Dianie na HELL.sk teraz môžete sledovať aj twitteri pod id @hell_sk.
Funkčné je taktiež RSS na články aj komentáre .
Tweetované budú oznamy na nové články, neskôr možno aj komentáre, zmeny a pod.
Samozrejme až po doimportovaní starých článkov.

edit: A aby sa nezabudlo, taktiež dostupná stránka je aj na Facebook-u .

Hľa, po rokoch ako Fénix povstáva z popola, aby temní a stratení opäť našli svoje miesto…

Po skone pôvodného servera ktorý spolahlivo a verne niesol ťarchu tohto webu celých 10rokov, od jeho vzniku až do tejto krutej zimy ( vďaka Salo ), nastal čas nielen na zvítanie sa so svojimi doménovými/webovými druhmi na tomto serveri, ale aj na migráciu na nový engine. Svoj pôvodný plán o automatizovanej migrácii som zavrhol, napriek mojej lenivosti, a rozhodol pre pomalší avšak príjemnejší postup a staré príspevky budem pridávať postupne manuálne. To mi, a zároveň aj Vám, umožní opätovne si prejsť všetky príspevky v poradí v akom boli pridávane ( vrátane ich korekcie ). Grafika a funkcionalita sa bude vyvíjať paralelne.

Takže keď do týchto temných končín zavítate nabudúce istotne nájdete opäť niečo nové.

Prajeme príjemné čítanie.

Kolem tebe
chodím po špičkách,
kostkami cukru
sladím ti sny,
polibkem ukradnu ti
kousek ůsměvu z rtů
a rána tvé hlídám.
Jsem jako pavouček v kapse,
jako mince od dedečka,
jako čtyřlístek
zapomenutý v denníčku.
Jsem jako malá čarodějka,
možná víla či skřítek, co
bdí nad tvým štěstím
a střeží jej.
Tušíš, že máš něco
pro štěstí, no zatím nevíš,
že jsem to já.

Hľadaj ma!
Som v tebe skrytá.
Raz ma možno uvidíš,
Ak sa pekne usadíš.

Prídeš na to aj sama.
Vieš, na to, čo hovorila stará mama.
Niesom pekná dáma!
Len ma nájdi, bude sranda.

Skusam rymom zatriet chyby,
Ktorých zivot je moj plny.
Teraz mam vsetko
Nepotrebujem nic.
Nepotrebujem city,
Naklonost, tuzby.
Chvilu ticha,
Malicka noblesa.
Teraz neskusam hladat.
Snazim sa stracat.
Vytratit sa zo zivota cudzich
A vytvorit si ten vlastny.
Najst hodnotu myslenia.
Najst krasu prebudenia.

Tajomno príbehu, prichádzajúc pomaly.
Dotykmi pier by sme sa “ďaleko” dostali.
Chcel som písať niečo krajšie ako obvykle.
Keď som bral do rúk papier
Vedel som čo sa chystá.
Snažil som sa predstavť chladom smiech,
Priblížiť si lásku žien.
Čo píšem je len pre teba,
Aby si cítila, chytala
Dychom čistý vzduch, lákavého ovzdušia.
Snažil som sa priblížiť pocit štastia,
Keď sa naplníš a potom zvraciaš.
Robili to v dávnych dobách,
Robíme to teraz.
Napĺňame sa svinstvom ovzdušia, raz
Dvakrát možno viac.
Plitkosťou rýmu strácam cit
Pre krásu okolo seba.
Snažím sa, ale je to strata.
Strata prepichnutá nožom. … čítať ďalej

Všetko, aj nič.

Končíme a začíname v trápení,
Nie sme viac ani menej ako ty ostatní.
Berieme do si do hrobu svoje tajomstvá,
Bojíme sa toho aby nás nezhltla.
Povrchnost ľudí umára.
Na dusi majú svoje vryté.
Urobila to ona!
A my sa správali bezmyšlienkovite.
Nevyzerali sme hlúpo,
Len báli sme sa nasej viny.
Prizerali sa, kto prehĺta naše sliny.
Bol len chlad a otupno.

Slane potocky jej vryvaju do tvare dalsiu vrasku.
Ticho bije do uší
a nekonecnost samoty nepozna hranic…

Zhasina posledna cigareta,
rovnako ako nadej ze zajtra vyjde slnko…
… bol si mojim slnkom…

Nepoznávam sa,niečo ma ovláda,
Je to silnejšie ako môj nesúhlas,
čierna duša,
čierne srdce,
ťahá to zo mňa život.

Duša nevynných obetí ma naplnila,
Chcú sa pomstiť v mojom mene,
Potrestať nespravodlivosť,
Zabiť ľudské zlomyslné srdce.

Moja zlomiselnosť nie je pravá,
Demon ma naplnil,
smrť sa opäť rozhliadne,
najde si svojeobete.

Demon bude šťastný.

Dobrý sluha – zlý pán. Život i smrť. Každý element, aj oheň, má množstvo podôb.
Ako prvý som si ho vybrala preto, lebo mi je najbližší. Je mi veľmi podobný, je rovnako ako ja živelný. Vrtkavý, meniaci farbu i intenzitu… ako moje nálady. Zbĺknuť a rýchlo zhasnúť, také boli aj moje lásky. Za zlými ľuďmi a skúsenosťami som vždy pálila mosty. Mnohí mi vraveli, že robím chybu, no ja som nevedela inak. Jednoducho to tak bolo. Keď ale myslím na oheň, nevybavuje sa mi svieca či horiaci les. Vybavuje sa mi táborák, starý dobrý táborák. Obklopená rodinou či priateľmi, sedím u ohňa až kým nezhasne posledný plamienok. Vtedy dáme do rozžhavenej pahreby zemiaky a po tme čakáme. Alebo keď sme ako malé deti vzali čo najdlhšie palice, strčili ich do tlejúcej pahreby a nechali ich aby sa na konci vytvorili žeravé uhlíky a potom sme behali v tme, krútili palice ostošesť a tie robili krásne kolieska a špirály alebo nekonečne rôznorodé obrázky čiar a kriviek. Zbožňovala som to, bol to ako taký malý rituál, behala som, tancovala, krútila sa, nemala som pokoja a robila som to stále znovu, kým sa ešte dalo a rodičia nezavelili koniec. Alebo som bola schopná presedieť hodiny a len tak pozerať do ohňa, fascinoval ma, už odmalička. Dodnes verím, že oheň má zvláštnu moc, aj keď pre iných možno nie, pre mňa určite má. Nikdy som nezabudla dať do okna na dušičky sviečku, keď som si spomenula na svojho deda, ktorý je už len v mojom srdci a spomienkach. A odvtedy, čo jeden človek môjmu srdcu blízky nenašiel cestu späť domov, dávam sviečku do okna každý večer, aby svoju cestu opäť našiel. Aj preto má pre mňa tento živel nevídaný význam a bude mať do konca môjho života.