On sedí doma. Je piatok večer a stále nemá žjaden program. Prepína kanál za kanálom, no televízia ho už akosi nebaví. Zvoní mobil. Po chvíli znudeného váhania sa pomalým krokom znesie dolu po schodoch a chystá sa uchopiť telefón. Vtedy, ako naschvál, prestane zvoniť. Stačí však jeden telefonát na číslo volajúceho, a večer má jasnú farbu. Celú šedú od smogu. Bratislavský U-club istí zábavu na celú noc. Pohotovo na seba navliekol čierne nohaviece, voľného strihu, košelu, a oranžové okuliare, schytil autorádio a kľúče od auta a dal sa do pohybu. Počas cesty do u-čka sa z reproduktorov postaršieho VolksWagenu rinie hustý zvuk Silicon Soulu. Pod hradom sa dalo celkom slušne zaparkovať a tak necháva auto blízko vchodu a mizne v šírej tme a cigaretovom dyme. V lete pod zemou nebýva chladno. Ani chladnejšie ako vonku. Predovšetkým je tam sparno a úžasné množstvo tancuchtivých naspeedovaných jedincov. A to všetko na parkete veľkom ako priemerný byt v paneláku (70 m2). Vydýchaný vzduch spolu s nikotínovým zápachom v pľúcach štípe. Oči si túto divnú zmesku národa a plynov, vychutnávajú hneď pri vchode a tak si už na to zvykli. Aj on si už zvyká. Vždy to je otázka prvých pár minút. Pri bare obsluha skáče a snaží sa uspokojiť každú bytosť túžiacu po nápoji ” počnúc sódou, pokračujúc exotickou zmeskou biliniek, a končiac chemikáliami utajeného pôvodu, a niekoľkými druhmi tvrdého alkoholu s nápisom “high explosive ” 70%!”. Žiadne pivo. … čítať ďalej

obklopený nocou hoc stojím tu sám
stvorenia všetky od seba oháňam
dotknúť sa jedného chcel som a chcem
jedine toho však dotknúť sa nemôžem

hoci som hriesnikom modlím sa k bohom
aby mi dopriali iba ten dotyk jeden
bytosti ktorej odraz je v oku mojom
splnili kusok sna, po ktorom prahnem

za jeho teplom vystieram ruky
za svetlom vo tmách , necítiac muky
nôž bodnutý do chrbta, snáď spomaliť ma chcel
ani tento ma však zastaviť nevedel

znova a zas bezvádne na zem padám
zatváram oči, do svojho sna sa vnáram
ležím tu nehybne, v daždi a tme
na perách mojich úsmev však tkvie….

Spaľujúca túžba ukrytá v tajomnom parféme,
je rozprášená v atmosfére tvojej izby…
Tá šialená túžba drásajúca Tvoje srdce,
na drobné úlomky, ktorých sú tisíce a tisíce…

Tá sladká túžba voňajúca po horúcej čokoláde,
a vzdialených exotických chutí…
A svojou vôňou vábi do sveta ukrytého v Tebe,
v realite stratenej vo svete fantázie…

Bez schopnosti kráčať tmou chladnej noci,
sa túlaš hviezdami žiariacimi na oblohe…
Až nakoniec tá nekonečná sila zatieni ich jas,
a preletiš ako stratená kométa dohoniť ten čas…

Ten cvíľkový pocit beztiaže,
ťa na okamih naplní tou túžbou…
Kde len úsmev na perách prezradí,
Aké krásne je keď mení sa to snenie na …

Otvorila oči a zahľadela sa na maľbou pokrytý strop. Démonický motív ju nadchol tak, že si nevšimla pár očí, ktorý ju pozorne sledoval z tmavého kúta hrobky. Sledovala nežnú krivku ženského tela, ktorú drsne objímal trojhlavý netvor. Nebol to drak, ale akýsi kríženec draka a pekelného mandu, ktorý nevychádza na denné svetlo. Každá hlava sa dívala do očí tej panny, ktorá sa v nemom výkriku zmierila so svojím osudom. Pozornejšie sa zahľadela na maľbu. Tá žena mala jej podobu. Samozrejme, veď je to jej hrobka.
Nadýchla sa a opatrne posadila. Bola vzrušená od nedočkavosti, čo ju čaká a či môže víjsť na denné svetlo. Nechcela sa stať obyčajným zombiem, ktorého osudom je požierat zdochliny a žiť v lesoch.

Pred siedmimi okmi ked odišiel sa takto podobne prebudila po prehýrenej noci na neznámom zámku, kam ju pozval jej priateľ. Netušila, že patrí k nim, ale v okamihu keď to zistila, zosnovala svoj plán ako sa vrátiť k nemu. Nemohla vedieť, že kým premena bude dokonalá musí obetovať päť rokov svojho života, pretože hostiteľ čo s ňou spravil obrad premeny nebol ešte dospelý. Ešte, že mala inštinkty, ktorí ju zachránili od smrti a vedela čo má robiť. Ďakovala v duchu za jeho poučné slová keď spolu sedávali a rozprávalii sa o ich podstate. Bola mladá naivná, tešila sa a brala to ako nový svet. Až v jeden deň zmizol a viac sa neukázal. Nevycházala von zo svojho zámku, nestretávala sa s ľuďmi svojho druhu. Služobníctvo si už zacalo šepkat hrôzostrašné príbehy. Báli sa to povedať nahlas. Nakoniec im platila za ich služby a nebol ak nim krutá. Zmietali ňou pocity beznádeje a zmätene uvažovala, či je to správna cesta. Cítila, že niekde v diaľave na ňu stále myslí. Možno aj vedel čo spravila. Dúfala len že ho ešte uvidí skôr ako sa jej zmocní mandu. Potom by už nemala žiadnu nádej.
… čítať ďalej

