:: Draug ::
|
Aj tu, viac ako 50 metrov pod pod povrchom zeme počuť zavýjanie vlkov. Z temnoty zeme sa ozýva aj bolestno- radostný plač, krik a zhon. Zrazu sa ako bubon ozve ďalší hlas...detský. “Hurt, nestoj tam ako solný stĺp a podaj my ten kožuch!!!” zaziapala elfská žena snažiaca sa prekričať ten lomoz. Trpaslík, zvierajúci porisko svojej sekery, nezvyčajne vysoký (Tento mal okolo 175 centimetrov, na jeho druh neuveriteľne veľa), robustný, trošku baculatý a jeho dlhé zlaté vlasy (Ktoré splývali z bradou) mal zapletené do vrkočov sa rýchlo načiahol po krásnom, jemnom kožuchu, podal ho elfke, ktorá doň novorodené dieťa zabalila. “Toto je váš syn” povedal ešte raz ten elfský zvučný ženský hlas- pôrodníčky Melliah. “Dám mu meno Draug- lebo keď sa narodil vlci vyli ” [Draug = Vlk] povedala z posledných síl unavená elfská žena, a hlava jej klesla na lôžko. Vlci prestali vyť. Zomrela. “Nie!!! Veď ona nemôže zomrieť, je elfka!!!” z plačúc povedal Hurt kľačiaci pri tele svojej nehybnej ženy. “Dobre vieš, že môže” povedala Melliah, a snažila sa aby to vyznelo ľahostajne. “Dala mu svoj život. Keď si ju priniesol bolo neskoro, jed bol príliš silný. Môžeš byť rád že žije aspoň malý.” dodala napokon, pozerajúc sa do hlboko modrých Draugových očí. Začala sa zberať na odchod a tak ju Hurt z malým v náruči vyprevádzal. “Ja sa o neho nepostarám sám, to nedokážem” nerád si priznával, no v očiach mal nádej lebo dúfal že Melliah- medzi elfmi veľmi vážená si Drauga vezme do opatery. Vedel že u nej by bol v bezpečí. “Vieš ako na tom som. Elfovia nás vyvrhli, lebo som si ja trpaslík vzal za ženu elfku, ľudia lebo trpaslíkov nemajú príliš v láske a moji vlastní z rovnakého dôvodu ako elfovia- To je neprípustné!!! ziapali keď sme opúšťali Trpasluj. A mithrilu tu už nie je veľa, všetok som už skoro vyťažil” dodal, aby jej pomohol rozhodnúť sa. “Dobre teda!” povedala po chvíli avšak nerozhodne, “Ale nemôžeš sa ku nemu hlásiť už nikdy. Odteraz to bude Draug, Dae-Dînov syn [Dae= tieň, dîn = Mlčiaci]” povedala nakoniec, Drauga ohromenému Hurtovy vytrhla z rúk a rezkým krokom opustila Nennaug [Nen = voda, Naug = Trpaslík], trpaslíčie obydlie, ktoré zaćal hĺbiť sám Hurt potom ako ich vyhnali z Trpasluju [Veliké trpasličie mesto] a dokončil ho keď si za ženu vzal Glînëar [Glîn = záblesk, ëar = more ]. "Súhlasím," povedal nerád Hurt “ale keď vyrastie daj mu tento prsteň, dal my ho veľký Ulmo [Vládca všetkých vôd], lebo som jeho oddaný služobník a ako jeden z mála trpaslíkov obdivujem vodu. Vychovávaj ho prosím vo viere v Ulmovu moc. A dám ti aj moju mithrilovú sekeru. Vyrobil ju môj dávny predok z pomocou elfov takže má trpaslíčiu kvalitu a elfskú silu. Toto sú jediné veci, ktoré sa mu môžu v ťažkých časoch zísť. Je to jeho dedičstvo odomňa” povedal hrdo, zaviazal tieto veci do uzlíka a dobehol ju a podal Melliah. “Zbohom” kričal keď už boli ďaleko. Hneď ako sa Melliah z Draugom stratili z obzoru bežal rýchlo pre nejaké jedlo, zbraň a vydal sa k ústiu Sirionu, rieke kde mal Ulmo svoje sídlo a najväčšiu moc.
