:: ten pravy ::
|
Autor:
naamah Pridane: 02.05.2007 20:18:27 Sekcia: epics |
|
Bolo to na lyžiarskom zájazde. Mali sme asi 16. Hneď v autobuse sa porobili skupinky a bolo jasné, kto s kým bude na izbe, kto s kým bude chodiť boardovať. Vlastne, zostali sme tri hlavné parite: ja s babami – nás bolo 5, šesť najcool chalanov z triedy a štyri kravy z áčky, ich frajerky...alebo skôr - jebačky. Dali im kdekoľvek. Šéfka kráv bola zrzka Táňa. Ja som ešte nemala sex. Načo. Čakám na toho pravého. Nie že by to mal byť rovno môj budúci manžel. Pravý je proste pravý. To žena vždy cíti.
Lyžiarsky za rozbehol klasicky. Oťukávačky, opinkávačky. Nakoniec sa k našej partii pridružila „tá správna“ šestka. Baby boli na prášky. Mne to bolo fuk. Ani jeden nebol ten pravý. Riki, idol žien a Tánin frajer sa začal okolo mňa motať. Úsmevy, pohľady – myslel si že sa z neho zbláznim. Bavilo ma ignorovať ho.
Našla som si flek na cigu. Tajný. Bolo to za chatou, bočný východ pre personál. Storočný zámok sa dal ľahko otvoriť čímkoľvek. Dvere viedli na zadný dvor, kde bolo kedysi ihrisko. Teraz tam zostali len rozpadnuté hojdačky a jedna lavička. Po bokoch niekto nahádzal kopy dreva a bordelu, takže sa tam dalo ľahko zašiť.
Fajčila som druhú cigu. Vrzli dvere. Nechala som si ich otvorené. Dolu som ich podprela iba kúskom dreva.
„Kurva, profka,“ pomyslela som si. Schovala som sa do tieňa. Za dverami stál Riki. Rozhliadol sa okolo seba. Stiahla som sa do tieňa, ale zbadal ma.
„Nemáš cigu?“ opýtal sa.
Vytiahla som z vrecka krabičku ľahkých marlboriek. Potom si vypýtal aj oheň. Pripálila som mu. Naše ruky sa dotkli. „Dobre, je tam chémia, priznávam, ale to ešte nič neznamená,“ opakovala som si v duchu. Dofajčili sme cigu. On ma na oplátku ponúkol čínskou cigaretou, ktoré si doviezol z Honkongu. Chutilo to ako seno. Rozkašlala som sa. Usmial sa na mňa. Priblížil sa. Rukou mi prešiel po tvári. Pritlačil ma o stenu. Cítila som jeho mohutné telo. Všetko v tele mi pulzovalo. Pozeral mi do očí. „Nie, nie nie, je arognantý, je to kokot,“ opäť som si opakovala v duchu ako riekanku. Nič nepomáhalo. Jeho modré oči boli neskutočné. Jazykom mi prešiel po perách. Odtiahol sa a usmial. Tak krásne, chlapčensky. Zavrela som oči a jediné čo som cítila, bol jeho jazyk a nekonečné vzrušenie. Vyrušil nás dupot na schodoch. Dvere sa prudko rozleteli. Stála v nich Táňa. Pozerala do tmy.
„Riki?“ Zakričala. Bola tak hlúpa, že ju ani nenapadlo pozrieť bokom. Stále ma pritláčal k stene. Cítila som jeho dych na svojej tvári. Uškŕňal sa.
Teraz, keď nás spájalo vzrušujúce nočné tajomstvo, jeho ignorácia bola z mojej strany menej presvedčivá. Dokonca natoľko nepresvedčivá, že si to všimli aj baby. Trvalo mi dosť dlho kým som ich presvedčila, že sa nič nedeje. Svet bol zrazu krajší.
Pár dní nato sa robila diskotéka. Všetci sme dostali tie smiešne mikulášske postavičky z čokolády. Alkohol bol, prirodzene, zakázaný. My sme mali svoje zdroje. Riki sa celý večer lepil na Táňu, ale pozeral na mňa. Raz sme spolu tancovali. Chcel ísť na cigu, na naše tajné miesto. Odmietla som. Odišla som do svojej izby.
Asi o hodinu na to ma zo spánku prebralo buchnutie dverí. Myslela som si, že je to niektorá z báb. Niekto sa mi šuchol do postele. Niekto, z koho tiahol chľast. Bol to Riki.
„Ahoj kráska,“ zašepkal potichu, nežne.
„Čo tu chceš?“ Opýtala som sa trochu rozmrzene.
„Chýbala si mi,“ zašepkal opäť nežne.
„Choď preč, tu nemôžeš byť.“
Začal ma nežne bozkávať, rukou mi prechádzal po tvári, po vlasoch. Bozkával ma na krku. Rozopol mi gombíky na bielej nočnej košeli. Vkĺzol rukou dnu a chytil ma za prsia.
„Riki prestaň, bude z toho problém,“ hovorila som, avšak sama som tomu neverila. Riki sa dostal ústami k mojim prsiam a jazykom mi dráždil bradavky. Zaliala ma horúčava. Vášnivo ma bozkával. Potichu som zavzdychala. Riki sa odtiahol a usmial. Páčilo sa mu, že som vzrušená. Rukou mi vkĺzol pod nočnú košeľu. Opäť sa odtiahol a zaškeril.
„Ale, slečna nenosí nohavičky?“
Usmiala som sa na neho. Lichotilo mi to.
„A čo ak nie?“
Rukou išiel hlbšie. Hladkal ma, prstami sa pomaly predieral hlbšie. Trochu to zabolelo. Vzdychla som a zhlboka som sa nadýchla.
„Aká si krásne horúca.“
Pokračoval ďalej dvoma prstami. Bolelo to.
„Prestaň, prestaň už.“
Ignoroval moje protesty.
„Si krásna, chcem ťa.“
Riki vliezol pod perinu, vyhrnul mi nočnú košeľu. Dotkol sa jej jazykom. Vzdychla som hlasnejšie. Bolo to krásne. Pomaly po nej krúžil jazykom, potom aj prstami. Už to tak nebolelo, ale musela som to zastaviť. Skôr ako bude neskoro. Skôr ako nás tu niekto objaví. Chvíľami som vzdychala, chvíľami protestovala, nevedela som ho zastaviť a nevedela som sa rozhodnúť či chcem aby v tom pokračoval, alebo nie. On pokračoval.
Potom sa opäť vrátil k mojim perám a bradavkám. Náhle mnou premkla prudká bolesť. Vykríkla som. Kým ma lízal, stihol si nohavice. Nezaregistrovala som to. Moja smola.
Vrazil ho do mňa a bolesť bola nekonečná. Z očí mi vyhŕkli slzy. Riki mi chytil ústa, aby nebolo počuť môj krik ani protest. Prudko dorážal. Stále silnejšie a silnejšie. Pozeral mi do očí, ale jeho pohľad bol neprítomný. Po nekonečne dlhej chvíľke na sekundu celý stuhol a vrazil ho do mňa naposledy. Z hrdla sa mu vydal zvláštny hlasný výdych a chrapot. Celým mojim telom prebehol nával horúčavy. Celá som sa roztriasla. Padol na mňa. Prudko a nahlas dýchal. Po chvíľke sa nadvihol, vytiahol ho zo mňa a strčil si ho späť do nohavíc. Pozrel sa na mňa. Už to nebol milý Riki, už to nebol Riki, ktorý mi nežne vkĺzol do postele a ktorý ma pred pár dňami bozkával vonku za dverami. Jeho hlas bol drsný, pohľad chladný.
„Keď to niekomu povieš, zabijem ťa.“
Vypadol z postele a odtackal sa k dverám.
Stále som sa celá triasla. Bola som úplne spotená. Bolo mi z neho na vracanie. Vbehla som na záchod. Vracala som. Dvere zostali otvorené. Mala som pocit akoby ma niekto sledoval. Pozrela som k dverám. Stála v nich spolužiačka a skenovala ma opovržlivým pohľadom. Hlúpa hus, čo bola s nami na izbe iba preto, že nikde nebolo voľné miesto. Hlúpa škaredá hus, nad ktorou sme sa zľutovali. Uvedomila som si, že bola celý čas hore. Vracala som znovu. Potom som v nočnej košeli vliezla do sprchy a pustila na seba vodu.
Na druhý večer som stála vonku, s cigaretou. Až po chvíľke som si ich všimla. Boli na ihrisku. Riki sedel na lavičke a Táňa ho fajčila. Stiahla som sa do tieňa. Zbadal ma. Vzrušovalo ho to. Pozerali sme si priamo do očí. On provokačne, ja chladne. Ironicky sa pri tom usmieval. Potom sa urobil. Vystriekal sa jej na tvár. Zdvihol sa a bez slova prešiel okolo mňa. Táňa si spokojne utierala tvár vreckovkami a pozerala pri tom do malého, príručného zrkadielka.
Toto nebol ten pravý. To žena vždy cíti.
:: precitat [ citane: 2033x ] :: pridat komentar [ citane: 2168x ]
:: 0 odpovedi :: ::
::  verzia pre tlac ::  stiahnut v PDF ::
|
|
:: deep in the heart ::
|
Autor:
naamah Pridane: 13.12.2006 20:01:30 Sekcia: epics |
|
jedna minuta
jedna sekunda
chvila a vsetko sa zmeni
cely zivot
dejiny...
a co? koho to zaujima?
falosne slova, falosne city, predsudny, projekcie, iluzie, sklamania...z tohto sa sklada svet?
vztahy?
nic nie je dokonale
laska neexistuje?
vzajomne porozumenie sa okamihom rozplyva pod tlakom osobnych ambicii,
iluzii, projekcii....
egoists rules the world
ale naozaj si na svete iba sam...sam a jedine sam
ani ta najblizsia a najobetavejsia osoba na svete ti nepomoze
spoliehat sa na sameho seba?
aj za rizika obete?
obete blizkych, rodiny
straty
sa tazko hladaju....
ale nikto ti nepomoze
a pochopis to az v hodinu svojej smrti
nikto
tu nebude
aby ta zachranil
tak zi
sam!
:: precitat [ citane: 1138x ] :: pridat komentar [ citane: 962x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: EXPIRAČNÁ DOBA ::
|
Autor:
naamah Pridane: 21.06.2006 09:58:21 Sekcia: epics |
|
1. OBRAZ
interiér – byt – deň
Cez okienko vidíme nohy okoloidúcich, ako sa mihajú, rýchle, ranné. Prúd svetla vchádza do miestnosti, do jednej miestnosti malého pivničného bytíka. Inak je v ňom šero.
Za stolom sedí starý muž. Pred sebou má malý tanierik, na ktorom má nakrájaný chlieb s maslom. Vedľa tanierika je položená biela stará popukaná šálka, z ktorej sa parí. Starec si odhryzne z chleba, požuje, odpije si zo šálky. Mlčky sedí, pozerá von okienkom.
Vo dverách počujeme zvuk štrkotania kľúča. Muž neprestane žuť, prehltne. Dvere sa otvoria. Do miestnosti vpadne staršia žena, za ňou mladý pár. Žena sa pri pohľade na muža narovná, vypne hruď, na tvári sa jej usadí ešte nepríjemnejší výraz, akoby sa niečoho veľmi štítila a smrdelo jej to tu.
Za ženou vchádza mladý pár. Ona, nízka, nesmelá, on výrazný a rozhodný. Povzbudzuje ju k tomu, aby vstúpila.
Domáca sa na nich otočí.
DOMÁCA
Len pokojne, poďte ďalej.
Žene sa byt nepáči, muž ju pohľadmi, posunkami presviedča, že byt je v poriadku a chcú ho. Žena sa bojí čo i len pozrieť na starca, všetci ho radšej neberú do úvahy, než by sa mali trápiť s jeho problémom. Domáca vidí ženine rozpaky, ponáhľa sa zachrániť situáciu.
DOMÁCA
No, dá sa to tu pekne presvetliť.
Žena aj muž sledujú jediaceho muža. Domáca ich volá do kúpeľne. Keď zájdu za roh, muž za nimi nakukne.
Domáca zaviera dvere starcovho bytu, dvojica už pred tým vyšla pred ňou. Obráti sa na starca a hrozivo, chladne a trochu aj zlomyseľne mu povie.
DOMÁCA
Do večera.
Naposledy pozrie opovržlivo a nedôverčivo na muža, zabuchne dvere.
Muž si vzdychne. Vezme do úst posledný kúsok chleba, zapije. Vstane od stola, odnesie tanierik a šálku do drezu. Prechádza do vedľajšej miestnosti – spálne. Tam otvorí skriňu, kde vidíme vzorný poriadok, veci skromné, ale poukladané v komínikoch.
Muž pred zrkadlom, staré ošúchané sako, biela košeľa. Pod zrkadlom je fotka ženy, stará čiernobiela, pri nej brošňa. Starec o fotku zavadí pohľadom, kým od zrkadla odstúpi, s láskou a nehou.
2.OBRAZ
Ulica – deň
Po ulici kráča starec. Oproti sa blíži starenka s palicou. Kráča pomalšie ako dav, ktorý ju obieha. Jej dve vlastné a jedna drevená noha sa na ulici stretávajú s nepochopením, a hlavne jej tempo. Predbieha ju mladý muž, zakopne jej o palicu. Ani sa neospravedlní, skôr sa iba obzrie, pohoršene. Starenka je zvyknutá, nereptá.
Starec už pred chvíľou zastal pred obchodom. Starenka sa naňho nepozrie, aj keď on scénu pozorne sleduje. Po zaváhaní vchádza do obchodu. Obchod s pultom alebo stredne veľké potraviny, nie supermarket.
STAREC
Dobrý deň.
Predavačka stojí pri regáloch, zľahka sa o jeden opiera. Je v strednom veku, vševedúci, trochu ľahostajný pohľad. Na pozdrav kývne hlavou, starca si premeria.
STAREC
Prosím vás, nemali by ste nejakú prácu?
PREDAVAČKA
Počkajte.
Predavačka odchádza kamsi dozadu. O chvíľu sa vracia s krabicou v ruke. Podáva ju mužovi. Muž ju nechápavo berie do ruky.
PREDAVAČKA
Ešte niečo?
MUŽ
Prepáčte, ja hľadám prácu.
Žena mu vezme krabicu z ruky, položí ju dolu za pult.
PREDAVAČKA
Aha, rozumela som krabicu.
Starec chvíľu stojí mlčky oproti predavačke, potom sa otáča na odchod.
Klipovito: vchádza a vychádza z viacerých obchodov na ulici, zjavne bez úspechu.
3.OBRAZ
Park - exteriér – deň
Starec prichádza do mestského parku. V pozadí sa pristaví limuzína, z ktorej vystúpi šofér, otvorí dvere starej pani, tá vystúpi a kráča si sadnúť na lavičku. Limuzína odíde. Stará pani si sadne, je to upravená pani, čo starostlivo dbá o seba. Jej nohy sú pevne kolenami pri sebe, topánky na decentnom opätku, sukňa, kabátik. Pozerá do zrkadielka, maľuje si pery na červeno. Sedí na jednej polovici lavičky akoby na niekoho čakala a rozpráva sa sama so sebou. Na lavičke je sama.
