…Stáť na okraji priepasti. Hľadieť beznádejne dolu. Do hĺbky, ktorá znamená smrť a zároveň z posledných síl dúfať, že sa stane zázrak…
Nádej – to jediné zostávalo Daimonovi, ktorého besné psy zahnali až sem. Skočiť do priepasti alebo zostať a čakať kým ho roztrhajú psy?
Ak ho neroztrhajú hneď, odvisne tak či tak. Už počul ich zadychčaný, chrapľavý štekot….cítil ako sa k nemu približujú a predstavoval si ako do neho zaboria svoje veľké biele tesáky. Náhle zafúkal silný vietor a pod Daimonom sa zosunuli skaly…

Dvaja zavalití muži stáli na okraji skaly a pozerali dole.
“Čo myslíš?” Opýtal sa nižší z nich, s veľkým červeným nosom.
“Bez šance.” Skonštatoval druhý prenasledovateľ.
“Nemali by sme to skontrolovať?”
“…Zbytočné. Je po ňom.”

Daimon netušil čo sa s ním deje a kde sa nachádza. Pomaly otváral oči. Snažil sa rozoznať predmety okolo seba. Všetko bolo zahmlené. Pokúsil sa postaviť, ale pocítil strašnú bolesť a chrapľavým hlasom skríkol. Niekto, alebo niečo sa ho dotklo. Spočiatku vnímal iba obrysy, ale postupne si uvedomoval, že sa nad ním skláňa nejaká postava. Žena…krásna mladá žena s dlhými, kučeravými vlasmi ohnivej farby.
“Hej.” Jemne ním potriasla.
“Vládzete vstať? Môj dom je neďaleko.” Jej hlas bol plný nehy. Daimon sa bál prehovoriť, aby svojim hrubým mužským chrapotom nepokazil túto príjemnú atmosféru. Opäť sa pokúsil vstať. Tentokrát zaťal zuby a horko – ťažko sa pozviechal zo zeme.
“Oprite sa o mňa.” Nežné stvorenie mu ponúklo svoje rameno.
… čítať ďalej

Cítil si niekedy prázno ?
Absolútne prázdno ?
Vieš si ho vôbec predstaviť ?
Sám, nikto naokolo,
veci sa rozplynuli,
hlasy zmĺkli,
hviezdy sa stratili,
slnko sa ponorilo do mora,ktoré
sa rozplynulo,
zemeguľa stráca svoj tvar,
vesmír svoje nekonečno.
Prestávaš byť sám sebou . . .
To je to prázdno ?
Keď si sám ?
Úplne sám ?
Prečo ?

Rozbíjaš okovy a vdychuješ vôňu slobody.
Strácaš sa v rannom úsvite.
Napĺňaš zlatú čašu svojím smiechom a podávaš ju čudnému škriatkovi, ktorý si Ťa obzerá.
Vstaneš a hrubé múry rozdrvíš jediným pohľadom plým nenávisti.
Na prach…
Vezmeš ho do dlaní a sfúkneš rovno do tváre veternej obludy.
Strhneš zo seba spráchnivenú vestu
a zahalíš sa do slnečného svitu.
S pohľadom upretým na striebornú hladinu rozbúreného oceánu sa k nemu pokojne blížiš.
Ponáraš svoje ustaté telo do tej ľadovej vody, aby si z nej vyšiel čistý a mocný.
Ešte raz sa pozrieš do očí tomu čudnému škriatkovi a vykročíš . . .

last time i saw a lot of people, they was absolutly out. get stuffed.