Draug rástol pomaly ale učil sa rýchlo a tak sa z jeho bojovník rovnocenný z ostatními efmi. Vynikal vo všetkom ale najradšej mal boj muža proti mužovi, v ktorom porazil všetkých elfov zo svojho okolia. Keď sa dožadoval aby mohol chodiť z ostatními na „lov“ ohyzdov. Tak Melliah zistila, že už ja čas....zavolala si Drauga a skrývajúc slzi ho poslala, aby jej priniesol sekeru a prsten pod kameňom, ktorý bol na daľekom kopci. Draug unesený, že može konečne odísť sám a tak ďaleko zobral si len šedý elfský plášt, do kapsi niekoľko lembasov a fľašku vody. Pobalil sa rýchlo a odišiel rýchlejšie, ako sa rozšírila správa, že by vôbec mal na dlhší čas odísť. Cesta mu ubehla rýchlo a vôbec mu nevadilo, že cestou nikoho nestretol. Kochal sa prírodov akú ešte nikdy nevidel a stromy boli tiež iné ako mallorny, ktoré poznal. Netrvalo dlho a radosť mu pokazily stopy ohyzdov otlačené v prachu cesty. Ako celkom dobrý stopár išiel podla stôp až k lesu po kopcom kde mal byť ciel jeho výpravy. Vďaka šedému pláštu unikol hliadkam a nepozorovane sa dostal až na vrchol kopca. Chcel odsunúť kameň ale jeho sila mu na to nestačila....Bol zúfalý....Tak sa oprel rukami o kameň, zatlačil, tlačil „Áááá´“ zakričal zabudnúc na ohyzdov. Kameň sa odkotúľal do stanu veliteľa a až potom si Draug uvedomil, že tie chrapľavé hlasy neboli hlasi zachrípnutých elfov, ale drsný jazyk Mordoru používaný ohyzdmi. Schytil sekeru a začal rúbať!!!!
Trinásť ohyzdích hláv padlo skôr ako si stihli uvedomiť, že tento trpaslík asi nebude na večeru. Ohyzdov bolo málo, a tak zakročili zbrane, na ktoré bol Draug krátky. Prvá spŕška čiernych šípov, sa odrazila od štítu, ktorý pohotovo zvihnol z kôpky mŕtvol.
:: precitat [ citane: 1221x ] :: pridat komentar [ citane: 907x ]
:: 2 odpovede :: pozmenene 26.11.2005 03:03:43 :: null
::  verzia pre tlac ::  stiahnut v PDF ::
|
|
:: sedy svet ::
|
Tento výtvor sa mi podaril, je taký ako ja- BLÁZNIVÝ!!!!