Starec prechádza okolo, sadá si na lavičku obďaleč. Uvidí vedľa seba discman. Chytí ho do ruky. Obzerá si ho. Dáva si do uší slúchadlá. Nič v nich nepočuje. Keď ich chce odložiť, náhodou zachytí gombík, tlačidlo play – z discmanu sa ozve strašne hlasná hudba. Starý pán sa zľakne, odloží, či skôr odhodí discman, položí ho tam, kde ho našiel.
Zisťuje však, že nič nepočuje. (vystriedať záber – nemý subjektív vs. hlučná ulica s mužom sediacim na lavičke – vystriedať aj 2 krát, jeho reakcia) Zmätený muž bez sluchu vstáva, obzerá sa dookola, svet v mdlom šume vyzerá celkom inak, ako so zvukovou kulisou. Akoby sa ponáral, plával vo vode, a nechápal, čo sa naokolo deje.
Zmätené pohyby upútajú pozornosť starenky a tá sa naňho pozrie. Na konci parku však už pristáva limuzína.
Starec odchádza, limuzína naberá starenku z „vyvenčenia“.
4.OBRAZ
pred VŠVU - ext. - deň
Starec bez sluchu sa motá po svete, narazí na oznam na dverách VŠMU: Hľadáme model – akt pre grafikov za 1000 korún, telefónne číslo. Muž pozerá na papier, váha, ale vojde do budovy.
5.OBRAZ
Interiér – ateliér VŠVU
Muž sa vyzlieka za paravanom / v prezliekarni. Ukladá si vzorne poskladané zvršky na voľnú stoličku.
Nahý vchádza do ateliéru.V miestnosti hrá chilloutová hudba, nikto si ho nevšíma.
Nakoniec ho pedagóg berie na podstavec, niečo rozpráva, starec ho nepočuje, iba tuší, dáva sa do polohy, ktorú po ňom chcú. Zostane v polohe, veľmi neprirodzenej a náročnej. Obzrie sa dookola.
Študenti sa zabávajú, sem tam pozrú očkom po starcovi, ktorý zahanbene stojí uprostred miestnosti, zo dvaja si ho obzerajú, vymeriavajú ceruzkou. Mužovi sa na jeho veľké zdesenie i úľavu vracia sluch. Vníma ako zdiaľky hudbu, postupne k nemu preniká aj hluk študentov. Študuje ich tváre, ako ho kreslia, nevnímajú, ako sa ktosi vzadu baví, ktosi s discmanom si pokyvkáva hlavou do neznámej hudby.
Starec sa hanbí a desí sa situácie, do ktorej ho dohnala potreba peňazí, svet sa s hlukom zrýchľuje, starec sa potrebuje narovnať, aj tak urobí a poruší polohu aktu.
6.OBRAZ
interiér – VŠVU
Starec rýchlo a v neupravených šatách kráča, v rámci možností zbieha zo schodov, potreba nadýchnuť sa sa mu dokonale nenaplní ani keď vyjde von z budovy a vydýchne si.
7.OBRAZ
Interiér – dom
Starec s tisíckou v ruke klope na dvere domácej. Neotvára.
Starec si pred dverami nájde v igelitkách zbalené všetky svoje veci. Chce otvoriť svoj byt, ale zámok je vymenený. Muž stojí nechápavo pred dverami.
Opäť búcha na dvere domácej. Tentoraz otvorí. Natrčí ruku, muž jej dá ťažko zarobené peniaze, od hanby a zlosti klopí oči na jej papuče.
DOMÁCA
Neskoro.
Keď starec na jej drsné slová zdvihne zrak, uvidí na jej hrudi brošňu. Vojde doňho zúrivosť, vrhne sa na ženu. Tá ho surovo a bez problémov odsotí a so škodoradostným zadosťučinením, s vedomím vyhranej vojny zabuchne dvere. Muž spadne. Keď sa dvíha, v tvári má nenávisť, prehru a odhodlanie.
Igelitky necháva tam, kde boli, vstáva, odchádza cez domové dvere na ulicu.
8.OBRAZ
Exteriér – výpadovka do Rakúska
Nohy starenky s palicou, upravenej starenky a mnohých ďalších sa menia na ich tváre. Kamera postupne odhaľuje aj vodcu skupiny: je ním starec. S hrdo vztýčenou hlavou, všetci bez batožiny, len tak, idú po ceste smerom na polia, niekam, nevedno kam. Miznú v diaľke.
:: precitat [ citane: 1376x ] :: pridat komentar [ citane: 947x ]
:: 2 odpovede :: pozmenene 21.06.2006 10:36:46 :: expiracna doba 2
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: starec ::
|
Autor:
naamah Pridane: 12.01.2003 18:07:13 Sekcia: epics |
|
Ozvena môjho kroku sa ozývala po celej katedrále. Bolo v nej zima. Dýchol som si do dlaní a para z môjho dychu sa mi rozplynula okolo tváre. Dýchol som ešte raz. Pozoroval som paru, ako sa vzniesla do vzduchu a postupne zmizla.
Potreboval som únik. Pred celým svetom, pred mojím životom. Neverím v Boha, a napriek tomu som vošiel sem, do tejto veľkej, tichej gotickej katedrály. Prechádzal som hlavnou loďou. Nikde nebolo ani živej duše. Majestátne ticho prerušovala iba ozvena môjho kroku. Cítil som sa strašne maličký oproti vysokým pilierom po stranách hlavnej lode, z ktorých na mňa hľadeli kamenné sochy rôznych svätcov. Míňal som ich pohľady, ako som míňal aj farebné odrazy svetla sklenených vitráží, ktoré pred mojimi očami rozohrávali nekonečnú symfóniu farebných tónov a obrazcov. Vo vzduchu sa miešala vôňa kadidla s dohasínajúcimi sviečkami, ktoré zapaľovali pozostalí a prosebníci pri oltároch v bočných lodiach. Prechádzal som sa po prázdnej katedrále. Vysoko nado mnou sa týčila mohutná klenba a rozmýšľal som ako takéto niečo mohli v postaviť bez techniky. Potom vyšiel zo sakristie starý muž a motal sa okolo hlavného oltára. Pozrel na mňa. -Čakáte na spoveď?- opýtal sa.
-Nie,- odpovedal som trochu rozpačito. Muž kývol hlavou a začal zapaľovať veľké sviece. Otočil som sa a zamieril k východu.
Keď som vyšiel z katedrály, námestie bolo prázdne. Na schodoch sedel starec, ktorého som letmo zachytil pohľadom, keď som vchádzal.
-Kto si?- opýtal som sa ho náhle, sám netušiac prečo.
Starec sa na mňa pozrel a zasmial sa.
-Čo hľadáš? Čo odo mňa chceš? Pýtaš sa ma kto som, zatiaľ čo ty sám o sebe nevieš nič. Pre teba som iba žobrák, ale kto si ty?- Po tejto odpovedi si začal šúchať ruky o seba, aby sa zahrial a zahľadel sa do zeme. Chcel som mu hodiť mincu, ale vzápätí som sa sekol.
PROSÍM POMÔŽTE STARCOVI, TAKMER NEVIDÍM, PRIŠIEL SOM AJ O SLUCH. - Čítal som na tabuľke, ktorú mal položenú pred sebou. ´To nie je možné,´ povedal som si v duchu a luskol som prstami. Nič, žiadna odozva. Starec nereagoval. Naklonil som sa k nemu bližšie a luskol som prstami ešte raz.
-Hej!- Zakričal som.
Nereagoval, ale vycítil moju prítomnosť, pretože ma silno chytil za zápästie a odsotil tak, že som skoro spadol zo schodov. Začal niečo vykrikovať a gestikulovať rukami, ale jeho artikulácia bola nezrozumiteľná. Zarazene som zostal pred ním stáť a pozeral som na neho. Ale už to neboli oči starca, ktorý sa mi pred chvíľou prihováral. Tieto oči hľadeli na mňa neprítomne. Bolo z nich cítiť smútok zlomeného muža. Pobral som sa preč, no neustále som sa nechápavo obzeral za starcom, ktorý sedel rezignovane so sklonenou hlavou. Už sa nepokúšal zahriať, iba ticho, takmer ako socha sedel na kamenných schodoch katedrály. Námestie sa pomaly začalo zapĺňať a ja som po chvíľke zabočil za roh. Stratil som ho z dohľadu. No po chvíľke som bol opäť nútený vrátiť sa, pretože ako som sa vzďaľoval od katedrály, začal som pochybovať o existencii toho človeka vôbec. Vybehol som spoza rohu a pozrel na miesto, odkiaľ som pred chvíľou odišiel. Bol tam. Vo svojom otrhanom čiernom kabáte sedel na schodoch a triasol sa od zimy. Starec, žobrák. Podišiel som k nemu. Vyzliekol som zo seba svoj dlhý teplý kabát, za ktorý som dal svojho času veľkú sumu peňazí a položil som ho na schody pred starca. Zasmial som sa. Náhle som mal pocit, že zo mňa niečo spadlo. Niečo veľké a ťažké. Niečo, čo mi doteraz bránilo voľne sa pohybovať. Starec neprítomne hľadel mojim smerom, keď ohmatával kabát, ktorý som pred neho práve položil. Začal sa smiať svojim nezosúladeným zhlukom rôznych tónov a zvukov.
Bol tak šťastný, ako som už dávno nikoho nevidel. Dojalo ma to. S úsmevom na tvári som sa pobral domov, trasúc sa od zimy vo svojom svetri od babičky.
:: precitat [ citane: 1144x ] :: pridat komentar [ citane: 834x ]
:: 5 odpovedi :: pozmenene 26.11.2005 03:06:08 :: null
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: naamah@hell.sk ::
|
Autor:
naamah Pridane: 22.09.2002 01:57:28 Sekcia: epics |
|
Posledné slnečné lúče si s námahou hľadali cestičky medzi korunami stromov. Listy zo stromov nepravidelne padali k zemi a vytvárali na nej pestrofarebný oranžovo - červený koberec. Urastený mladík pomaly stúpal lesným chodníčkom. Dlhé hnedé vlasy mal zopnuté koženou šnúrkou, vyšuchané rifle mu končili poniže kolien. Jeho vyšportované a opálené telo zdobilo len pár amuletov na krku. Striaslo ho od zimy. Vytiahol si z ruksaku obnosené čierne tričko s dlhým rukávom a za pochodu ho na seba navliekol. Pozrel na hodinky. O chvíľu by mal doraziť na miesto.
Zastal a zhlboka sa nadýchol. Obzrel sa za seba, či za ním niekto nejde. Les pomaly utíchal. Vytiahol z vrecka pokrčený balíček marlboriek a zapálil si jednu cigaretu. Vysoké vojenské topánky sa mu zabárali do mäkkej pôdy pod nohami. Asi po štvrť hodine ho cestička doviedla na okraj lesa a vynoril sa na veľkej lúke obkolesenej menšími kopčekmi. Uprostred lúky stála drevenica.
Z kamenného komína sa tiahol do výšky biely dym. Napriek šeru ešte v diaľke rozoznával ľudské postavy okolo budovy. Niekto otočený smerom k západu stál na vedľajšom kopci, s rukami vystretými k oblohe pozeral na nebo. Ďalšie dve osoby sa pohybovali okolo ohniska. Mladík rázne vykročil vpred. Postavy sa na chvíľu zastavili a sledovali prichádzajúceho muža, potom ďalej pokračovali vo svojej práci. Keď prichádzal k drevenici,
vôbec si ho nevšímali. Jeden z nich mal čierne dlhé vlasy
a briadku, druhý bol ostrihaný úplne nakrátko.
„Nazdar,„ pozdravil ich.
Ten s čiernymi vlasmi na neho pozrel, no nič nepovedal.
„Nájdem tu niekde Armaina?„
„Vo vnútri,„ odvetil.
„Dík.„
Podišiel k dverám a pomaly ich otvoril. Ocitol sa vo veľkej miestnosti, ktorú osvetľovala iba žiara z horiaceho kozuba.
Bolo tam ďalších päť ľudí. Traja muži a dve ženy. Ani jeden z nich nemohol mať viac ako 30 rokov. Všetci na neho uprene hľadeli. Mierne zneistel.
„Peter! Som rád, že si prišiel!„ Vykročil k nemu muž, ktorý pôsobil najdominantnejším dojmom a podával mu ruku. Bol vyšší než ostatní, jeho vlasy boli taktiež čierne ako uhoľ, ale vzadu na chrbte ich mal zapletené do vrkoča. Oči mal tmavohnedé, ale chvíľami mal Peter pocit, že sú tmavozelené.
„Armain,„ usmial sa Peter. „Už som sa bál, že to nenájdem.„
„Prišiel si práve včas.„
Nik z prítomných nepreriekol ani slova. Všetci sa naraz zdvihli a vyšli von. Armain s Petrom vychádzali ako poslední.
„Žiadne mená, žiadne miesta. Ako sme sa dohodli.„
V jeho očiach sa na sekundu zjavil záblesk niečoho, čo Peter nevedel identifikovať. Zvedavosť, výsmech?
„Ako sme sa dohodli.„ Odpovedal s naoko suverénnym úsmevom Peter.
Všetci už stáli vonku, tváre mali obrátene k západu. Jedni mali ruky spustené povedľa tela, druhí prekrížené na prsiach. Peter začal uvažovať nad skutočným dôvodom svojho výletu. Prišiel sem len kvôli svojej práci? Napísať pútavý článok do novín? Nie, zvedavosť. Tá ho vždy ťahala do takýchto situácií. Armain sa po chvíli postavil pred všetkých prítomných, jazykom, ktorý Peter nevedel identifikovať povedal pár zvláštnych viet. Niektorí sa na seba usmiali. Oheň v drevenici zhasol a čierna tma zahalila celé okolie. Peter fascinovane sledoval nekonečnú hviezdnu oblohu. Z prúdu myšlienok ho pretrhol iba dlhý ťahavý zvuk veľkej dijeridu. Obzeral sa okolo seba.
V tme rozoznával obrysy prítomných postáv. Postupne pribúdali nové a nové zvuky bubnov, ktoré sa rozliehali po celom okolí. Niektorí z prítomných sa zľahka pohybovali do rytmu… ďalšie bubny a bubienky....dokopy vydávali súzvuk, z ktorého tuhla krv v žilách. Neuvedomil si, kedy si zobral do rúk fajku, ktorú mu niekto podával. Z fajky sa šírila úplne iná, pre neho doteraz neznáma vôňa. Po chvíľke už Peter nestíhal kontrolovať prúd myšlienok, ktorý ho náhle zasiahol. Mal pocit, akoby splýval s prírodou. On a príroda boli jedno...jedno telo, jedna duša. Príroda bola v ňom a zároveň všade okolo neho...Zavrel oči a videl ľudské postavy s maskami ako tancujú do rytmu bubnov okolo ohňa. Zvláštne tváre...hrôzostrašné masky...ten výraz v očiach....
