Sklonila hlavu, polkla slzy a vykročila do těžké šedé mlhy. Porážka. To, co pokládala za svůj život zmizelo v nenávratnu. Trpěla. Celý ten čas. Ale její kůže byla teplá. Dokázala cítit, smála se. Doufala. Tenkrát.
Totální kapitulace. Její těla chladlo. Měla by ještě trochu plakat. Dokud může. Naposledy. Vzpomněla si na zaklínání, kterým vybízeli inkvizitoři čarodějnice k pláči. “Zaklínám tě pro hořké slzy, jež naším Spasitelem, Ježíšem Kristem, byly pro naší spásu prolity, abys, jsi -li nevinna, prolévala slzy a jsi-li vinna, abys je neprolévala.” Kde vlastně četla nebo slyšela ta slova? Kým byla v čase? Její slzy vyschly docela. Trpce se ušklíbla. Jak jen si mohla být tak jistá? Teď jí černý led studil do bosých nohou.. Vrátila se domů. Neodvolatelně.
Vypadal unaveně. Popelavě snědá kůže napjatá na lícních kostech. Těžké temné vlasy visící kolem úzké tváře. Jeho rty zkřivil úsměv.
“Dcera z ženy” zasmál se. “Myslíš? Myslíš?”
“Pane.” Zašpičatělé uši a oči bez duhovek. Byla mu podobná. Podobná.
“Můj Pane, já se narodila z …” “Mlč, čekal jsem dost dlouho. Ty nemáš s lidmi nic společného. To si pamatuj. Tvá krev, sama nemoc. Ty jsi jejich osamění, jejich strach. Těžký sen za noci, bolest na jejich prahu. Vrať se.” zasyčel. “Vrať se a nech do sebe vstoupit někoho z nich. Budou ti umírat mezi nohama. V hrůze. Uvidíš, jak jejich zvratky tečou po tvým břiše. Vrať se. Budou tě nenávidět a budou se tě stranit. Vrať se. Budeš je děsit a studit. Ty nejsi jedna z nich.”
Jeho oči se zle zaleskly. “Vrať se. Třeba ti někdo z nich udělá dítě.” Ušklíbl se. Pak stiskl rty. Lidské dítě. Z davu vybuchl hysterický ječivý smích. Ona. Dítě. Bolest. Povstal. Jeho ruka jí neslitovně smýkla na zem. “Pane” řekla znovu. … čítať ďalej

Posledné slnečné lúče si s námahou hľadali cestičky medzi korunami stromov. Listy zo stromov nepravidelne padali k zemi a vytvárali na nej pestrofarebný oranžovo – červený koberec. Urastený mladík pomaly stúpal lesným chodníčkom. Dlhé hnedé vlasy mal zopnuté koženou šnúrkou, vyšuchané rifle mu končili poniže kolien. Jeho vyšportované a opálené telo zdobilo len pár amuletov na krku. Striaslo ho od zimy. Vytiahol si z ruksaku obnosené čierne tričko s dlhým rukávom a za pochodu ho na seba navliekol. Pozrel na hodinky. O chvíľu by mal doraziť na miesto.
Zastal a zhlboka sa nadýchol. Obzrel sa za seba, či za ním niekto nejde. Les pomaly utíchal. Vytiahol z vrecka pokrčený balíček marlboriek a zapálil si jednu cigaretu. Vysoké vojenské topánky sa mu zabárali do mäkkej pôdy pod nohami. Asi po štvrť hodine ho cestička doviedla na okraj lesa a vynoril sa na veľkej lúke obkolesenej menšími kopčekmi. Uprostred lúky stála drevenica.
Z kamenného komína sa tiahol do výšky biely dym. Napriek šeru ešte v diaľke rozoznával ľudské postavy okolo budovy. Niekto otočený smerom k západu stál na vedľajšom kopci, s rukami vystretými k oblohe pozeral na nebo. Ďalšie dve osoby sa pohybovali okolo ohniska. Mladík rázne vykročil vpred. Postavy sa na chvíľu zastavili a sledovali prichádzajúceho muža, potom ďalej pokračovali vo svojej práci. Keď prichádzal k drevenici,
vôbec si ho nevšímali. Jeden z nich mal čierne dlhé vlasy
a briadku, druhý bol ostrihaný úplne nakrátko.
“Nazdar,” pozdravil ich.
Ten s čiernymi vlasmi na neho pozrel, no nič nepovedal.
“Nájdem tu niekde Armaina?”
“Vo vnútri,” odvetil.
“Dík.” … čítať ďalej