gray reality odrazena medzi murmi bratislavkeho ghetta. osemposchodove kolosy tyciace sa nad hladinu bezneho ludskeho zivota, z ktorych pad nam moze zarucit isty unik z tohoto sveta. je sedem hodin rano a ja ani neviem preco mam otvorene oci. jednoducho escape z hnusneho sna, plneho falosnych usmevov a nechutnych hajzlikov. a tak som pozrel z okna na tu spust. narod slovensky sa prebera k zivotu a dava to vediet vyprazdnovanim parkovisk. idem sa aj ja vyprazdnit…
people, ktori kazdy den zacinaju rovnako, koncia ho rovnako, a jeho priebeh ma v zasade rovnaky scenar. humus. vsetci prezleceny do rovnakej uniformy, len aby nevytrcali z radov bezneho konzervativizmu, zacinaju zaplnat centrum mesta s myslienkou uzivit rodinu. dvadsat rocne mamicky vysli na prechadzku so psami, a popri tom vyvencili aj deti. je to stale o tom istom a kazdy kto to chce zmenit, je potrestany. potrestany spolocnostou v ktorej zije. ludia odsudzuju vsetko nove, vsetko co nepoznaju, vsetko na co nemaju dost penazi. a predovsetkym – trpia syndromom menejcennosti, ktory kompenzuju kupou novych topanok, kabeliek, nohavic a inych blbosti, ktore ich nikdy nezmenia. su plochi, jednotvarni a neuveritelne konzervativni. ked ma niekto nieco lepsie, automaticky je lepsi/mudrejsi/zaujmavejsi. a pritom je to obvykle kreten.
a human zijuci v dnesnom svete, zavalovany kazdy den informaciami z niekolkych stran, naraz sa v nich nedokaze zorientovat. prislo to tak nahle a on na to nieje pripraveny. ale co pre to robi, aby pripraveny bol? zmenit sa nemoze, vsetci by ho odsudili. ale to je predsa absurdne! takto sa neda zit! to nieje zivot. preco ludia nemaju vlastny nazor? kazdy ho prebera z televizie, z radia, od priatelov a z krcmy. ale nik nad nim nerozmysla. defacto to tak aj vyzera. ti, co si povedali, ze nechcu splynut s tymto davom, vystupili z radu. spolocnost ich za to odsudila, aby zili v samote. ale oni v samote neziju. ziju tak, ako zit chceli – a to je zivot. neboja sa informacii, racionalne rozmyslanie im nerobi problemy. a mnohi z nich ziju svoj zivot na internete. tam, kde si to 99% “slovakov” nevie ani len predstavit. a to je smutne. je to svet, v ktorom neexistuju predsudky. svet, ktory sa deli iba medzi true a false. sloboda nazoru a prejavu je tu nielen povolena, ale podporovana – a to daleko viac ako je bezne v realnom svete nasho maleho statu. televizia len nici predstavivost. snazi sa vsugerovat urcite nazory a myslienky bez toho, aby mal clovek moznost vybrat si, rozhodnut sa. vravi sa tomu objektivna televizia a v nasich zemepisnych sirkach aj verejno-pravna tv. co to je za spolocnost, ktora si neuvedomuje jednostrannost medii? od tych informacii odvija hadam kazdy jedinec predstavu o tom, ako sa mu zije dobre a bezpecne. ale to nieje pravda. to predsa niesu objektivne informacie – resp. iba zriedkavo. tuto pseudo-bezpecnost, ktoru media poskytuju, si vsugeruje takmer kazdy, a malokto sa snazi premyslat, ci to je prave to, co vzdy chcel. preto sa ludia boja internetu, neveria mu. su tam mnohokrat ine informacie, ako poculi z medii. a je ich omnoho viacej. tym inet umoznuje vytvorit si vlastny obraz o tom, o com treba.
a human can live outside of a “gray reality“, v ktorom su skryti ostatni a povedat si, ze je free. aspon relativne. preco stale premyslat nad tym, co je dobre a co nie? kde je spontannost a tvorivost, tak obdivovana u inych narodov? konzervativizmus sa nam vryl pod nechty a mnohi si bohuzial myslia, ze to je prave ta jedina cesta, ktorou sa da ist. najhorsie je, ze si to neuvedomuju. ****. a takymto ludom mam doverovat? takyto ludia mi maju rozhodovat o zivote? dakujem, neprosim si. ale co mozem robit? jedinu vec: zavrtat sa do zatial relativne bezpecnej a kludnej a slobodnej hladiny internetu, ponorit sa do prilivu nul a jedniciek a …
create.a.new.world.without.pseudo_security>whatever.forewer
go.live.your.dream&your.reality
free.your.mind…

Si medzi ľuďmi,
ale niečo tu nesedí.
Snažíš sa s niekým rozprávať.
Ale nikto Ťa nevníma…
Nikto Ťa nepočuje…
Nechce Ti rozumieť…
Strácajú sa Ti pred očami.
Sú tu, ale Ty ich nevnímaš.
Nepočuješ ani autá, kroky…
Počuješ len ticho.
DESIVÉ TICHO
A vidíš tmu…
A čierny jedovatý škorpión
Ťa prenasleduje po horúcom piesku…
a kričíš, že potrebuješ vodu…
ale len žeravý kotúč na oblohe Ti s rozkošou spaľuje Tvoje telo …
Z posledného výdychu skočíš z vysokého útesu do akvária plného farebných rybičiek….
Spoza nich vystrelia po Tvojix očiach chápadla modrej chobotnice
a vtiahne Ťa do svojich šklebiacich sa úst
kde stretneš červeného draka
ktorý Ťa vynesie z tej krajiny snov
tam kam budeš Ty chcieť…

“Mami, mami!” ozýval sa celým lesom detský hlások.
“Mami, kde si?”
Plavovlasé dievčatko nemotorne prepletalo malými nožičkami a so slzami v očiach sa obzeralo okolo seba. Strčilo si prštek do úst a rozplakalo sa.
“Mami…”
Z diaľky začula trepot krídiel, ktorý ju zaujal. Pohľad uprela smerom odkiaľ prichádzal. Z oblohy sa zniesla veľká čierna vrana, ktorá sa pri dopade na zem zmenila na krásnu červenovlasú ženu odetú v čiernej koži. Dieťaťu sa nadšením rozšírili zreničky. Žena sa nežne usmiala na dievčatko: “Brighid!” Prehovorila láskavým hlasom: “Mama!”
Brighid rozprestrela svoje malé rúčky a vrhla sa matke do náručia. Mladá žena chytila svoju dcéru za ruku a vytratili sa v hustom zelenom lese. Kadiaľ prešli, tam stúpala do výšky hmla a obe sa v nej pomaly strácali. Nemotorné krôčiky malej Brighid boli však už teraz predzvesťou toho, že keď dospeje, bude mať presne takú ladnú chôdzu a pohyby ako jej matka – Morrigan.