Peter skríkol a prudko otvoril oči. Skríkol? Nikto sa netváril,
že by bol jeho výkrik zaregistroval. Všetci hrali sústredene ďalej, ako keby tam ani nebol. Nezaregistroval, kedy k nim pribudli ďalší ľudia. Alebo tam už boli aj predtým?
Peter prestal vnímať čas. Ku všetkým, hoci ich nepoznal, pociťoval zvláštnu náklonnosť. Spriaznenosť, jednotu...
Armain sa pred nich postavil. Peter netušil koľko času prešlo od jeho príchodu na toto zvláštne miesto. Netušil ani, koľko času prešlo odkedy vyšiel s drevenice. Sledoval Armaina, ktorý držal v rukách veľký strieborný kalich.
Jeho hlas bol jasný a zvučný. Slová, ktoré vyslovil sa hrdo niesli do diaľky. Peter len matne zachytil zopár slov, o to výraznejšie však vnímal zvuky bubnov, ktoré k nemu doliehali z lesa.
Armain si rozhrnul čierny plášť. Vzal do rúk striebornú zdobenú dýku, ktorú mal doteraz položenú na zemi pred sebou. Chvíľu ju pevne držal oboma rukami nad sebou, potom si ju priložil k hrudi a pomaly ju ostrím ťahal po pokožke. Peter na neho udivene hľadel. Nevedel či to, čo teraz cíti je hrôza, nechuť, strach alebo vzrušenie. Ako sa sem vlastne dostal? Ako sa spoznal s Armainom? On si ho predsa našiel a ponúkol mu skvelý článok...
Priložil si kalich k rane a krv do neho pomaličky stekala. Všetci si posadali. Armain podišiel k prvému sediacemu. Ten sa napil z kalicha, ktorý mu podal a potom si vyhrnul rukáv. Armain mu prešiel dýkou po zápästí a priložil k nemu kalich. Pár kvapiek horúcej krvi stieklo dnu. Peter mal zavreté oči, takže nevidel, čo sa okolo neho deje. Keď opäť precitol, neprítomným pohľadom sledoval Armaina, ako chodí od jedného k druhému a dáva im k ústam kalich. Nakoniec podišiel aj k nemu. S vyzývavým úsmevom podstrčil pred neho kalich.
„Peter?„
Peter vytiahol z úst dohryzený koniec rukávu. napil sa z pohára. Víno....v tom kalichu bolo víno, ktoré malo tak zvláštnu chuť....
Armain chytil pevne do rúk Petrove vyšportované zápästie a vyhrnul mu rukáv.
Peter cítil ako sa ho zmocňuje neustále rastúce napätie a vzrušenie. Striaslo ho...Peter zovrel pery. Jeho horúca krv stekala do strieborného pohára. Armain sa potichučky zasmial a prešiel k mladej dievčine, ktorá sedela vedľa Petra,
aby pokračoval v rituáli. Takto prešiel okolo všetkých prítomných a ako posledný dopil obsah strieborného kalichu.
Peter prestal vnímať udalosti okolo neho. Všetky zvuky sa náhle stlmili. Matne vnímal Armainov hlas, nevnímal však slová. Celý svet sa stočil do jednej veľkej špirály. V krátkych intervaloch sa mu pred očami zjavovali spomienky. Z hlavy sa mu vynorili všetky zlé veci, ktoré zažil. Nie len tie, na ktoré si pamätal, ale i tie, ktoré si pamätať nemohol. A predsa si na ne spomenul. Hádky rodičov, ktoré ako maličký sledoval zo svojej postieľky, matkin plač, krik, bolesť, rozchod z priateľkou...Cítil, akoby sa prepadal do hlbokej čiernej bezodnej jamy. Beznádej, strach, tma. Postupne si však začal spomínať na všetko príjemné. Teraz sa mu zdalo akoby prudko vyletel hore....Zalialo ho teplo a veľká slnečná žiara. Na jeho tvári sa zjavil široký úsmev. Letel tak vysoko, a bolo to tak krásne! Nemyslel na svoj neprekonateľný strach z výšok, nemyslel na veci, ktoré sú pod nim. Pozeral smerom hore. Hviezdy boli čoraz bližšie. Hrejivý pocit kdesi veľmi hlboko... Žiadne problémy, žiadne prekážky, žiaden strach ani bolesť. Iba ticho, kľud, mier. Mal pocit, že letí celým nekonečným vesmírom. Vo svojom vesmíre sa pomaly približoval k malej modrej planétke. Bezváhový stav náhle vystriedala obrovská rýchlosť, ktorou sa k nej začal blížiť.
Prudko otvoril oči. Sedel v kruhu ľudí....
Do uší sa mu vrátili známe predchádzajúce zvuky. Zaznel posledný silný úder a všetko stíchlo. Pár sekúnd na to sa rozhorelo veľké ohnisko pri chate. Dievča sediace vedľa sa na neho usmialo. Obzeral sa okolo seba, ale Armaina nikde nevidel. Pár ľudí sa zdvihlo a sadlo si k ohňu. Peter vstal. Celé telo sa mu triaslo, jeho myseľ však bola úplne čistá. Mierne sa zatackal, potom sa vydal smerom k ohňu. Neprisadol si však k tým, ktorí sa tam usadili. Prešiel popri ohnisku rovno k lesu. Jeho kroky viedla malá cestička, ktorá sa ťahala z lúky smerom do čierneho nočného lesa. Jeho oči si postupne zvykli na tmu. Cestička sa kľukatila rôznymi smermi. Zrazu v diaľke zbadal niečo veľké a tmavé. Ako sa postupne približoval, z tmavej neurčitej masy sa začal vynárať spadnutý strom, ktorý ležal krížom cez chodník. Peter ho začal pozorne skúmať. Rukou prechádzal po jeho kôre a mal pocit akoby bola živá.
„Hej!" Zvolal na neho niekto zhora.
Peter sa zľakol a pozrel tým smerom. Na strome niekto sedel. Predtým tam predsa nikto nebol. Alebo áno? Peter bol tak zaujatý skúmaním toho stromu, že nevnímal okolie.
„Kto si?" Opýtal sa hlas znova. Peter nevidel tej postave do tváre. Mala cez tvár prehodenú kapucňu a pohojdávala nohami. Zrazu sa začala chrapľavo a nahlas smiať. Petrovi prišlo zle a zatočila sa mu hlava. Posledné na čo si spomína je ako sa mu stratila zem pod nohami.
Zobudil sa až ráno vo svojom byte. Bolela ho hlava a cítil sa dolámaný. Pomaly sa posadil a postupne sa rozpamätával na predchádzajúcu noc. Obliekol sa a uvaril si v kuchyni kávu. Pohľadal svoje cigarety a sadol si k počítaču. Chvíľu sledoval blikajúci kurzor na prázdnom bielom pozadí. Začal písať, pričom sa snažil nevynechať ani jediný moment z uplynulého noci. Náhle sa však zastavil a pozrel von oknom. Dažďové kvapky plynulo stekali po skle. Peter sa neprítomne usmial. Naposledy letmo prešiel pohľadom po svojom článku a potom ho s úsmevom na tvári vymazal.
:: precitat [ citane: 1118x ] :: pridat komentar [ citane: 940x ]
:: 20 odpovedi :: pozmenene 26.11.2005 03:07:08 :: null
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: STRAZNY ANJEL ::
|
Autor:
naamah Pridane: 18.04.2002 21:26:03 Sekcia: epics |
|
Pohodlne sedel vo svojom aute. Ležérne opretý o operadlo sedadla čakal, kým naskočí na semafore zelená. V ruke, ktorá mu visela z okna, držal dohárajúcu cigaretu. Na svetelnej signalizácii sa objavila oranžová...Zelená. Martin rýchlo siahol jednou rukou na radiacu páku a druhou na volant. Cigareta sa mu vyšmykla z ruky a spadla do auta. Zdola k nemu začal stúpať dym. Nemohol ju zahasiť nohou, pretože sa zakotúľala hlboko za pedály. Spanikáril.
- Sakra!- Zanadával. Chcel zastaviť, ale nachádzal sa v najväčšej premávke a nemohol sa dostať k okraju cesty. Náhle sa mu samovoľne strhol volant. Šikmou čiarou sa vyrútil cez dva jazdné pruhy priamo na chodník. O pár milimetrov minul pouličnú lampu a nabúral do plotu. Rýchlo sa zohol, aby zahasil cigaretový ohorok. Opäť sa posadil a prešiel si rukami po tvári. Uľahčene si vydýchol. Bohužiaľ nie na dlho. K jeho autu sa rýchlym krokom rútil rozzúrený muž.
-Zbláznil si sa?! Ty idiot!- Kričal na Martina. V tvári bol celý červený, po čele mu stekali kvapky potu a ledva dýchal. Ale ani to ho neodradilo naďalej vykrikovať rôzne nadávky.
-Si ožratý, či čo?!- Schytil Martina za tričko a pokúšal sa ho vytiahnuť von okienkom.
-Pozri sa čo si spôsobil!!!-
Martin horko - ťažko vystúpil, a upravujúc si tričko, obzrel sa za seba. Celá cesta bola zaprataná nepravidelne rozostavanými autami. Všetci zmätene trúbili a nervózne na seba pokrikovali.
-Panebože!- Chytil sa za hlavu. Ihneď vytiahol mobilný telefón a začal vytáčať čísla...
Chodba policajnej sanice bola osvetlená iba jedinou pozdĺžnou lampou, ktorá vydávala nepríjemné praskavé zvuky. Martin čakal, kým ho nezavolajú dnu, aby spísal zápisnicu. Vedel čo má povedať. Všetko si dopredu vytelefonoval so svojimi známymi. Vlastne to bola už iba formalita. Na chvíľu sa započúval do klepotu písacieho stroja, ktorý sa ozýval spoza dverí.
Zazvonil mu mobilný telefón. Pozrel na číslo, z ktorého mu volali. Nezdvihol ho. Zvonenie sa po chvíli opakovalo. Tentoraz stlačil príslušné tlačidlo a priložil si ho k uchu.
-No prosím.- Opýtal sa s predstieraným záujmom.
-Martin?- Ozvalo sa v telefóne.
-Áno?-
-Ahoj, to som ja... Tak ako dnes? Platí to stretko?- Opýtal sa po chvíľke ticha ženský hlas.
-Asi nie, niečo mi do toho prišlo.-
-...Aha...- Hlas v telefóne znel sklamane. –Tak nič teda...-
-Ešte ti zavolám. Najskôr okolo desiatej.-
-O.K. Tak ahoj.-
-Čau.-
Len čo zložil, objavil sa vo dverách policajt. V ruke držal nejaké papiere. Rýchlo po nich preletel pohľadom a prísne pozrel na Martina.
-Poďte dnu.-
Ešte v to popoludnie sedel v práci za svojim počítačom. Zazvonil telefón. Martin pozrel na číslo a zdvihol.
-Peťo čau.-
--Heh, čauko. Kde si?-
Martin sa usmial.
-V práci. Prečo?- V jednej ruke držal telefón a druhou ťukal prstom do klávesnice.
-Heh, nóóó, tak sme s Andym rozmýšľali....dávno sme ťa nevideli, a tak...- Váhavo spustil Peter, pričom zámerne predlžoval niektoré samohlásky.
Martin sa zasmial, -nemám auto.-
Odrazil sa na svojej kancelárskej stoličke od počítača.
-Sakriš, jak to?-
Martin sa medzičasom načiahol po svojich cigaretách a jednu si zapálil.
-Rozbil som ho.-
-To fakt? A v robote ti nejaké nepožičajú?-
-Ťažko. Šéf je na služobke. Som tu sám.-
-Hm....Čo teraz?-
-Koľko je hodín?-
-Sedem.-
-O desiatej som u teba.-
-Ok, čauko.-
Peter ležal so zatvorenými očami na posteli a počúval discman.
Do izby vošla staršia žena.
-Peťo..- Zavolala.
Nereagoval.
-Peter!- Zvolala hlasnejšie.
Peter sa posadil a sňal si z uší slúchadlá.
-Áno mami?-
-Už ideme.-
-Koľko je hodín?-
-Osem.-
Peter si ospalo prešiel rukou párkrát po vlasoch, pričom si ich ešte viac rozstrapatil.
-V kuchyni som ti nechala ešte nejaké peniaze. Keby si náhodou potreboval. Ale zbytočne ich nemíňaj, dobre zlatko?-
-Áno, mami.- Jeho otrávený tón hlasu sprevádzalo ešte aj prevrátenie očí.
-V chladničke máš jedlo na celý víkend.-
-Hm, dík.-
-Tvoj otec už nakladá kufre do taxíku.- Ešte predtým ako sa otočila na odchod, mierne sa pousmiala. –Pa, zlato.-
-Šťastnú cestu.- Odpovedal jej Peter automaticky.
Peter stál za oknom a sledoval ako jeho rodičia nastupujú do taxíku. Otec sa tváril ako vždy, chladne. Jeho matka, už nie najštíhlejšia, sa s dvoma veľkými taškami pokúšala vpratať do zadných dverí auta. Uistil sa, že skutočne odišli. Prešiel do kuchyne a prerátal peniaze, ktoré mu nechala matka na stole.
-Hm, celkom slušné.- Zamrmlal si popod nos. Polovicu peňazí si vložil do vrecka, zbytok vrátil naspäť do plechovej krabičky. Svojim typickým ležérnym pohybom prešiel k chladničke, flegmaticky ju otvoril a skontroloval jej obsah. Odhryzol si kus syra a vrátil ho späť. Vzal si do ruky telefón a ešte kým prešiel do obývačky k televízoru vytočil číslo.
-Haló?- Ozval sa hlas na druhej strane telefónu.
-Ahoj zlatíčko.-
-Jéj, ahoooj!-
-Čo robíš?- Opýtal sa Peter milým hlasom.
-Hihi,- zasmial sa hlas. –Ležím v posteli.-
-Ó, dúfam že máš na sebe niečo sexi.- Povedal Peter túžobne. Sedel, vlastne skôr ležal na gauči a jedným okom sledoval v televízií nejaký hudobný kanál. V jednej ruke držal telefón, druhú mal položenú na bruchu pod tričkom.
-Takmer nič.- Provokačne odpovedal dievčenský hlas na druhej strane telefónnej linky.
-Ó, netráp ma.- Zvolal naoko nešťastne. Popritom si vyložil nohy na stôl a zapálil cigaretu.
-Hehe, trápiť? Teba? To by som si nikdy nedovolila...A čo tvoja milovaná?-
Patrik sa zamračil. –Och, nespomínaj mi ju prosím.-
-Ale, ale. Čo sa deje?-
-Ako vždy. Zas jej niečo preletelo cez nos.- Zamračil sa Peter. Naposledy si potiahol a nedofajčenú cigaretu zahasil do popolníka, ktorý mal položený na bruchu.