Odišla … Zostali po nej iba otvorené dvere a závan hrôzy. Ešte pozmenila osudy zopár ľuďom. V okamihu , ako ich opúšťala, si to ešte neuvedomovali, až potom …
Potom, keď pocjopili, že jedného z nich si vzala so sebou. Naveky…
Smútok so zatrpknutosťou si podali ruky a zmocnili sa ich duší.
Spomienky na toho, kto pred nimi ležal s jej pečaťou na tvári , im zväčeoval moc.
Slzy rodiace sa v oku hlásali všetkým, že terz vládne smútok. Nikto nad ním nemá moc. Okrem … Čas !
Od oakmihu keď ona odišla, začal sa piesok v preýpacích hodinách pomaly presýpať, a keď sa dosype čas zvíťazil a smútok bude musieť ustúpiť. Eli im v duši ostane hlboká jazva, ktorá sa nikdy nestratí …

Posledný pohľad venoval jej krásnym očiam. Nevídané, ako môže niekto spať s otvorenými očami. Nehýbala sa. Možno je aj mŕtva. Na pár sekúnd ho zamrazilo pri tej myšlienke. Pozorne sa zahľadel na jej prsia, ktoré sa nežne dvíhali a klesali v rytme pomalého valčíka. Spí. Unavená po noci plnej vášne a tanca. Privrel oči, pripálil si cigaru a nechal svoje myšlienky voľne splynúť s časom.

Bol príjemný jarný podvečer. Sedel za stolom svojej pracovne a usilovne čítal nejaké dokumenty. Vzápätí ich s hnevom zhodil zo stola a pripálil si cigaru, pozerajúc pri tom von oknom. Nervózne bubnoval prstami na masívny dubový stôl. O pár hodín už oblečený vo svojom obľúbenom smokingu nastúpil do svojho čierneho jaguára a vyrazil na miestny zámok. Ona ho pozvala na svoj večierok pri oslave jej narodenín. Tešil sa. Hoci ju nevidel sedem rokov. Od toho okamihu keď … Zahnal myšlienky na minulosť a sústredil sa na dnešný večer.

Bola naozaj krásna. Žiarila vo svojich modrých šatách a svojím úsmevom zatieňovala ostatné ženy v sále. Popíjal si svoju whisky, fajčil cigaru a sledoval pohľady mužov ako ju pozorujú. Ako túžobne myslia na to aby sa jej mohli dotýkať a vdychovať vôňu jej parfému z tesnej blízkosti. Každý kto s ňou tancoval mal tú možnosť to skúsiť. Každý kto túžil s ňou tancovať, netrpezlivo striehol na vhodnú chviľu, aby sa mohol zapísať do jej tanečného zápisníka. Každý kto s ňou dotancoval sa odplížil na okraj sály k veľkej mise s punčom, tváriac sa že si z neho naberá, dychtivo vnímal posledné závany opojenia z jej blízkosti. Usmial sa pri spomienke ako robil to isté. Ani nevedel prečo si ho vtedy vybrala. Nechcel teraz na to myslieť. Zhasil v kamennom popolníku zvyšok dohárajúcej cigary a vybral sa pomalým krokom k nej.
… čítať ďalej

Šeptej…, šeptej mi do ticha
ať zapomenu, že už tisíc lásek
umřelo mi v klíně
šeptej…, ať se mi nestýská
ať smutek nestele si postel
vedle mě

a pak světlo…
a pak tma…
odrazí v dotecích mou ruku
z Tvojí tváře
kde byla nevinnost
teď nevystačíš s dechem
dnes v noci šeptej mi
ať zapomenem,
že ubližujem jí
a nám
a moc…

Neviem
po čom moja duša narieka,
hoc všetkých zlozvykov sa telo zrieka.

Neviem
kam moje oči hľadia,
keď priatelia svoje sľuby zradia.

Neviem
či chcem tú rozkoš z nebies danú,
vo chvíli keď zombies zo svojich hrobov vstanú.

Neviem
ako sa moje meno vyslovuje,
hoc tisíc podôb ho je.

Neviem
či chcem na tento svet sa dívať,
a či v šere sviečok tíško snívať.

Neviem
prečo tá bolesť je stále ostrejšia,
a tisíce myšlienok je zrazu bez prístrešia.

Neviem
kam podela sa moja vôľa,
keď rozum káže a srdce koná.

Neviem
koho za svojho kata si zvolím,
keď na obetný oltár svoju hlavu skloním.

Krúpějě vína na rtech
láhev zeje prázdnotou
koukneš vedle - zrcadlo
přistoupíš k němu, koukáš
oblízneš svúj odraz v něm
je tak chladný
Usměješ se
škrtneš sirkou
oheň
žár
Konec jointa vsál kapku
vína z rtú
potáhneš práska, zakloníš hlavu
1, 2, 3 ..
vyfoukneš přes pootevřené rty
které pořád voní vínem