Ako každý, z posledných pár rokov, som i tento rok obdržal dopis do vlastných rúk od Okresnej Vojenskej Správy ( ďalej len OVS ).
Nebolo by na tom nič neobvyklé keby neprišiel v neobvyklom čase. List OVS bol naozaj plný prekvapení. Hoci bol list odoslaný pred 3 dňami , na hlavičke listu bol dátum spred troch mesiacov. Úradník mi v liste stroho oznámil že moja žiadosť o odklad civilnej vojenskej služby sa ruší a že vojenskú službu nastúpim dňom najbližšieho odvodoého termínu.
Ešte viac ma však prekvapil dôvod tohoto rozhodnutia. Keďže dňom 31.juna 2001 nie som študentom FEI STU v Bratislave, budem odvedený. Zaujímavé však nie je ani tak doba za akú ma OVS odhalila, ale fakt že som študentom nikdy nebol a dokonca som neabsolvoval ani prijímacie skúšky na túto školu a už vôbec nie fakultu. Mojím jediným previnením bolo že som poslal prihlášku, pred tromi rokmi.
Pracovníci OVS mi oznámili že to je jedno, a tak či onak musím priniesť potvrdenie o návšteve školy, hociakej. Vraj kvôli evidencii a aby mali dôkaz že som študentom. Takže aby som uspokojil OVS musel som priniesť zo školy papier formátu A5 na ktorom bolo napísane jednou vetou že som študentom danej školy čo bolo potvrdené okrúhlym červeným razítkom aka pečiatkou.
Načo však tento zdrap každý rok získavam je mi doteraz záhadou. Nemôže predsa slúžiť ako dôveryhodný doklad o stúdiu, kedže obstarať si takýto papier nie je naozaj problém. A toť paradox, kedže si OVS daný doklad nakoniec aj tak overí v databáze študentov ktorú každoročne od škôl dostáva, naozaj nechápem načo je potrebný kus papiera ktorý podla definície pre OVS nemá žiadnu informačnú hodnotu kedže danú informáciu už majú..
aký je vlastne zámer úradov/úradníkov keď od nás žiadajú nepreberné množstvo potvrdení ..určite to nebude ich starosťou o to aby výrobcovia razítok/pečiatok mali čo jesť…

Zaklonila hlavu a s povzdychom vykročila do neznáma.
Cítila mrazivý chlad v mysli, a nechcela sa mu brániť.
Oheň, čo tlel v jej duši vyžaroval iskru nádeje na prebudenie, ale nemal ho kto v tej chvíli rozdúchať.
Temné oči krvilačných príšer ju zobliekali zo šiat aby sa mohli pokochať na jej nahom tele, pokrytom krvavými ranami bolesti.
Slzy padajúce z jej veľkých smutných očí sa pri dotyku s chladným kameňom menili na čierne perly.
Čierne perly smrti, ktoré zbierali tie krvilačné prišery a naberali cez ne svoju silu.
V okamihu keď získajú moc nad jej posledným výdychom bude patriť iba im.
Kroky ju viedli samé k tej čiernej veži týčiacej sa do výšin na mohutnej skale.
Pokúšala so dovidieť na jej vrchol, no nebolo to možné. Šedý opar mámivej hmly obklopoval jej auru, ktorá strácala farbu života.
Nemyslela čo sa stane ak dôjde k tej veži. Ako sa dostane hore. Vie len že je tam jedno veľké schodisko, ktoré musí zvládnuť.
Nikto, čo počula sa ešte nedostal až hore.
Strhla sa keď akýsi tvor sa dotkol jej bosých nôh. Bol chladný a slizký. Nejaká jašterica. Zbadala perlu a vrhla sa po nej. Pár sekúnd na to sa zmenila na štvornohého dravca ceriaceho ostré zuby rovno jej do tváre.
Roztrhal by ju na kúsky keby mohol. Ale bránili mu v tom ostatné príšery. – Ona nie je pre nás. – Musí sa dostať k tej veži. – … čítať ďalej

Pekleníčky a Pekelníci,
dňa 6.9.2002 uplynul rok od prvého zobrazenia stránok HELL.sk.
Za ten čas sme zaznamenali 21180 návštev, 151 289 klikov, otvorili 38 167 stránok a preniesli 3145346 KBajtov údajov. Keď som pridával prvý príspevok netrúfal som si odhadnúť koľko sa ich tu k dnešnému dňu bude nachádzať. Som naozaj milo prekvapený, 163 príspevkov . 64 úžasných básní, 46 strhujúcich prozaických diel, 11 impozantných fotografií, 8 diel kritizujúcich našu “spoločnosť”, 11 búrlivých diskusií, 11 odkazov na zaujímavé stránky a 6 neuveriteľných obrázkov v galérií.

Chcel by som sa aspoň touto cestou poďakovať všetkým prispievateľom, či už autorom príspevkov alebo ich 903 komentárov, a taktiež všetkým ktorý sa podielali a podielajú na vývoji týchto stránok za ich pomoc, nápady ale aj kritiku. ďakujem

Pri tvorbe týchto stránok som nemal nejakú ucelenú predstavu o ich konečnom obsahu, mojou snahou bolo rozpútať diskusiu a nechať ludí aby si obsah tvorili sami, vytvorili si miesto kam sa nebudú len vracať ale v ktorom bude kúsok z nich.
Snáď sme na dobrej ceste … všetko najlepšie HELL.sk