-Ale miluje iba teba.- Skonštatoval ironicky dievčenský hlas v telefóne.
- To je fakt. Zas sa mi priznala, že niekoho mala. Ale vraj to bolo naposledy. Kecy a zase kecy. A čo ty?-
–Tak to nestojí ani za reč.- Zasmiala sa s nepatrným smútkom v hlase.
-Ale no! Je to až také zlé?-
-Ešte horšie. Počkaj chvíľu, niekto zvoní.-
-O.K.-
-Peťo? Si tam?-
-Hm?-
-Musím končiť.-
-O.K. Maj sa zatiaľ.-
-Aj ty.-
-Ozaj!-
-Hm?-
-Ideš večer do klubu?-
-Ešte neviem. Najskôr áno.-
-Tak sa tam stretneme.-
-Výborne, teším sa. Maj sa, zlato.-
-Pa, posielam pusu.-
-Och, podobne,- zasmiala sa.
Len čo Peter zložil telefón, niekto zazvonil pri dverách. S nechuťou vstal z gauča, prešuchtal sa ku dverám a prudko otvoril dvere. Nikdy nepozeral vopred kto je za dverami. Tentokrát tam stála vysoká, asi 20 ročná blondína. Nervózne sa opierala o dvere. Cez plece mala prehodenú čiernu plátenú tašku. V jednej ruke držala mobilný telefón a písala správu. Druhou rukou si ohrnula hornú peru, odsotila ho od dverí a vpálila do bytu.
-Čo tu chceš?- Spýtal sa mrzuto Peter, keď zatváral dvere.
-Matka ma sem poslala.-
-Nekecaj.-
-Fakt, volala mi a povedala, že mám na teba dohliadnuť.- Odpovedala arogantne.
-A ty si ju tak ochotne poslúchla......- Peter sa znechutene pozrel na svoju staršiu sestru.
-Čo za to, keď vypadnem a celý víkend sa tu neukážem?- Našpúlila pery a poslala mu pusu cez izbu. Peter nervózne sedel v mäkkom pohodlnom kresle v obývačke, jeho sestra sedela presne oproti nemu. Škodoradostne sa zasmiala a vystrela ruku smerom k Petrovi, čo bolo pre neho celkom jasné a pochopiteľné gesto. Peter sa zdvihol a zmizol vo svojej izbe. Sestra zatiaľ pohodlne sedela na gauči a pozerala televízor. Podchvíľou si opäť vyťahovala z úst žuvačku, nakoniec ju však vytiahla úplne a prilepila o stôl.
Keď sa Peter vrátil do obývačky, podal jej malú tabletku.
-Hm.- Usmiala sa najspokojnejšie ako vedela. Provokačne si tabletku položila na jazyk a vyplazila ho na Petra. Ten nepovedal ani slovo, iba na ňu škaredo zazrel. Postavila sa a odišla do kuchyne. Počul ako púšťa vodu. Zakašlala.
-Bodaj by ti zabehlo, mrcha!- Zamrmlal si pre seba.
Keď sa vrátila, líca mala mierne červené a usmievala sa. Zobrala si svoju tašku a telefón a vykročila na chodbu. Vo dverách sa ešte otočila.
-Uži si víkend, aj s tými tvojimi.....kamarátmi.-
Buchla dverami. Peter ešte počul ako beží dolu schodmi. Potom pozrel na hodinky a vrátil sa späť k televízií.
Okolo pol desiatej mu zazvonil mobil.
-Halo?-
-Padaj dole, stojím pred vchodom.-
Peter vyskočil zo sedačky a strčil si telefón do vrecka. Rýchlo ešte prešiel do kuchyne, vytiahol si z chladničky plechovkovú coca-coly a zamieril do predsiene. Narýchlo si obul tenisky a zabuchol za sebou dvere. Zbehol dolu schodmi, pričom skoro zhodil zo schodov susedku z horného poschodia.
-Prepáčte,- zamrmlal si popod nos ticho.
-Banda jedna!- Zakričala za Petrom a pohrozila mu päsťou.
-Ježibaba,- odpovedal potichu.
Pred domom stál červený Peugeot. Za volantom sedel Martin a telefonoval. Cez pootvorené okno vystupoval z auta cigaretový dym.
Peter prešiel okolo auta a sadol si k Martinovi. Martin sa na neho usmial, a ďalej telefonoval. Peter si vyložil nohy na palubnú dosku a popíjal colu.
-Páni, kde si zohnal fáro?- Opýtal sa Martina keď dotelefonoval.
-Matka odišla s tým svojim chlapíkom na víkend do Viedne. Tak som si ho trošku požičal.- Zasmial sa.
-Hehe, takže o tom nevie?-
-Aj tak je to jedno. Nemá sa to ako dozvedieť.-
-Oka. Takže kam teraz?-
Martin medzičasom naštartoval auto a pohli sa.
-Ešte poriešime niečo na večer.-
-Áaaaa, skvelé.-
Martin sa pousmial, ale ďalej hľadel dopredu na cestu.
Zhruba o štvrť hodinu už čakali pred jedným veľkým rodinným domom na Martinovho kamaráta. Obaja sedeli v aute, počúvali hudbu a fajčili.
Petrovi zazvonil telefón.
-Katka.- Pozeral na číslo ktoré blikalo na telefóne.
-Nezdvihneš to? Opýtal sa Martin prekvapene.
-Nemám na ňu náladu.- Odpovedal a hodil telefón späť do vrecka vo chvíli, keď im na okienko auta ktosi zaklopal.
Martin sa natiahol dozadu a odistil dvere. Do auta si k nim prisadol asi dvadsaťpäťročný chalan
-Čaute,- pozdravil ich.
-Čauko,- odzdravil Peter, kým mu Martin podával ruku.
-Tu to máš. Desať kúskov, ako si chcel.-
Peter sa pootočil, aby sa pozrel na sáčok, ktorý zobral Martin do ruky. Potom sa vrátil späť k ladeniu rádia. Martin preletel pohľadom po tabletkách a vytiahol peniaze.
-Malo by to byť presne, ale zrátaj si to ešte.-
Chlapík rýchlym ťahom prerátal peniaze a usmial sa na Martina.
-Je to O.K. Čaute.-
Obaja odzdravili, chlapík za sebou zabuchol dvere a zmizol v tmavej uličke.
-Koľko toho chceš?- Otočil sa Martin na Petra.
-Daj mi dve.-
-Máš si ich kam dať?-
-Jaska.-
Martin mu podal dve tabletky a Peter jemu zas peniaze.
-Dík. Máš vodu?-
Martin sa natiahol dozadu, aby zo zadného sedadla zobral malú fľašu minerálky. Podal ju Petrovi, ktorý zapil tabletku. Martin si dal tiež jednu a fľašu hodil späť na zadné sedadlo.
-Ok, môžeme?- Martin otočil kľúčikom, aby naštartoval auto.
Namiesto zvuku motora obaja počuli iba chrapľavé zakašlanie auta.
Pokúsil sa o to ešte raz. Bezvýsledne.
-Čo je?- opýtal sa ho prekvapene Peter.
-Neviem!- nahnevane odpovedal Martin po ďalšom neúspešnom pokuse a prudko udrel dlaňou po volante. Vtom sa z dvora pred nimi vyrútilo auto a vrazilo do smetných košov ktoré sa rozleteli na cestu. Po celej ulici sa ozývalo škrípanie gumových kolies a plechový buchot rozsypaných kontajnerov.
Obaja neveriacky hľadeli pred seba.
-Dočerta!- Zalapal po dychu Peter.
-Fuuu,- vydýchol si Martin a zapalil si cigaretu, - myslím, že je čas odtiaľto vypadnúť.- Naštartoval.
-Peter sa vyklonil z okna idúceho auta. -Ideme žíííť!- Zakričal z celej sily.
Martin sa zasmial a dupol nohou na plyn. Hudba z rádia hrala na maximum.
-Kde nás čaká Andy?- Spýtal sa po chvíli Martin. Peter vytiahol telefón a vytočil číslo.
-Andy?...Čauko...No kde si?...Hehe, jaska. O chvíľku sme tam.-
Pred nočným klubom už postávali skupinky ľudí. Nad vchodom blikal modro-zelený nápis „Paradise". Mladé dievča drobnej postavy postávalo povedľa vstupu do klubu. Vlasy mala zviazané do vysokého vrkoča, ktorý jej siahal takmer po pás. Priliehavými červenými nohavicami a tričkom priťahovala pozornosť mužov, ktorí vchádzali dnu. Nervózne vytiahla zo svojej tašky telefón a rýchle vyťukala telefónne číslo. Po chvíľke ho nahnevane hodila späť do tašky. Pozrela na hodinky a zašliapla na zemi cigaretu, ktorú v hneve odhodila.
Približne v rovnakom čase Peter, Martin a Andy pohodlne sedeli v zaparkovanom aute a hlasne sa smiali.
-Máme tam ešte niečo?- Spýtal sa Andy.
-Ale samozrejme! Pre mladého pána všetko.- Zasmial sa Peter. Medzičasom mu už Martin podával naplnenú fajku.
-Áaano, tak na toto som čakal celý týždeň. Peter s Martinom sa spočiatku iba pridusene chichotali až kým ich chichot neprešiel do hurónskeho smiechu.
-Život je krásny!- Povzdychol si spokojne Andy.
Chvíľu všetci mlčky sedeli a počúvali hudbu.
-Počujte,- Ozval sa Martin.
-Hm?-
-Mali by sme pomaly ísť.-
-Asi hej. Katarína ma zabije.- Skonštatoval Peter. Vzápätí sa trpko zasmial.
-Čo je?- Spýtal sa ho Andy. -Problémy?-
-Ale,- pohodil Peter rukou, -nestojí to za reč.-
Martin s Andym sa na seba s úsmevom pozreli.
-Ženské!- Povedali naraz a škodoradostne pozreli na Petra.
-Kuš!- Osočil sa na nich a všetci traja sa začali opäť smiať.
Martin zaparkoval na parkovisku, ktoré bolo už takmer plné. Peter ešte ani nezatvoril dvere keď k nemu pribehla Katarína.
-Kde toľko trčíte?! Mal si tu byť už pred hodinou!-
Andrej a Martin na seba prekvapene pozreli a potichu sa zasmiali.
-A vy,- ukázala na nich prstom, ale nedopovedala. Mávla rukou a otočila sa im so skríženými rukami chrbtom.
-No poďme,- povzdychol si Peter.
Zaplatili vstupné pri vchode, zišli dolu schodmi do klubu.
-Do čerta!- vyhŕkol zo seba Martin, keď zablúdil pohľadom k baru.
-What?- opýtal sa Peter. Andrej sa pokúšal vzadu svojimi novými vtipmi uchlácholiť nahnevanú Katarínu.
-Anka,- ukázal na ňu kývnutím hlavy.
-No a?-
-Povedal som jej že nemám dnes čas. Sakra!-
-Mal si sa ma opýtať. Povedal by som ti, že tu bude.-
Anna stála sama pri bare a pila cez slamku nejaký nápoj. Sledovala tancujúcich ľudí na parkete a nohou si podupkávala do rytmu.
-Musíš uznať, že jej to dnes sekne. - skonštatoval s úsmevom Peter a pozrel na Martina.
-No poď. Aj tak som s ňou dohodnutý, že sa tu stretneme.-
Obaja podišli k Anne. Nevidela ich, lebo k nim bola otočená chrbtom.
Peter ju jemne chytil oboma rukami za boky. Prudko sa otočila.
-Ahoj!- Pozdravil ju Peter, a nežne ju pobozkal na líčko.
-Ahoj!- odzdravila ho a vyložila si ruku na jeho plece. Vtom zbadala Martina, ktorý práve objednával nápoje. Pri pohľade na neho iba nadvihla obočie, ale nepovedala nič.
-Čauko,- pozdravil ju.
-Hm,- kývla hlavou.
Peter sa poobzeral okolo seba. Musím ísť za Katkou. Hneď som späť.
Anna s Martinom zostali stáť pri bare sami dvaja.
-Chcel som ti volať...-
Anna na neho prekvapene pozrela.
-Prosím ťa, o čo sa snažíš?-
-Myslel som-...,-
-Radšej mi nič nehovor.-
Obaja na seba bez slova hľadeli. Martin sa ospravedlňujúco usmial a sklenenou fľaškou štrngol o Annin pohár, ktorý držala na stole.
-Neznášam ťa!- Usmiala sa na neho. Chytila slamku a odpila si, pričom na seba neustále pozerali.
-Čo piješ?-
-Gin-tonic.-
-Poď von, mám niečo lepšie.-
-Áno, tak to si rada pozriem.- Martin si prehodil ruku cez jej plece a spoločne vyšli von. Zašli do úzkej uličky vedľa klubu. V diaľke zazreli siluety dvoch ľudí, ktorí sa nervózne pohybovali a výrazne gestikulovali.
-Zas je nejaký problém?- Skonštatovala Anna, ani keby to už nebolo nič nové a prekvapujúce.
-Ja už v tom strácam prehľad.- Zasmial sa Martin.
-Tu máš toto.- Podával jej tabletku.
-Daj mi zatiaľ iba polku.-
Martin jej podal svoju rozfajčenú cigaretu. Anna si potiahla a odklepla popol. Zobrala si od neho polovicu tabletky a cigaretu mu vrátila. Obaja ju zapili minerálkou, ktorú Martin cestu vytiahol z auta. Ponúkol jej cigaretu. Ako jej ju pripaľoval, letmo sa dotkla jeho ruky. Stáli celkom blízko oproti sebe a pozerali jeden na druhého. Martin jej položil ruku na líce, potom ju pomaly spustil až ku krku. Pritiahol si ju k sebe bližšie a jazykom jej prešiel po perách. Anna tichučko vzdychla a zaklonila hlavu. Pobozkal jej jamku medzi kľúčnymi kosťami.
-Ach! Prečo...- Spýtala sa so zúfalstvom v hlase a mierne sa od neho odtiahla, -prečo vždy iba keď sa takto niekde stretávame?-
Martin na ňu s povzdychom pozrel.
-Čauko! Nerušíme?- Zrazu sa pri nich zjavila Katarína s Petrom.
Anna iba pokrútila hlavou.
-To som rada,- pokračovala Katarína a pobozkala pri tom Annu na obe líca, -lebo z Petra už mám ponorku.- Pošepla jej do ucha. Obe sa na seba usmiali. Anna pozrela ľútostivo na Peťa, ktorý jej pohľad opätoval.
-A kde ste nechali Andyho?- Zapojil sa do rozhovoru Martin.
-Heh, tomu je momentálne najlepšie...- Skonštatoval Peter, kým plnil svoju fajku. Martin mu podal zapaľovač. Peter si pripálil a zhlboka potiahol. Podal fajku Martinovi, ktorý urobil to isté.
-Nabalil si vnútri dve babenky,- dopovedal keď vyfúkol dym.
Martin podával fajku Anne a Kataríne, ktoré ho však nezaregistrovali, lebo boli zabraté do rozhovoru.