Brighid odpočívala pod veľkým dubom. Spala. Jej biele dlhé šaty jasne kontrastovali so zelenou írskou prírodou. Plavé mierne zvlnené vlasy boli voľne padnuté na zemi okolo jej tváre. Ešte stále bola dieťa, ale čoskoro, ako jej povedala mama, sa stane ženou a bude mať takú veľkú moc ako ona.
… čítať ďalej

Motýľ…
Ževraj slobodný…
No on je uväznený Tvojím pohľadom,
ktorý v ňom vidí
šťastie a krásu.
Ten motýľ je
smutný,
lebo mu berieš jeho
slobodu.
Prečo?
Pretože Ty sám nie si slobodný !
Zapáliš sviečku, aby si lepšie vnímal tú krásu.
Motýľ sa vrhá do ohňa a
spáli si krídla.
Zomiera…
Šťastný, že mu už nič nemôžeš vziať.
Ani krásu…
Ani šťastie …
Ani slobodu …

Čierny havran sa Ti díva do očí.
Ponáraš sa v tmavých jazerách
a okolo Teba sa vznáša morský koník.
Vysadneš naň a odletíte na koniec sveta.
Je tam iba nekonečný útes,
čierny havran
a ty …
Stojiíš tam s pohľadom upretým na ten nekonečný koniec.
Havran Ti krúži nad hlavou,
krídlami Ti veje vlasy do očí,
zatváraš ich a ponáraš sa
do neviditeľna …
Na okamih zacítiš sladkú závrať
a potom len šum. ktorý Ti preniká
pokožkou až do Tvojho temného srdca.
Ticho …
Otvoríš oči a zbadáš
kŕdeľ čiernych havranov,
krúžiacich ponad tým nekonečnom hľadajúcich ďalšiu obeť.

Kvapka.
Padá. Osamotená.
Dobieha ju ďalšia.
Rozbehnú sa za mimi ďalšie
je ich tisíce a tisíce…
už sa nedajú spočítať.
Padajú Ti do tváre,
cítiš ich príjemný chlad po celom tele.
Príjemne Ťa chladia.
Nastavuješ im tvár, zavrieš oči,
do dlaní chytáš slzy padajúce z neba.
Dážď.Prináša život.
Je Ti fajn … !

Struna.
Zachveje sa pod tvojím dotykom.
Ten záchvev je hudba.
Nie, je to len zrod hudby.
Rozozvučíš viac strún a potom
ďalšie a ďalšie …
Sú ako sestry.
Podajú si ruky a začnú sa smiať.
Ten smiech je zvláštna hudba vyludzovaná Tvojimi prstami.
Dotýkaš sa strún a ony sa smejú…
Počúvaš ich.
Je Ti fajn !

Ovečka. Dve ovečky. Tri ovečky.
Štvrtá sa obzerá a skúša zrátať ostatné.
Nemôže.
Nevidí na koniec stáda :o)
Lenže ona nevie, že to stádo je nekonečné … bez konca …
Ako Tvoja posledná myšlienka .
ŽLtý kotúč lenivo
prechádza pomedzi ne a rozdáva svoje teplé lúče ľuďom pre šťastie.
Pozeráš sa hore ,
oslepuje Ťa snehobiele stádo.
Preniká do Tvojho vnútra žlté svetlo,
a Ty si povieš :
Je mi fajn !

I don´t how I was born,
don´t know where…
Just rised up from the fallen leaves,
and walked away, there…

The autumn wind blow
through my reddish blond hair
..and I don´t care…
…still walking away…

My nudity is covered by dying butterflies.
Everybody love my irresistible voice.
Sitting on my favourite bear,
going through the nature – free from any human voice.

Here comes the end of my being…
I feel this is my last day,
flakes of snow are killing me.
I am the son of Autumn fay.

Prišla k Tebe
A ty si si ju nevšimol
Bola veľmi smutná
Zapálila si zápalkou vlasy,
ale ani vtedy si si ju nevšimol
Vybrala si vydličkou oči
a podala Ti ich na striebornom tanieri
Ešte stále si na ňu nepozrel
Strhla yo seba šaty !
A všetci sa roztopili pri pohľade na jej dokonale krásne telo.
Len Ty si ostal chladný…
Potom vzala nôž
a vybrala si srdce
Teplé, krkvavé, a živé …
Vrhol si sa naň
a zožral ho ako vyhladovaný pes
a vtedy sa ONA zasmiala
Bol to smiech príšery, ktorá
tu stála miesto nej
Zdrapla Ťa a odvliekla
nevedno kam
Na chodníku zostallo len to
červené srdce z marcipánu
s nápisom
CHOĎ DO PEKLA !
CHa – CHA – cha –