Našiel som sa na zemi, bol som mokrý od slizu, na ktorom som ležal. Prebudil som sa do vlhkej, sivočiernej kruhovej miestnosti. Boli tu dva páry- teda 4 dvere. Boli modrej, červenej, zelenej a bielej farby. Pripomenulo mi to elementy, alebo karty(♠♣♥♦) ktoré ma vždy fascinovali. Potom ma napadlo, že je to celé sen, pretože sa z diaľky ozvali ozvenou zosilené keltské bojové piesne a nado mnou ako žiarovka dominovalo slnko, z neodmysliteľnou flotilou planét, hviezd, mesiacov a im podobným svinstvom. Spravil som krok ku červeným dverám, a predo mňa padol z Marsu krásny meč z nejakého červeného kovu, ktorý sa zákerne blyšťal. Zdvihol som ho, a pocítil chlad i silu a energiu tohto nástroja smrti. Tento sen sa mi začínal páčiť. Vždy som mal rád meče, ale boli na mňa moc drahé. Spravil som ešte tri kroky smerom k červeným dverám a keďže boli bez kľučky, potlačil som celou dlaňou smerom odo mňa. Začul som „TSS!!!!“ a neuróny mi môj dohad o pár stotín potvrdili. Tie dvere neboli namaľované načerveno Piccasom, ale OHŇOM!!!! Boli do červena rozpálené! Zvrieskol som. Môj hlas prehlušil oslavné piesne a tupo sa ozýval miestnosťou. Pripadal som si ako ten chlapík v Sám doma. Kurva! Mohol som si to myslieť. Keď počiatočná eufória prebehla, odškubol som si z trička cár látky a obmotal ruku. Ale bolo mi divné, že z nich nesálalo teplo! A ani pľuzgiere mi nenaskočili. To by malo nie? Teda aspoň to by tvrdil náš fyzikár a tvrdím to aj ja. Takže to skúsim inak. Ďalší môj obľúbený element bola voda a tak som opatrne pristúpil k modrým dverám. Jasné. Boli studené ako dve kocky ľadu vedľa seba. Opľul som ich a slina ešte ani neopustila moje ústa, a už bola na vodík a kyslík zmrznutá. FUJ, vypľul som ju a z cinknutím sa rozbila o dlážku. Pristúpil som teda k bielym. „Toto by mal byť vietor“ povedal som pre seba samého sám sebe. Otvoril som ich a silný víchor ma odvial do stredu miestnosti. Letel som asi 3-4 metre a pád mi z pľúc vyrazil dych a z ruky meč. Postavil som sa a celé moje telo pretekalo o to, čo bude viac bolieť. Ako rozhodca budem mať ťažké rozhodovanie. Dobre. 3 zo 4 mám za sebou.
Som zvedavý čo si pre mňa pripravila matka zem. Žeby zemetrasenie? Bosou nohou som vykopol zelené dvere a vyskočil na mňa.... LEV- kráľ zvierat. Rýchlo som odskočil nabok a postavil mu do letovej dráhy meč. Ten ho škrabol po ľavej prednej labe a tak sa pri dopade zvalil na zem. Zelené dvere sa zavreli a objavili sa na nich latky pribité klincami. Dostal som nápad. Rýchlo som sa postavil k modrým a čakal kým sa lev postaví a skočí na mňa. Ako som bol rád, že moc nechlastám a nemám tak ešte otupené reflexy. Aj tak to bolo málo. Uhol som sa a skôr ako to napálil do dverí stihol ma škrabnúť poranenou labou na pravé plece. Ešte dobre, že naozaj len troška. Keď som sa po chvíľke postavil na krivé nohy videl som zaujímavý úkaz. Lev sa hneď po dotyku dverí čumákom zmenil na dokonalú ľadovú sochu, stále sa posúvajúcu vpred. Akoby tam žiadne dvere neboli. Pomaly ako v spomalenom šedo-modrom filme. Keď zmizol aj posledný chvostový chlp, dvere sa uzavreli rovnako ako zelené.