-Anka,- oslovil ju.
Ich pohľady sa na chvíľu opäť stretli. Zobrala si fajku. Kým jej ju Martin pripaľoval, letmo jej prešiel rukou po boku tak, že to nikto iný nevidel.
-Ideme?- Spýtala sa Katarína keď fajka druhýkrát obehla celé kolo. Pomaly sa pohli smerom dnu do klubu.
Martin šiel popri Anne a za chrbtom ju chytil za ruku.
Vnútri bolo medzičasom raz toľko ľudí ako keď odchádzali.
-Ideme tancováááááť!- Vykríkla nadšene Katarína, schytila Martina za ruku a obaja sa stratili v dave. Peter s Annou sa zastavili pri barovom pulte.
-Dve pivá,- povedal barmanovi.
-Ja chcem gin-tonic.-
-Tak ako?- opýtala sa Anna Petra.
-Ale, už by som bol asi radšej keby sme sa konečne rozišli.-
-A?-
-To sa nedá, nepoznáš ju...-
Miesto odpovede mu dala iba pusu na líce. Peter jej prstom brnkol po nose a usmial sa.
Medzitým im barman doniesol nápoje. Peter podal Anne gin-tonic a svojim pohárom cinkol o okraj Anninho.
-A čo ty?...s Martinom.-
Anna iba mykla plecom a odpila si. -Ako vždy. Mal volať a nezavolal. Povedal, že nemá čas a je tu...-
-Viem. Rozprával som sa s ním.-
Anna sa zapozerala do davu tancujúcich ľudí. -Čudné,- ozvala sa zrazu.
-Čo?-
-Pozri na tú ženu, čo práve prechádza popri Martinovi.-
-Ktorá?-
-Tá v tých bielych šatách.-
-Kde?! V bielych šatách a tu?!-
-Tu ste!- Vpadol im do rozhovoru Andrej.
-Andy!- Zasmial sa Peter. -Pozerám, že sa dobre bavíš.-
-Anka! Ahooj!- zvolal nadšene Andrej a pobozkal na privítanie,
-kde ste nechali zbytok?-
-Katarína dostala chuť tancovať,- odvetila Anna a odpila si zo svojho pohára.
-Idem za nimi. A vy?- pozrel na oboch Andy, -nič?-
-Prídeme.- Zasmial Peter, -hneď sme tam.
Anna pozorovala tancujúcich ľudí.
-Kašli na neho.-
-Ako vieš kam pozerám?- usmiala sa.
-Á, si myslíš, že som slepý alebo čo?-
Anna sa schuti zasmiala.
-No....tak...-
-Asi máš pravdu.-
-Pozri, je to skvelý človek....jeden z mála, na ktorých sa môžem kedykoľvek spoľahnúť. Lenže...-
-Ja viem,- povzdychla Anna, -ideme za nimi?- Spýtala sa po chvíľke.
-Poď,- Peter ju schytil zozadu okolo pásu a tlačil ju k parketu, -nedovolím, aby si tu trčala celý večer pri barovom pulte! Ideme sa BA-VIŤ!-
Nálada sa v klube sa stupňovala. Všetci sa tvárili šťastne a veselo sa zabávali. Hudba bola čím ďalej rýchlejšia. Andrej sa od nich opäť na chvíľu odpojil. Keď sa vrátil, celý doslova žiaril od šťastia.
-Mám, mám....hádajte čo mám! Mňam, mňam.-
-Ty už si hlavne nič nedávaj,- zasmiala sa Katarína.
-Katka, v pohode. Všetko mám pod kontrolou,- z vrecka vytiahol malý poskladaný papierik, -idete? Jeden pre dámy a jeden pre pánov.-
-Najskôr nech idú baby,- ozval sa Peter. -Martin, ty choď s nimi do auta radšej.-
-Ja nejdem,- povedala Katarína, -myslím, že už mám dosť celkom.-
-A ty ideš?- Obrátil sa Martin na Annu.
-Yez,- odvetila Anna, ktorá sa už dlhšiu dobu nevedela zbaviť širokého úsmevu.
-Tak poďme,- odvetil Martin a zdvihol si zo zeme tričko, ktoré tam počas tancovania odhodil. Kým si ho obliekol, Anna doslova odtancovala k baru, kde na neho počkala. Obaja sa bez slova pobrali von k autu. Anna išla popredu. Počkala, kým Martin otvorí auto a sadla si na predné sedadlo. Stále jej znel v ušiach rytmus, ktorý hrali klube, keď odchádzali. Martin si sadol dnu, zabuchol dvere a zasvietil malé svetlo nad nimi. Rozložil si na kolene malý papierik. Vo vnútri bola kôpka bieleho prášku, ktorú vysypal na svoj vodičský preukaz.
-Tu máš,- podával jej bankovku, kým drvil prášok platobnou kartou a linkoval ho do vodorovných čiar.
-Nech sa páči,- posunul k nej bližšie vodičský preukaz aj s jeho obsahom. Anna sa zohla - jej prvý pohľad padol na Martinovu fotografiu - a zrolovaný peniaz si strčila do nosa. Opačnú stranu priložila ku koncu čiary a pridržala si druhú nosnú dierku. Zhlboka sa nadýchla. Postupne vdýchla všetok prášok. Keď skončila, vystrela sa a podala vodičský preukaz naspäť Martinovi, ktorý práve pil minerálku. Podal jej otvorenú fľašu aj s vrchnákom a zobral si svoj preukaz. Náhle mu ale zabehlo a kým mu ho Anna stihla zobrať, všetko sa rozsypalo na zem.
-Do pekla! Dnes mám vážne blbý deň!-- Zanadával nahlas.
-Ty šikulka!- Zasmiala sa Anna a fľašu s vodou chcela hodiť na zadné sedadlo. Sedela tam žena, ktorú predtým videla v klube, a hľadela priamo na ňu. Anna zbledla a zalial ju pot.
-Je ti zle?- Opýtal sa jej vyplašene Martin.
Žena pozrela na Martina. On sa však tváril celkom kľudne. Ako keby si nič nevšimol. Anna na neho preľaknuto pozrela.
-Čo ti je?- Spýtal sa jej znovu,
Anna pozrela späť na zadné sedadlo. Bolo prázdne. Po žene ani stopy.
Potriasla hlavou.
-Haluz!- Skonštatovala ohromene.
-Napi sa,- navrhol jej. -Naplním ešte fajku.-
-Nie!-
-Hm?-
-Kašli na to. Prosím.-
-Prečo?-
-Poďme odtiaľto rýchlo preč. Prosím,- povedala naliehavejšie.
Martin nechápavo pokrútil hlavou.
-Poď!- Tentoraz to už bolo dôrazné zvolanie. Anna vystúpila z auta a zabuchla za sebou dvere. Martin všetko rýchlo poschovával a práve chcel vystúpiť, keď ho osvietilo silné svetlo.
K autu pristúpili dvaja policajti. Martin vystúpil a postavil sa pred auto. Policajti svietili striedavo na neho a do auta.
-Čo ste robili v tom aute?- Opýtal sa jeden z nich.
-Práve sme prišli.- Odpovedal Martin.
Policajt zamieril baterkou na Annu. Privrela oči.
-Čo spravíte, keď vám teraz prehľadáme auto?-
Anna v tom okamihu zbledla a prišlo jej zle.
-Nemám čo skrývať.- Odpovedal sebaisto Martin.
-Vážne?- Opýtal sa policajt, ktorý držal v ruke baterku.
Opäť zasvietil baterkou do auta. Po chvíľke ju zhasol a obaja bez slova odišli. Anna sa bezvládne sa oprela o predné dvere auta.
-Cigu.-
-Dobrý nápad,- skonštatoval Martin. Obaja si sadli na zem a opierajúc sa o auto a počas živého rozhovoru vychutnávali cigaretový dym.
Okolo obeda zobudil Annu telefón. Ospalo sa posadila a mrzuto pozrela na display aby zistila, kto jej volá. Pozrela na hodinky a unavene si prešla rukou po tvári. Zvonenie neprestávalo. -Sakra Peťo!- zanadávala potichu.
-Ty nemôžeš spať alebo čo?- Ozvala sa do telefónu, keď ho zdvihla.
V telefóne bolo ticho.
-Halo?....Peťo?-
-Ja...neviem...ako ti to mám povedať.- Peter rozprával pomaly a potichu a Anne sa zdalo akoby sa už - už išiel rozplakať.
-Čo?-
-Vieš, jak ma Martin viezol domov...Nezvládol to...a..-
-Kde ste?!-
-Práve som sa vrátil z nemocnice.- Odpovedal Peter a v telefóne opäť zavládlo hlboké ticho.
-A Martin?- Spýtala sa po chvíli zmätene Anna.
V tej chvíli sa Peter nahlas rozplakal. Anna pustila z ruky telefón a mlčky si prikryla dlaňami tvár. Všade naokolo bolo zrazu iba ticho a zúfala bezmocnosť.
:: precitat [ citane: 1083x ] :: pridat komentar [ citane: 990x ]
:: 26 odpovedi :: pozmenene 07.05.2002 08:49:55 :: in
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: koncerty ::
|
Autor:
naamah Pridane: 10/02/2002, 17h34:02 Sekcia: news |
|
Sobota 09.03.2002 - Banska Bystrica/SK, Robotnicky Dom
AETERNUS (Nor), AGATHODAIMON (Ger), HECATE ENTHRONED (UK), MORK GRYNING (Nor) + support
Sobota 16.03.2002 - Jablonica, SK, BRAINWASHING Fest - Act 7.
Shaark, Endless, Galadriel, Dehydrated, Essence of Existence, Orkrist, Craniotomy
:: precitat [ citane: 961x ] :: pridat komentar [ citane: 721x ]
:: 6 odpovedi :: pozmenene 18/03/2002, 17h12:52 :: dominee
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: - || - ::
|
...so sialenym vyrazom v ociach, rutis sa oproti krvilacnym bestiam....
pri kazdom pohybe citis ako tvoje svaly postupne umieraju....
zenie ta tuzba, zurivost, laska a nenavist.... a noz v tvojej ruke je pripraveny kedykolvek konat svoje dielo...
stop!
zastav sa a pozri hore.
z velkych tmavych mracien sa prediera tenky slnecny luc a mieri ti priamo do srdca...
:: precitat [ citane: 983x ] :: pridat komentar [ citane: 788x ]
:: 8 odpovedi :: pozmenene 11/12/2001, 00h13:43 :: raso
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: KDE ZOMIERA LUNA ::
|
Autor:
naamah Pridane: 28/09/2001, 21h29:11 Sekcia: epics |
|
...Stáť na okraji priepasti. Hľadieť beznádejne dolu. Do hĺbky, ktorá znamená smrť a zároveň z posledných síl dúfať, že sa stane zázrak...
Nádej - to jediné zostávalo Daimonovi, ktorého besné psy zahnali až sem. Skočiť do priepasti alebo zostať a čakať kým ho roztrhajú psy?
Ak ho neroztrhajú hneď, odvisne tak či tak. Už počul ich zadychčaný, chrapľavý štekot....cítil ako sa k nemu približujú a predstavoval si ako do neho zaboria svoje veľké biele tesáky. Náhle zafúkal silný vietor a pod Daimonom sa zosunuli skaly...
Dvaja zavalití muži stáli na okraji skaly a pozerali dole.
„Čo myslíš?" Opýtal sa nižší z nich, s veľkým červeným nosom.
„Bez šance." Skonštatoval druhý prenasledovateľ.
„Nemali by sme to skontrolovať?"
„...Zbytočné. Je po ňom."
Daimon netušil čo sa s ním deje a kde sa nachádza. Pomaly otváral oči. Snažil sa rozoznať predmety okolo seba. Všetko bolo zahmlené. Pokúsil sa postaviť, ale pocítil strašnú bolesť a chrapľavým hlasom skríkol. Niekto, alebo niečo sa ho dotklo. Spočiatku vnímal iba obrysy, ale postupne si uvedomoval, že sa nad ním skláňa nejaká postava. Žena...krásna mladá žena s dlhými, kučeravými vlasmi ohnivej farby.
„Hej." Jemne ním potriasla.
„Vládzete vstať? Môj dom je neďaleko." Jej hlas bol plný nehy. Daimon sa bál prehovoriť, aby svojim hrubým mužským chrapotom nepokazil túto príjemnú atmosféru. Opäť sa pokúsil vstať. Tentokrát zaťal zuby a horko - ťažko sa pozviechal zo zeme.
„Oprite sa o mňa." Nežné stvorenie mu ponúklo svoje rameno.
Nepamätal sa, ako sa dostal k nej do domu, nepamätal sa na nič. Ležal na veľkej drevenej lavici, v malej chalúpke, zakrytý hrubými kožušinami. V miestnosti nevidel nikoho. Chcel vstať, ale bolesť ho nepustila. Prezeral si celú miestnosť. Bola to malá útulná izbietka s veľkým krbom, v ktorom horel oheň. Zo stropu viseli voňavé bylinky, všade sa nachádzali medené nádoby rôznych veľkostí... Spomenul si na krásnu ženu...Chcelo sa mu spať. Nadarmo sa však vzpieral únave, nakoniec jej podľahol.
Zobudil ho spev lesných vtákov. Cez malé okienko prenikali slnečné lúče, ktoré z časti osvetľovali ponurú, ale útulnú miestnosť.
Cez otvorené dvere k nemu z vonku prenikala lákavá vôňa pečeného mäsa. Vedľa lavice, na ktorej Daimon ležal, boli poukladané jeho šaty. Suché a čisté. Pomaly vstal a navliekol na seba nohavice. Pravé rameno a bok mal obviazaný čistou bielou látkou. Chcel vyjsť von, ale ohromený zostal stáť medzi dverami. Pred domom bola ona. Teraz sa mu zdala ešte krajšia ako vtedy. ...Bohyňa...
Pri pohľade na jeho holú hruď sa začervenala. Vzápätí sa však milo usmiala.
„Ach, už ste hore? Pripravila som vám jedlo. Určite ste hladný."
Daimon bol v rozpakoch. Zvykol si na to, že všade na neho hľadeli z výšky ako na cudzinca. Málokto bol k nemu tak milý. Zišiel po drevených schodíkoch smerom k ohnisku, na ktorom sa pieklo mäso a sadol si na veľký kameň.
„Ehm....ďakujem." Nevedel ako sa s ňou má rozprávať. Všetko, čo ho napadlo, mu pripadalo hrubé.
„Nechcem ti robiť starosti. Len čo budem môcť, odídem," ozval sa nakoniec.
Úprimne sa zasmiala.
„A kam?"
Vošla do domu, o chvíľu sa vrátila s hrnčekom a podala mu ho.
„Vypite to."
Podozrivo sa pozrel na jeho obsah.
„No nepozerajte na to tak Daimon, je to len čaj."
Šokovanému Daimonovi skoro vypadol hrnček z ruky.
„Odkiaľ vieš ako sa volám?"
„Povedal ste mi to." Odpovedala s úsmevom.
