-„Myslíš, že je to obojstranné?“
-„A čo si myslíš ty?“, nechcela som ho klamať, ani povedať veci, ktoré vidím ja. Nechcela som mu vniesť novú nádej, aby si niečo nahováral.
-„Veď ja neviem. Preto sa ťa to pýtam...“
-„No, pozri......Ste dobrí kamaráti. Si si istý, že to všetko chceš narušiť tým tvojím pobláznením?“, dodala som.
-„Ak to porovnám s tými tvojimi „láskami“, ktoré vydržali dokopy mesiac, nemáš právo rozhodnúť, či som zaľúbený alebo je to len pobláznenie! A okrem toho, vôbec nevieš čo k nej cítim!“ Skríkol na mňa.
-„Máš pravdu! Neviem! Neviem ľuďom čítať myšlienky, prepáč! Ale vidím, čo sa deje! Teba len inšpiruje. Našiel si niečo, čo si nikdy predtým nevidel a nemal a preto ťa to láka. Ty sa strácaš v sebe samom a to nie je láska, lebo tá ťa rozvíja a vďaka nej žiješ. Toto ťa len obmedzuje. Veď vidím, že už nemáš ani svoje vlastné sny, lebo všetko sa točí okolo nej. Chceš sa za každú cenu zmeniť, len aby si sa jej zapáčil..... Ty si teraz myslíš, že keď si ťa nevšimla doteraz, tak si ťa všimne teraz?! Možno áno, ale len ako svoju kópiu a to nechce nikto! Tak sa spamätaj! A keď sme už pri tom, nie, nie je to obojstranné. Nikdy ani nebolo. Keď chceš mať svoj vlastný svet s ňou, tak ho maj, ale nemiešaj ho s realitou, pretože oba sa navzájom vylučujú. A ty budeš ten, kto sa tým bude zožierať, že to nie je tak, ako to máš vo svojich snoch! Ale nič tak nebude. NIČ!“, konečne som si vydýchla.
Max teraz vyzeral akoby ste mu pred očami podpálili vlastný dom. Do plameňov skočiť nemohol a tak iba stál a jeho duša plakala.
-„Prečo?!“, spýtal sa zúfalým tónom.
-„Inak by si žil, tak akoby sa ti zdalo, že by si mal.“
-„Ako vieš prosím ťa, ako mám Ja žiť?“, povedal z čistého trucu.
-„Max, ja neviem ako máš žiť, ale uvedom si, že toto by ťa hnalo do záhuby.“
-„Prečo mi ničíš nádej? Vieš ako to bolí?“ Max bol citlivý chlapec a toto bola jeho prvá „láska“.
-„Pretože toto nie je nádej, ale naivita! Nádej počíta aj s negatívami, no do naivity vkladáš celý svoj život. Snažíš sa za každú cenu „veriť“, pretože ak by si prestal, zrútilo by sa ti všetko. A ja vidím, ako naivne veríš.“
-„Cítim sa ako malé dieťa. Ľúbim ju už vyše roka a ty mi teraz toto povieš?“
-Pozri, veď v tom môžeš aj naďalej pokračovať, ja som len myslela na následky. V akej miere ju ľúbiš, v takej aj budeš trpieť, keď to u teba pominie.“
Klesol na schody. Hlavu si položil do dlaní. Bolo to naňho priveľa. Prisadla som si a objala som ho. Nič viac som vtedy nemohla urobiť. Ešte nevedel, že keď to všetko vstrebe, začne cítiť prázdnotu a stratu. Samotu. A bude mu trvať dlho, kým si uvedomí, že vlastne po celý ten čas bol sám. Úplne sám....
:: precitat [ citane: 1545x ] :: pridat komentar [ citane: 2134x ]
:: 0 odpovedi :: ::
::  verzia pre tlac ::  stiahnut v PDF ::
|