Teraz mi zostávali len biele a červené. Keď som ešte pár krát skúsil biele, musel som voľky-nevoľky ísť cez červené. Biele boli už totiž tiež zavreté. Nechápal som. O čom je tento svet? Predchádzajúcou skúsenosťou poznačená ruka teraz držala meč, ktorým som chcel dvere potlačiť vpred. Čudoval som sa prečo, ma to nenapadlo skôr. Škoda sa však radovať skôr z preskočeného plota, keď ste ešte neskočili. Hneď ako som sa mečom dotkol dverí, previedli všetku teplotu na meč. Nestihol som ho pustiť. Znova som sa popálil. Po chvíľke agónie, keď som sa odvážil pozrieť na moju dlaň, nebolo tam ani náznaku po popálenine, či jazve. Jediné čo mi zostalo bola bolesť. Asi som tomu začínal chápať. Ani škrabanec nekrvácal ba dokonca zmizol. Asi zarovno z levom, a ani som si to nevšimol. Pravdepodobne tu išlo o to nebáť sa bolesti, a v prípade potreby som z tým ja moc veľký problém nemal. Takže ďalší postup bol jasný- Otvoriť jediné dvere ktoré otvoriť išli. Červené. Odhodlal som sa na posledný zúfalý pokus dostať sa odtiaľto preč. Decentne som si napľul do ľavej ruky, a pošúchal som si dlaň dlaňou. Potom som si elegantne prehodil meč z jednej do druhej a v snahe nesústrediť sa na bolesť, ktorá má za chvíľu prísť, som potlačil od seba. Mal som zavreté oči a myslel som na október keď sa z radosťou čvachcem vo Váhovej ľadovej vode. Nepomohlo. Cítil som ohnivý dotyk dverí, a musel som sa premáhať aby som neomdlel. Zvyškom síl som tlačil do dverí, ktoré išli až prekvapivo ľahko. Spravil som rýchle dva kroky vpred, cítiac pod sebou nerovný povrch páliaci rovnako ako dvere. Po začutí klapnutia dverí o zárubňu otvoril som oči. Predo mnou stála krajina celá z červenej ,žltej ,oranžovej a modrej. Moja maličkosť stála na chodníku zo žeravých uhlíkov, namiesto trávy tancujúce plamienky a vták nado mnou bol z istotou Fénix. Sadol si na konár rozžeraveného kovu a spustil tichú, sladkú a clivú melódiu, citujem“♪♪♪♪”. Skoro som ho ani nevidel, zavadzali mi plamene, ktoré sa jemne kolísali pod jemným vánkom. Na druhom konci cesty, ako som stál ja boli padacie dvere, našťastie otvorené, patriace krásnemu hradu. Ten bol na moje prekvapenie už nie z ohňa. Bol zo skla alebo krištáľu, rovnako ako brána. Rozbehol som sa a pripadal som si ako na olympiáde. Nebežal som ale o nejaký metál, ale o bolesť. Snažil som sa a moja snaha priniesla ovocie. Bežal som tak rýchlo, že som na nohách necítil žiadny následok uhlíkov. Meč mi trochu vadil v pohybe ale nechcel som ho zahodiť, čo ak sa mi ešte zíde? Pri bráne som spomalil a prešiel do chôdze. Obzrel som sa z prava do ľava . Videl som krásne nádvorie celé z priesvitného kryštalického materiálu, bolo tu aj pár stromov i lavičiek. Chýbali len ľudia, alebo nejaké bytosti, ktoré by plody obrali a odpočinuli si na lavičkách. Keď som zrakom znovu pozrel pred seba, brána, ktorá oddeľovala ďalšie nádvorie od toho, na ktorom som práve stál. Unavený som sa necítil, takže som sa od lavičiek vybral rovno k gigantickým vrátam. Tie sa otvorili bez môjho pričinenia a za nimi stál obor zo zelenou pokožkou a kmeňom veľkého stromu v ruke sťa obušok. Bol to troll. Rozbehol sa ku mne a ja som sa snažil tých pár sekúnd pouvažovať na mojou taktikou. Keď som si ho počas behu zmeral od päty smerom hore zastavil som sa na starej a roztrhanej bedrovej rúške z kože nejakého zvieraťa, jedinom jeho oblečení. Však načo by mu bolo ďalšie? Keď mu bude zima pobehá si po tráve ☺. Stratégia bola vymyslená. Začal som utekať