„A ty - ?" Nevedel ako sa jej má slušne opýtať na meno.
„Luna"
„Ako mesiac?"
Luna sa pobavene zasmiala, ale nepovedala nič. Mlčky mu naložila do misky jedlo a podala mu ho. Daimon si až teraz plne uvedomil, aký je strašne hladný. Rýchlo sa pustil do jedla. Začervenal sa, keď zistil, že ho Luna mlčky pozoruje. Uvedomil si, že jedlo do seba hádže s pravou barbarskou neohrabanosťou.
„Myslím, že máte návštevu." Luna ukázala smerom k lesu, z ktorého sa vynorila vlčia hlava.
„Prišiel s vami."
„Pridal sa ku mne, keď som vošiel do týchto lesov. Spočiatku som sa bál, že si ma vyhliadol ako svoju večeru."
Daimon si chytil poranený bok. Prešla ním taká prudká bolesť, až sa mu skotúľala miska na zem. Cez plátno začala presakovať teplá červená krv.
Luna sa rýchlo postavila. Pomohla Daimonovi vyjsť po schodíkoch a uložila ho do postele.
Opatrne mu odviazala ranu, handry hneď hodila do dreveného koryta s horúcou vodou. Odišla ku krbu. Otočená chrbtom k nemu niečo miešala v medenej miske. Potom si prisadla späť k Daimonovi. Nabrala si do prstov zvláštnu tmavozelenú kašu a votrela mu ju do rany.
„Au!" skríkol Daimon. „Čo to preboha je? To, sakra, štípe!"
„No tak Daimon..." Pri pohľade do jej veľkých zelených očí zabudol na všetku bolesť. Túžil sa jej dotknúť. Chcel prejsť prstami po jej jemnom líci, po nádherne tvarovaných červených perách...miesto, na ktorom sa dotýkalo jej odhalené stehno jeho tela, mu celé horelo. Skríkol a zvalil sa na chrbát. Nie však kvôli zraneniu. To, čo práve cítil bolo stokrát horšie ako akákoľvek fyzická bolesť.
„Daimon, veď vy úplne horíte." Preľakla sa Luna a prešla mu jemne rukou po čele. Zaviazala mu ranu. Opláchla si ruky v teplej vode a vrátila sa so šálkou horúceho čaju.
„Rýchlo to vypite. Uľaví sa vám."
Mlčky vypil celý hrnček a ľahol si. Nepravidelne a nahlas dýchal. Luna ticho sedela na lavici s rukou na Daimonovom čele a ustarostene na neho hľadela. Každý jej utrápený pohľad ho zabíjal. Zatvoril oči a nechal sa uniesť príjemným pocitom únavy.
Keď otvoril oči, bolo už poludnie. Luna sedela vedľa neho na stoličke a spala. Daimon sledoval jej jemné črty. Pramienok vlasov, ktorý jej neposedne skĺzol do utrápenej tváre, mierne pootvorené pery akoby už - už išli niečo povedať. Spod hrubej kožušiny, do ktorej bola zababušená, jej trčali iba dlhé mierne opálené bosé nohy. V polospánku niečo zastonala a hneď na to sa zobudila. Prvé čo zbadala, boli Daimonove svetlé oči, ktoré na ňu hypnotizovane hľadeli. Mierne sa začervenala a rýchlo vstala.
„Nechápem ako som mohla zaspať." Povedala ospravedlňujúcim hlasom. „Prečo ste ma nezobudili?"
„Práve som sa prebral." Zaklamal.
Luna si zahrnula neposedný pramienok za ucho a naklonila sa nad Daimona.
„Ukážte, pozriem sa." Pomaly ho odokryla a začala odstraňovať vrstvu látky.
„Ešte si pár dní poležíte." Položila mu ruku na čelo, pričom Daimon od vzrušenia takmer vyskočil z kože. Keď skončila s obväzmi, usmiala sa. „Pripravím niečo pod zub." Asi po pol hodine sa všade šírila lákavá vôňa čerstvého jedla. Sivý vlk ležal v tráve a sledoval ich.
„Nie je ti tu samej smutno?" opýtal sa náhle Daimon Luny.
Iba sa usmiala. „Žijem tu sama už od svojich pätnástich rokov. Všetko čo potrebujem mám tu."
„Myslel som -„
„Či mi nechýba muž?" Skočila mu Luna do reči.
Daimon si zrazu pripadal hlúpo zvedavý.
„Keď som si vybrala túto cestu, vyberala som si ju s vedomím, že ako zasvätenej sa ma nebude môcť dotknúť žiaden muž."
„Zasvätená?"
Neodpovedala. Iba hľadela do ohňa.
„No ale keď si tu sama...v lese. Nebojíš sa?" Daimon sa pokúsil rýchlo zmeniť tému.
„Keď chcem, viem byť nevidená."
„Ale-„
Luna sa pobavene zasmiala. „Daimon, priveľa sa pýtate. Vnímajte. Tak sa dozviete oveľa viac."
„Čo všetko som ešte v horúčke okrem svojho mena narozprával?" Opätovný pokus o zmenu témy.
Luna vstala a hodila pár kusov surového mäsa vlkovi. Ten sa najskôr opatrne priblížil, vzápätí skočil na mäso a ušiel s ním do lesa.
„Ste zo severu. Osadu vám vypálil nejaký bojový kmeň, keď ste bol ešte veľmi malý. Ujal sa vás akýsi potulný starec a odvtedy ste na cestách. A utekáte."
Daimon sa napil horúceho mlieka s medom.
Luna si taktiež naliala do hrnčeka teplé mlieko a prisadla si k Daimonovi.
„Nepovedal som prečo ma naháňali?"
Odpila si. „Nie." Daimon pozoroval ako si jazykom prešla po hornej pere.
„Chceš to vedieť? Máš na to právo."
„Určite ste mali dôvod."
Luna sa nikdy nepýtala. Luna vedela. Zvyšok popoludnia neprehovorili ani slovo. Daimon sa pokúšal zaspať a Luna si robila svoje veci okolo byliniek a domácnosti. Na večer mu dala čaj, ako obvykle. Úplne však na to zabudol a nevypil ani kvapku. Luna bola celý deň veľmi roztržitá a vôbec si to nevšimla. Asi okolo pol noci sa zobudil na buchnutie dverí. Ďalšie sa ozvalo až nad ránom...
Dni plynuli a Daimon sa zotavoval stále rýchlejšie. Bol rád, no zároveň vedel, že bude musieť Lunu čoskoro opustiť. Zvykol si na nič sa nepýtať, a pochopil. Veľa vecí začal vnímať úplne inak ako predtým. Bolo mu tu dobre. Bolo mu dobre s LUNOU. Nevedel si už predstaviť život bez jej veľkých zelených očí, bez zvonivého smiechu, ktorý sa rozliehal po okolí deň čo deň... Cítil sa u nej bezpečne. Mohol jej povedať čokoľvek. Vždy mala pre neho odpoveď. Aj napriek tomu, že si držala odstup, stali sa z nich dobrí priatelia.
Posledné dni Daimon vôbec nepil čaj, ktorý mu Luna dávala pred spaním. Potajomky ho vylieval, keď sa nepozerala. Všimol si, že raz za sedem dní okolo polnoci niekam odchádza a vracia sa až nad ránom. Ráno bola vždy svieža, veselá a plná energie. V jeden augustový večer Daimon počkal, kým Luna opustí dom a vybral sa potajomky za ňou. S veľkou námahou sledoval mihajúcu sa čiernu postavu, ktorá mu každým krokom unikala. Pokúsil sa ju nadbehnúť, ale vďaka svojej nemotornosti dvojmetrového severana zakopol o koreň stromu a padol na zem. Luna zastavila a poobzerala sa okolo seba. Mávla svojim veľkým plášťom a stratila sa v hmle. Keby Daimon nebol sledoval vlka, ktorý ho doviedol späť do domu, bol by sa stratil tiež. Čas jeho odchodu sa však neodvratne blížil. Vedeli to obaja. Smiech Luny už nebol taký častý a veselý ako predtým. Jas z jej zelených očí sa kamsi vytratil. Ak sa s ňou chcel Daimon porozprávať o svojom odchode, rýchlo zmenila tému, alebo ho prudko zahriakla. Častejšie ako predtým sedávali na drevených schodoch, rozprávali sa a pozorovali oblohu. Mesiac postupne pribúdal. Luna bola veľmi nervózna a vyhýbala sa Daimonovmu pohľadu. Nastal spln. Daimon si zaumienil, že tentoraz už Lunu nestratí z dohľadu. Večer nepovedala ani slovo. Keď v noci buchli dvere, Daimon sa v tichosti vytratil za Lunou.
Takmer bežala lesom a nevnímala nič okolo seba. Veľký žiarivý mesiac svietil Daimonovi na cestu. Doviedol ho až k ohňu, okolo ktorého Luna vášnivo tancovala do rytmu bubnov. Netušil odkiaľ ten zvuk prichádza. Nebol si úplne istý, či nie sú len výplodom jeho fantázie. Nahé spotené telo sa jej lesklo v žiari ohňa. Daimon kľačal za kríkmi a mlčky ju pozoroval. Pokúsil sa podísť bližšie. Luna dopadla vyčerpaním na zem, práve keď Daimon nešikovne prepadol cez kríky až pred ohnisko. Luna zdvihla pohľad smerom k nemu. Pri pohľade do jej očí sa Daimon prestal ovládať. Bez slova k nej priskočil a vzal ju do náručia.
„Prosím...." Tichučko zašeptala Luna.
Daimon prešiel Lune rukou jemne po tvári.
„Daimon....nie...ja nesmiem!..."
Zreval od zúfalstva a pustil ju. Prehodil cez ňu čierny plášť, ktorý ležal na zemi. A odišiel späť do domu. Ľahol si na posteľ, zaspať však nemohol. Chvíľku na to sa vrátila aj Luna. Pri buchnutí dverí celým Daimonovým telom trhlo. Nevidel ju, pretože bol otočený chrbtom. Počul iba jej rýchly dych. Bál sa, že keď sa obzrie, Luna mu navždy zmizne. Zvedavosť však bola silnejšia. Stála nehybne pri dverách a hľadela na neho. V jej očiach sa odrážal vnútorný boj, ktorý sa odohrával v jej srdci. Daimon sa pokúsil prehovoriť, ale z jeho úst nevyšiel ani hlások. Luna sa nesmelo usmiala. Pomaly zdvihla ruku a uvoľnila si stužku, ktorá držala plášť. Ten sa skĺzol po jej tele na zem. Daimon sa posadil a sledoval ako Luna prichádza k posteli. Zastavila tesne pri ňom. Zatvorila oči a zľahka mu položila pravú ruku na plece. Nežne ju chytil za boky a pobozkal na brucho. Luna iba slastne vzdychla. Daimon vstal. Letmo jej prešiel rukou cez prsia až ku krku. Nežne ju pobozkal na pery. Ozval sa ďalší tichý vzdych. Nikdy predtým necítil tak silné vzrušenie ako teraz s ňou. Luna otvorila oči a prstami si chytila pery. Daimon sa usmial a pobozkal ju ešte raz. Tento krát vášnivejšie. Nežne ju chytil do náručia a uložil na posteľ...
Daimon spokojne zaspal až na svitaní, pričom ho Luna jemne hladila po líci. Zobudil sa napoludnie. Luna bola preč a dvere boli zatvorené. Vyšiel pred dom. Nebola ani tam. Znepokojilo ho, že oheň je vyhasnutý. Pohľadom preletel po okolí. Vlk, ktorý zvyčajne sedával niekde nablízku, bol preč.
V zúfalstve sa Daimon rozbehol lesom k ohnisku, kde v noci tancovala Luna. Nebolo však po nej ani stopy....
Daimon putoval po svete do konca svojho života. Každý rok sa však vracal na miesto, kde prežil najšťastnejšie chvíle svojho života - do malej drevenej chalúpky uprostred lesa. Rok čo rok dúfal, že keď sa vráti, Luna ho bude čakať v útulnej izbietke so šálkou teplého čaju. Svoju lásku už nikdy nenašiel. Keď cítil, že nastala jeho posledná hodina, vrátil sa späť do hôr. Ľahol si na posteľ. Bol spln a mesiac osvetľoval celú izbu. Naposledy sa zahľadel von oknom. V momente svojho posledného výdychu sa mu zazdalo, akoby v tom mesiaci zazrel tvar krásnej Luny.
...Na posteli ležal starec. A vedľa neho sedel veľký, sivý vlk...
:: precitat [ citane: 179x ] :: pridat komentar [ citane: 795x ]
:: 18 odpovedi :: pozmenene 06/11/2001, 23h36:55 :: naamah
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Súmrak bohov ::
|
Autor:
naamah Pridane: 16/09/2001, 18h46:42 Sekcia: epics |
|
„Mami, mami!„ ozýval sa celým lesom detský hlások.
„Mami, kde si?„
Plavovlasé dievčatko nemotorne prepletalo malými nožičkami a so slzami v očiach sa obzeralo okolo seba. Strčilo si prštek do úst a rozplakalo sa.
„Mami...„
Z diaľky začula trepot krídiel, ktorý ju zaujal. Pohľad uprela smerom odkiaľ prichádzal. Z oblohy sa zniesla veľká čierna vrana, ktorá sa pri dopade na zem zmenila na krásnu červenovlasú ženu odetú v čiernej koži. Dieťaťu sa nadšením rozšírili zreničky. Žena sa nežne usmiala na dievčatko: „Brighid!„ Prehovorila láskavým hlasom: „Mama!„
Brighid rozprestrela svoje malé rúčky a vrhla sa matke do náručia. Mladá žena chytila svoju dcéru za ruku a vytratili sa v hustom zelenom lese. Kadiaľ prešli, tam stúpala do výšky hmla a obe sa v nej pomaly strácali. Nemotorné krôčiky malej Brighid boli však už teraz predzvesťou toho, že keď dospeje, bude mať presne takú ladnú chôdzu a pohyby ako jej matka - Morrigan.
Brighid odpočívala pod veľkým dubom. Spala. Jej biele dlhé šaty jasne kontrastovali so zelenou írskou prírodou. Plavé mierne zvlnené vlasy boli voľne padnuté na zemi okolo jej tváre. Ešte stále bola dieťa, ale čoskoro, ako jej povedala mama, sa stane ženou a bude mať takú veľkú moc ako ona.
Snívalo sa jej, ako beží proti vetru vo vysokej lúke na veľkom kopci. Veselo si poskakuje a nahlas sa smeje. Náhle sa zjaví na kopci vysoká mužská postava odetá do čierneho plášťa. Nevidí mu do tváre, pretože má na hlave veľkú kapucňu. Brighid sa zľakne a zastane. Postava zdvihne do výšky ruku, v ktorej drží veľký kyjak...
Prudko sa strhla zo sna a posadila sa. Cítila, ako jej rýchlym tempom bije srdce. Brighid si nevedela vysvetliť túto neustále sa opakujúcu víziu. Netušila, kto je ten muž, čo sa jej neustále zjavoval. Postavila sa. Zhlboka sa nadýchla a natiahla sa. Zmyslela si, že sa pôjde pozrieť k svojmu obľúbenému jazierku. Cestou sa ešte zastavila na lúke, aby si nazbierala kyticu jarných kvetov. Spomenula si pritom na matkine slová, ktoré jej často rozprávala pri spoločných prechádzkach po lese: „Jedným z tvojich poslaní je pomáhať ľuďom a liečiť ich. Preto si dobre všímaj dary prírody. Najväčšou odmenou je poznať dokonale jednu jedinú bylinu na lúke, ako vidieť celú lúku, ale nevedieť, čo na nej rastie.„ Brighid vždy pozorne počúvala a pamätala si každučké slovo, ktoré jej matka kedy povedala.
S kytičkou kvetov v ruke si poskakovala lesným chodníčkom. Na jednom mieste sa zastavila, odhrnula veľké kríky a vynorila sa pri lesnom jazierku. Kde – tu dopadali teplé slnečné lúče na vodnú hladinu.
Brighid si sadla na breh, skrížila si nohy pod seba a pozerala na svoj odraz vo vode. Uchopila pramienok svojich plavých vlasov a začala si zapletať tenký vrkôčik na ľavej strane. Potom sa opäť pozrela do vody a usmiala sa. Zobrala jeden kvietok a zastrčila si ho do vlasov. Vytiahla si drevenú flautu, ktorú tu kedysi našla pohodenú. Začala na nej hrať uspávanku, ktorú jej spievala matka, keď bola malá. Niečo zrazu zašuchorilo. Brighid bola taká zahĺbená do hudby, že to vôbec nezaregistrovala. Z tŕstia sa pomaly vynorila chlapčenská štica. Zhypnotizovane pozeral na krásnu plavovlásku, ktorá sedela na druhom brehu a hrala na flaute. Na jeho flaute. Poznal ju, pretože mu ju kedysi vyrezal otec. Brighid prestala hrať práve vtedy, keď chlapec vystrčil hlavu. Skríkla. Chlapec vyskočil. Chvíľu na seba nemo pozerali. Bol to prvý človek v živote, ktorého Brighid videla. Chlapec prešiel váhavo k nej. „Zdravím ťa!„ oslovil ju chlapec.
Brighid neodpovedala. Chlapec natiahol ruku, aby jej ju podal. „Volám sa Seán.„
Brighid sa zahľadela na jeho dlaň. Seán si uvedomil že ju má celú ufúľanú a plnú mozoľov z tvrdej práce. Stiahol si ju za chrbát a zahanbene sa pozrel na jej snehovobiele šaty a hodvábnu pleť.
„Brighid,„ povedala.
Seán sa usmial, „Tak sa voláš? Pekné meno... Môžem si prisadnúť?„ Neodpovedala, iba súhlasne kývla hlavou.
„Odkiaľ máš moju flautu?„
Brighid sa na neho prekvapene pozrela. „Tvoju? Našla som ju tu, pri jazere.„
„Vyrezal mi ju otec...skôr než zomrel....„ posledné slová povedal smutne a ticho.
„Čo to znamená, že zomrel?„ Spýtala sa Brighid.
„Nevieš čo je to smrť?„
„Nie.„ Seán na ňu prekvapene pozrel.
„Keď človek zomrie, tak to znamená, že ťa navždy opustí, že zmizne z tohto sveta do záhrobia...A už sa nikdy nevráti. Nikdy si o tom nepočula?"
„Mama mi vravela, že ak človek skončí svoje poslanie na zemi, prejde do inej formy existencie. Človek predsa nemôže zmiznúť. To vedia iba bohovia. A iba oni a veľkňazi vedia meniť svoju podobu.„
Seán ticho pozeral na vodu. Brighid mu podala flautu. „Zahraj mi niečo.„
Chytil do rúk flautu a začal hrať smutnú melódiu. Brighid trpezlivo počúvala a pozerala na Seána, ako mu stekajú po tvári slzy. Natiahla ruku a jemne sa prstami dotkla jeho líca.
„Čo to je?„ opýtala sa prekvapene Brighid.
Seán sa začervenal. „Slzy. Nepoznáš slzy? Nikdy si neplakala? Nikdy si nebola smutná?„
Brighid odmietavo kývla hlavou.
Seán jej neveriacky prešiel rukou po tvári. „Odkiaľ vlastne si?„
Náhle sa strhol veľký vietor a Brighid počula svoju matku, ako ju z diaľky volá.
„Musím ísť!„ Prudko sa postavila. „Do skorého videnia, Seán!„ Rozbehla sa do lesa a zmizla v hmle.
„Brighid! Brighid, kde si?!„ Seán behal od stromu k stromu, ale nebolo po nej ani stopy.
Brighid sa ocitla vo veľkej jaskyni, ktorú osvetľovalo iba pár veľkých sviec. Cítila sa tam veľmi príjemne. Nahnevaná Morrigan vybehla spoza rohu. Čierny dlhý plášť mala na krku zopnutý veľkou rubínovou sponou a v ruke držala zlatý kalich naplnený ľudskou krvou. Vyprázdnila kalich do dna a prudko ho hodila o stenu jaskyne. Brighid strhlo.
„Nehovorila som ti, aby si sa nedávala zbytočne do rečí s ľuďmi?
Ty sa im nemáš čo zjavovať, pokiaľ to nie je krajne nevyhnutné!„ osopila sa na ňu Morrigan. Brighid sa zahľadela do zeme.
„Ale mama! Nehovorila si, že mojou povinnosťou je ľuďom pomáhať?„
„Pomáhať, pomáhať! Nemôžeš pomôcť všetkým!"
„Ale on moju pomoc potrebuje!„
Morrigan sa pozrela do nevinných modrých očí svojej milovanej dcéry. Nemohla sa na ňu hnevať. Podišla k Brighid, nežne ju objala a pohladila po svetlých vlasoch.
„Brighid, ešte nie si celkom pripravená...„
„A kedy budem, mama?„ Nervózne vyhŕkla Brighid.
„Stále sa máš čo učiť.„
„Ako spoznám, že som už pripravená?„
„Spoznáš, určite spoznáš.„
„A spoznám aj čo je to smútok, slzy a smrť?„
„Slzy, smútok?! Načo ti to je?„ Rozzúrila sa Morrigan. „Sú to hlúpe ľudské slabosti, ktoré ich vždy dostanú na kolená!...Ty si nesmrteľná Brighid! Nikdy nezomrieš! Budeš môcť meniť podobu, budeš mať silu dávať život, ale zároveň ho aj brať.„
Brighid sledovala matku, ako sa nervózne prechádza sem a tam.
„Musím odísť. Čoskoro som späť.„
Hneď ako to dopovedala, zmenila sa na vranu a bola preč.
Brighid sa chvíľu znudene potulovala po jaskyni, prstami jemne prechádzala po obradných kalichoch, šperkoch a rôznych iných veciach, ktoré sa tu nachádzali. Chvíľami mala pocit, akoby ju niekto sledoval, ale nikoho nevidela. Nevšimla si veľký tieň stojaci pri vchode.
A dhaoine Sidhe,
A Tuatha Dé Danann,
Beannachtaí Dé Danann oraibh aqus orainn
...čítala nahlas nápis na veľkej kamennej tabuli. Zároveň akoby počula hlasy veľkňazov prichádzajúce kdesi z diaľky. Hmlisto si spomenula si na príhodu, ktorú zažila strašne dávno. Akokoľvek sa však snažila, nevedela sa jasne rozpomenúť na detaily. Videla iba kňazov v bielom...a...zdvihol sa vietor.
Morrigan sa vrátila ešte podráždenejšia ako predtým. Keď zbadala Brighid, vážne sa jej zahľadela do očí:
„Brighid, je čas, aby si sa naučila úplne využívať svoju moc a spoznala svoje poslanie.„
Mladá žena v bielych šatách prechádzala lesom.
Práve bol Anagantios a Brighid sa chystala pozrieť ako ľudia slávia sviatok Imbolc. Predtým sa však chcela ešte ochladiť v príjemnej horskej vode. Dorazila k jazierku a poobzerala sa vôkol seba. Toho čudného chlapca tu odvtedy nestretla. Zdal sa jej naozaj podivný, keďže nikdy predtým človeka nevidela. Jedným ťahom zo seba zošuchla svoje šaty a skočila do jazera. Voda bola príjemne chladná a krištáľovo čistá. Chvíľu sa veselo naháňala s rybkami a keď ju to už omrzelo, elegantne vyšla na breh a ľahla si nahá do trávy. Zavrela oči a prestala myslieť na okolie. Už to nebolo to rozkošné dospievajúce dievča ako nedávno, stala sa z nej krásna mladá žena. Myseľ mala úplne čistú a jasnú.
Zdalo sa jej ako veľkou rýchlosťou letí ponad vysoký kopec, na ktorom sa pasú lane a jeden veľký jeleň. Vzápätí cítila, ako stojí na zemi, tancuje a smeje sa.
Brighid sa posadila. Kým odpočívala, slnko pomaly začínalo zapadať.
Šaty nechala ležať na brehu jazera, prehodila si cez seba iba biely priesvitný plášť a vybrala sa smerom k najbližšej dedine, kde sa mali konať oslavy Imbolcu. Plavé zvlnené vlasy a plášť jej jemne viali v miernom vánku. Ako sa blížila k dedine, smiech a hudba boli čoraz bližšie a zreteľnejšie. Sadla si na kopec a z diaľky sledovala ako dievčatá nosia od domu k domu slamené bábiky, ako sa pripravuje veľká hostina, ako chlapi nesú ozdobený pluh a za ním poskakujú deti v maskách a prosia o jedlo alebo peniaze. Brighid sa to páčilo a na perách jej hral nežný úsmev.
„Ach, tu je moja krásna sestra!„
Brighid sa otočila. Za ňou stál krásny mladý muž s plavými vlasmi a obdivne si ju obzeral. Bol to Aengus Og, jej nevlastný brat.
„Aengus,„ usmiala sa.
„Dnes som ťa sledoval pri kúpaní...„ Mierne prižmúril oči.
Brighid neodpovedala, ďalej nadšene pozorovala tancujúcich ľudí.
„Myslíš, že by sme mohli ísť medzi nich?„ Spýtala sa náhle. „Chcem si ich prezrieť zblízka.„
Aengus sa srdečne zasmial: „Mohli, ale nie takto.„
„Prečo nie?„
„Pretože ľudia nie sú na takýto odev zvyknutí.„ Opäť sa usmial, mávol rukou a Brighid zrazu stála pred ním oblečená v jednoduchých šatách a čiernom plášti.
„No,„ pousmial sa Aengus, „to už je lepšie.„ Nečakane sa rozbehol dolu kopcom a začal sa smiať.
„Tak poď Brighid!„ Volal na ňu. „Nestoj tam toľko!„
„Aengus, počkaj!„ Brighid sa rozbehla so smiechom za ním.
Dobehla dole do dediny a ocitla sa v dave veseliacich sa ľudí.
„Aengus!„ Splašene sa obzerala okolo seba, ale nikde ho nevidela.
„Aengus, kde si?„
Predierala sa pomedzi ľudí, zúfalo hľadajúc svojho brata. Dav dedinčanov ju medzitým strhol so sebou do tanca. Chvíľami sa smiala, chvíľami nervózne hľadala Aengusa. Nikde ho však nevidela.
„Zatancuješ si so mnou?„ Pred Brighid zrazu stál vysoký zarastený muž. Skôr než stihla niečo povedať, muž ju chytil za obe ruky a začal s ňou tancovať do rytmu hudby. Jeho ruky boli veľké a teplé. Cítila sa zvláštne. Takýto pocit ešte nikdy nezažila. Spomenula si na Seána. Jeho ruky boli rukami dieťaťa, ale ruky tohto muža...Stále sa na ňu usmieval a Brighid mu úsmev zakaždým opätovala. Schytil ju pevnejšie a pritisol si ju bližšie k sebe. Celým telom jej prešla príjemná horúčava. Nebolo to ako keď ležala na slnku...Cítila jeho spotené a mokré telo. Zo Seána cítila akúsi detskú nevinnosť, z tohto muža však už vyžarovala sila dospelého dravca. Úplne prestala vnímať okolie a cítila len, ako sa jej pod váhou tohto veľkého človeka podlamujú kolená.
Brighid stojí uprostred noci na lúke. Oproti nej sa z lesa vynorí veľká postava v čiernom, ktorá sa približuje smerom k nej...
Brighid sa prebrala. Ležala na zemi a vysoký muž, s ktorým pred chvíľou tancovala, sa skláňal nad ňou. Siahla si rukou na čelo a nahmatala mokrú šatku. Dala si ju z hlavy dole.
„Je ti lepšie?„ opýtal sa hrubým ale láskavým hlasom muž.
Brighid si sadla. „Kde som to?„
„Tancovali sme spolu. A ty si náhle omdlela.„
„Omdlela?„
Usmial sa: „Áno.„
„Musím úž ísť,„ zmätene sa postavila Brighid.
„Kam chceš ísť teraz v noci?„ Spýtal sa jej muž prekvapene.
„Ďalej.„ Odpovedala Brighid.
„Počkaj! Ako sa voláš?„
Brighid sa mu na chvíľu zahľadela do očí, potom sa bez slova otočila a zmizla v nočnej hmle. Muž sa spamätal, vyskočil za ňou, ale les bol tichý a nebolo v ňom ani človiečika.
Vrátila sa do prázdnej jaskyne a sadla si pred veľké horiace sviečky. Prekrížila si nohy, ruky si položila na kolená a zavrela oči. Vnímala iba pohyby poskakujúcich plamienkov veľkých sviečok.
Je noc. Brighid stojí v čiernom plášti medzi množstvom ľudí uprostred veľkých vztýčených kameňov. Všetko sú to druidskí kňazi a kňažky. Pred nimi je umiestnený veľký kamenný oltár, na ktorom stojí malé plavovlasé dievčatko v bielych šatôčkach a s prstom v puse skúmavo sleduje, čo sa okolo nej deje. Veľkňaz odriekava modlitbu, ku ktorej sa spoločne všetci pridávajú. Brighid sa pozorne započúva.
Milovaná Brighid,
Dcéra Dagdu,
Strážkyňa posvätných prameňov....
Dievčatku postupne jednotliví kňazi prinášajú na oltár dary.
Vyzývam Ťa!
Brighid, opäť ako malé dievčatko, stojí na oltári a sleduje ľudí pod sebou. Celé miesto osvetľujú iba sviečky v blízkosti oltára a čierne postavy, ktoré držia v rukách horiace fakle. Každý stojí pred jedným veľkým vztýčeným kameňom.
Nauč naše ruky liečiť a srdce spievať.
Zverujeme cestu svojho života do Tvojej ochrany...
Brighid si všimne veľkú čiernu postavu stojacu v pozadí mimo centra diania.
...kde znejú Duše ľudí v dobách žiaľu i v dobách slávností...