smerom od neho, a on ma zo šialeným rykom a obludným smiechom začal prenasledovať. Keď som cítil jeho smradľavý dych na mojich pleciach, otočil som sa na päte a rozbehol som sa mu oproti. Prekvapený, že som zmenil názor sa zastavil, vysúkal suchý nechápavý ksicht. To som však už bol pod ním a zdvihol som meč nad hlavu. Áno! Zo zbesilým zaskučaní sa chytil za gule a v agónii sa zvalil na zem. Aspoň v tomto sú všetci ľudský, pomyslel som si z úsmevom. Teraz som ho ale musel doraziť. Myslel som, že ho podrežem no nenabral som odvahu. Postavil som sa mu pred tvár a jasne som počul jeho dych, ktorým na zemi víril prach. Oči mal zavreté, no keď ich otvoril, inštinktívne som odskočil dozadu, a tak ušiel pre jeho zubami, ktorými po mne zabral. Asi ma chcel zjesť, no mal smolu lebo jeho oko náhodou našlo môj meč, momentálne zabodnutý po rukoväť. Bol som celý od slizkej látky z jeho očnej buľvy. Stál som strnulo, a ani som sa nepohol keď ma zaliala aj šedastá hmota. Domyslel som si, že som mu cez lebku prešiel až k prednému mozgu. Jemne ho striaslo v kŕčoch a celé telo ochablo. nešlo mi vytiahnuť meč, šmýkal sa mrcha a keď napokon po namáhavej práci povolil, padol som na zem a chvíľu som nečinne ležal. Len tak som oddychoval, akoby som ubehol maratón. Nebol som však unavený, ale zdesený, že som práve porazil nepriateľa niekoľko krát vyššieho ako som ja. A ten MEČ! Dokonalá zbraň! Keď sa preberiem z tohto neobyčajného sna, napíšem o ňom knihu a za utŕžené prachy si kúpim meč. Nemusí byť červený....musí to MEČ. Potom podvedomie povedalo, že sa vás čitateľov mám opýtať, či nemáte niečo na jedenie alebo pitie. Začínal som mať pocit akoby som si do tlamy nepchal nič už celé dni. Tak čo? Máte niečo pod zuby? Alebo viete čo? Zabudnite na to....Ale meč mi zohnať môžete :).... Bez chuti som sa poskúšal ale vďaka môjmu nízkemu tlaku sa mi hlava zatočila a zem mi pripadala ako centrifúga. Keď sa tá mrcha dotočila a krv nabrala správne obrátky fľochol som očkom po domove obra....Cikám na to povedal som bez náznaku dôvery v seba samého. Wo co go? Ak som v sne, mohlo by už svitať...V tom som z ničoho nič pocítil na ľavom ramene pichnutie nie ako od včely, toto bolo slabšie a keď sa mi pod nohami podlomil svet a prepadával som sa do krištáľovej hmly, uvidel som osobu nápadne sa podobajúcu na mňa, ako ju dvaja mocne stavaný chlapi držia kým mu chabá a časom zvetraná postavička doktora z okuliarmi sťa popolníkmi pichala injekciu. Miestnosť bola vystužená a steny boli potiahnuté protinárazovou bariérou, aby si prípadný chovanec neublížil. Toto celé podfarbovala krásna naškrobená a vyžehlená biela zvieracia kazajka....
:: precitat [ citane: 1270x ] :: pridat komentar [ citane: 817x ]
:: 2 odpovede :: pozmenene 26.11.2005 03:03:59 :: null
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: PLAČ ::
|
Jazva na ruke, jazva na nohe,
Jazva na srdci, jazva na duši.
Tancujem na svetle, smejem sa tme,
Aj keď som temný, sere ma svet,
Bolí ma hlava, zvädol kvet.
Úsmev už vyhladol, oku sa vyhol,
Prečo stále odznova? Prečo stále dokola?
Komu je to dobré? Iba pre teba.
Všetko je rovnaké a čas bolí,
Vidím to, čo ostatných bolí.
Zabiť či zabudnúť? Už je to jedno,
Všetko sa zmenilo. Slnko už zmizlo.
Už iba zabíja, tá moja kotrba,
Všetko je večné, len cukor prežíva.
Čo tam po ľuďoch, nech stromy oživia....
NIE!!!!
:: precitat [ citane: 812x ] :: pridat komentar [ citane: 613x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
|