Postava sa pomaly presúva pomedzi veľké kamene, pričom hypnotickým pohľadom sleduje Brighid.
Naše srdcia sú otvorené Tvojim požehnaniam...
Príď k nám ako Panna so sladkou vôňou kvetín.
Príď ako Matka a nakŕm nás svojimi plodmi.
Príď k nám ako Múdra Žena uprostred krutej zimy.
Brighid otvorila oči. Sviečky v jaskyni už dohorievali. Prudko sa postavila a prehodila cez seba svoj biely plášť. Miestnosťou zadul silný vietor.
Brighid sa objavila uprostred bojiska. Pozrela sa hore, či neuvidí niekde svoju matku. Obloha bola takmer bez jediného mráčika a slnko intenzívne hrialo. Zišla sa pozrieť dolu k rieke, ale ani tam Morrigan nenašla. Keď sa znova vracala na bojisko, všimla si nespočetné množstvo mŕtvych vojakov ležiacich jeden na druhom. Prekračovala ich krvavé a rozsekané telá a s hrôzou sledovala, ako nimi otriasajú posledné smrteľné kŕče. Smrť, ktorú tak veľmi chcela poznať, mala priamo pred sebou. Cítila, že jej srdce čoskoro zo zúfalstva vyletí z hrude. V ruke držala biely šál, ktorý za ňou vial ako biela holubica a trepotal sa povetrím. Mala chuť kričať a bola nahnevaná zároveň. Kde sú tí ľudia, čo sa tak veselo zabávali? Kde sú tí, čo sa smiali a tancovali? Zostali tu iba zohavené zvyšky niečoho, čo sa ťažko dalo nazvať ľuďmi. Tušila, že keby bola obyčajný človek, tiekli by jej teraz po lícach slzy. Práve spoznala smútok.
„Pomôžte mi!„ Začula zúfalý, tichý krik. Priskočila k polomŕtvemu vojakovi. Zohla sa a otočila ho na chrbát. Na tvári sa mu náhle zjavil pocit úľavy. Dokonal. Brighid cítila ako sa jej rozbúchalo srdce ešte intenzívnejšie. V tvári mŕtveho spoznala malého chlapca – Seána, s ktorým sa kedysi dávno stretla pri jazere. „Nie!„ zašepkala smutne Brighid a prešla mu svojou dlaňou po tvári. Vojakovi sa zrazu vrátil do očí život, zakašlal a natiahol ruku smerom k nej.
„Brighid!„ Chytila ho za ruku a on jej ju pevne stisol. Usmiala sa. Zdvihla hlavu. Počula náreky umierajúcich ľudí. Vstala. Začala prechádzať pomedzi ranených vojakov. Každému, ktorému prešla svojim dlhým šálom po tvári, navrátila život. Potom sa postavila doprostred bojiska a zdvihla ruky vysoko nad hlavu. Tma zahalila celú krajinu, oblohu preťal blesk a spustil sa blahodarný dážď. Vojaci sa začali dvíhať zo zeme a navzájom podopierali jeden druhého.
„Brighid!„ Začula za sebou rozzúrený hlas svojej matky.
„Prečo sa mi pletieš do práce?!„
Brighid zahanbene sklonila hlavu.
„Prepáč mama, ale musela som.„
Morrigan na ňu nahnevane zazrela.
„Ach, prac sa odtiaľto!„
Brighid sa otočila a odchádzala preč z bojiska. Počula za sebou, ako jej matka od zúrivosti všetko rozhadzuje. Rýchlo na jej hnev zabudla. Spokojná sama so sebou, skákala od stromu ku stromu a hrala sa na skrývačku s lesnými vílami. Ani sa nespamätala a ocitla sa na veľkom kopci. Zdal sa jej povedomý, ale nevenovala tomu bližšiu pozornosť. Spoza stromov sa vynoril veľký jeleň. Brighid zastala. Postupne ju začali obklopovať lane a ďalšie menšie jelene, ktoré sa menili na ľudí, odetých do bielych plášťov. Kruh okolo Brighid sa uzatvoril a najstarší z nich pomaly dvíhal ruky do výšky.
Milovaná Brighid!
Dcéra Dagdu,
Strážkyňa posvätných prameňom,
Ktorej hlas je dušou harfy,
Vzývame Ťa!
Všetci mali ruky vystreté smerom k slnku.
Nauč nás vládnuť krásou podobnou pokoju lesnej tône
a hukotu morských vĺn.
Nauč nás liečiť, ako chladivý krištáľ,
ktorý ukľudňuje zrak a vracia silu údom.
S pokorou a radostným očakávaním,
Vzývame Ťa!
Veľký jeleň, doposiaľ stojaci v pozadí, sa premenil na postavu z jej vízií. Všetci prítomní sa otočili tvárou k nemu bez toho, aby porušili kruh okolo Brighid. Padli pokorne na kolená. Postava pristúpila bližšie a zložila si z hlavy kapucňu. Muž – Dagda sa postavil do kruhu k Brighid, s nenápadným úsmevom na perách.
„Otec!„ Potichu zašeptala.
Dadga zdvihol ruky nad jej hlavu a Brighid cítila, ako celé jej telo napĺňa nová sila...
:: precitat [ citane: 154x ] :: pridat komentar [ citane: 919x ]
:: 2 odpovede :: pozmenene 20/09/2001, 22h29:29 :: rašo
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Son ::
|
I don´t how I was born,
don´t know where...
Just rised up from the fallen leaves,
and walked away, there...
The autumn wind blow
through my reddish blond hair
..and I don´t care...
...still walking away...
My nudity is covered by dying butterflies.
Everybody love my irresistible voice.
Sitting on my favourite bear,
going through the nature - free from any human voice.
Here comes the end of my being...
I feel this is my last day,
flakes of snow are killing me.
I am the son of Autumn fay.
:: precitat [ citane: 120x ] :: pridat komentar [ citane: 1065x ]
:: 4 odpovede :: pozmenene 21/09/2001, 17h24:25 :: naamah
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Nemilovaný ::
|
...čítaš...
so záujmom sledujem zas tvoju tvár.
Tu nežný usmev, tu zas vážny...
Obraciaš listy
a stále čosi hľadáš...
Hľadáš seba.
Odraz v obraze,
Obraz v odraze...
Pomaly zatváraš knihu
a s úsmevom zakrývaš sklamanie.
Nie, táto kniha nebola o tebe
ani tebe venovaná.
Si a navždy ostaneš
duša nikým nepoznaná,
nemilovaná.
:: precitat [ citane: 157x ] :: pridat komentar [ citane: 983x ]
:: 12 odpovedi :: pozmenene 21/09/2001, 22h02:03 :: rašo
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Spoveď umelca ::
|
Pozrel som na ňu.
Hľadela na mna ako na cudzinca.
Prázdny pohľad v očiach.
Šokovaný som zastavil.
Usmiala sa a jemne mi prešla rukou po tvári.
"To sa stava," povedala.
...Prehodila cez seba kus červeného saténu a vyšla z miestnosti.
...Ako štvaná zver čo práve unikla nebezpečenstvu som sedel na posteli v celej svojej nahote a pokúšal som sa opäť chytit rytmus pravidelného dychu...
:: precitat [ citane: 121x ] :: pridat komentar [ citane: 899x ]
:: 5 odpovedi :: pozmenene 23/09/2001, 22h44:18 :: rašo
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Sloboda ::
|
Autor:
Naamah Pridane: 06/09/2001, 01h01:43 Sekcia: epics |
|
Obklopený prírodou vychutnával svoju samotu. Sám medzi stromami, sám medzi skalami....sám - avšak nie osamelý. Ležal na mäkkej lesnej pôde pokrytej hebkým machom. Bolo leto a bosé nohy si namočil do zvieracieho kalištia. Ruky mal založené za hlavou a mierne vyhrnutá košeľa mu odhaľovala kúsok brucha. Ležal na chrbte s otvorenými očami a jeho myšlienky plynuli práve tak rýchlo ako mraky na oblohe. Ovzduším sa niesla príjemná vôňa letnej búrky. Cítil ju aj Alain a chvíľu váhal, či sa nevráti späť do dediny. Veľmi rýchlo si to však rozmyslel a spokojne ľahol späť. Chodieval sem takmer každý deň. Tu sníval svoje sny, rozvíjal svoje filozofické názory, čítal...alebo proste iba ležal, pozoroval oblohu a rozmýšľal. Presne tak ako dnes.
Neraz sa mu tu podarilo zazrieť srny či jelene, pretože sa sem chodievali napiť. Vedel aj o medveďoch, vlkoch, diviakoch...
Zatiaľ však žiadne z týchto nebezpečných zvierat nestretol zblízka. Bola to výzva. V kútiku svojej duše dúfal, že raz sa s ňou stretne tvárou v tvár...Pozrieť sa nebezpečenstvu priamo do očí. Alain často a rád riskoval. Chcel POZNAŤ. Nikdy sa neuspokojil s tým, čo vraveli iní.
"Kto si?" Alain začul dievčenský hlas.
Prudko sa posadil. Za ním stálo asi šesťročné dievčatko v bielych ľahkých šatôčkach, ktoré jej siahali vyše kolien. Alain si ju začudovane obzrel.
"A ty? Kde máš rodičov? Stratila si sa?"
"Pýtala som sa prvá."
Podľa nevinnej tváričky by čakal prestrašené malé dievčatko, ktoré sa stratilo v horách. Jej reakcia Alaina ale viditeľne zaskočila. Dievča ho ostro sledovalo svojimi jasnými modrými očami.
"Som Alain."
"A čo tu robíš?" Spýtalo sa dievča.
Alain sa pobavene zasmial.
"Nie si nejaká zvedavá na svoj vek?"
Dievča nahnevane zaiskrilo svojimi svetlými očami a prekrížilo si ruky na prsiach.
"Nie, iba získavam potrebné informácie." Odvetilo nahnevane.
"Ale ty si sa mi ešte stále nepredstavila." Usmial sa na dieťa.
"Gisel."
"A čo robíš sama v lese?"
"Ochraňujem zvieratká."
Alain sa opäť zasmial. Bolo to to najzvláštnejšie dieťa aké kedy videl.
"A nemyslíš si že si na to ešte malá?"
Giselin tvár sčervenela od hnevu.
"Malá?! A nemyslíš si, že si pristarý na to, aby si tu takto nič nerobiac vylihoval?"
Alain usúdil, že to trochu prehnal. Veď prečo by sa nemohla starať o zvieratká? Veď niektoré malé deti majú tendencie zachraňovať vtáčiky a podobnú drobnú zver.
"No tak sa už nehnevaj." Ospravedlňujúco sa jej znovu prihovoril.
"Poď, sadni si sem ku mne."
Gisel si bez váhania prisadla k Alainovi.
"A nebojíš sa chodiť sama po lese?"
"A čoho?" Opýtala sa Gisel prekvapene.
"Ja neviem...napríklad divej zveri."
"Nemajú dôvod ublížiť mi. Vedia, že ich chránim."
Alain sa pri Giselinej odpovedi usmial.
"A čo ak sa stratíš?"
"Ja poznám cestu. Ale čo keď sa stratíš ty? Nájdeš ju?"
Alain nechcel veriť vlastným očiam.
"Na tak malé dievča si vcelku odvážna."
"Nezáleží na veku ani na veľkosti. To už by si mal vedieť."
"A odkiaľ to vieš ty?"
Gisel sa pozrela na Alaina ako na hlúpeho malého chlapca.
"Ahc, všetko ma naučili zvieratká z tohoto lesa. To ti mám všetko vysvetľovať?" Rozhorčene povzdychla.
Alain uvažoval prečo sa toto drobné stvorenie tvári tak múdro a dospelo na svoj vek. Ale páčilo sa mu to. Ešte nikdy predtým sa s takým dieťaťom nestretol. Zaujímala ho.
"Keď som bol asi tak v tvojom veku," začal Alain, "tiež som sa často túlal po lese a liečil zranené zvieratká."
"A prečo si prestal?" Pozrela na neho zvedavo Gisel.
"Prečo? Hm, sám neviem. Začal som chodiť do školy a miesto chodenia po lese sme sa hrali s chlapcami na vojakov."
"A dalo ti to niečo?"
Táto otázka Alaina prekvapila.
"Či mi to niečo dalo? Mal som kamarátov."
"A kde sú teraz?"
Alain sa zamyslel.
"...Časť z nich sa oženila, presťahovali sa do mesta, dostali sa na vysoké školy do zahraničia.....alebo zostali tu a tvrdo pracujú na rodičovských pozemkoch."
"A čo robíš ty?"
Alain nevedel čo jej má na túto prostú otázku odpovedať."
"Ostal si sám?" Pokračovala Gisel.
"Ach nie. Na škole veľa priateľov."
"A tu?"
"Doma?"
"Áno, doma."
"Iba dvoch bratov. Ale s nimi si nemám veľmi čo povedať."
"A nie je to zvláštne? Ja som myslela že so svojimi najbližšími by si mal vychádzať dobre."
Alain sa usmial pri pohľade na jej nevinnosť.
"Nie vždy to tak je."
"Prečo?"
"Ó, to ja neviem! Ľudské vzťahy sú niekedy veľmi komplikované.
Veď to uvidíš sama keď vyrastieš."
"Nie." Odvetila sebaisto Gisele.
"Nie?"
"Nie, neuvidím.....A nie je to tak že si ich komplikuješ ty sám?"
"Čo sa mojej rodiny týka, už nemá zmysel pokúšať sa o nejakú komunikáciu. Rezignoval som."
"A preto si tu? Sám v lese? Pretože ti všetci idú na nervy?"
"Pretože tu je kľud. A môžem tu byť sám."
"Veď tu nie si sám."
"Nie, teraz sme tu iba my dvaja."
"Myslíš?"
Na chvíľu zavládlo ticho. Alain rozmýšľal o svojej rodine a nechápal prečo o nej rozpráva tomuto dievčatku.
"A čo keď ťa tvoja rodina potrebuje?"
"Pochybujem. Myslím, že by si ani nevšimli keby som sa odtiaľto už nevrátil. Už dávno si zvykli robiť veci bez mojej prítomnosti."
Gisel sa usmiala.
"A je ti to ľúto?" Spýtala sa naoko smutne. Všetka jej počiatočná odmeranosť a hnev boli dávno preč.
"Neviem, každý potrebuje mať niekoho rád a potrebuje mať pocit že je milovaný. Aj tebe by bolo smutno bez rodičov."
"Nemám rodičov. Neviem aké to je."
Alaina zalial studený pot. Netušil že Gisel je sirota, ale až teraz pochopil. Aspoň si myslel že to pochopil...
"Ale neviem si predstaviť život bez svojich zvierat..." Pokračovala Gisel.
"Stmieva sa, nemala by si už ísť?" Alain sa pozrel zvedavo na Gisel. Sedela v tureckom sede na zemi a rukami si podopierala bradu.
"Hm." Súhlasila....s akýmsi smútkom v hlase.
"Tak poď."
Obaja sa zdvihli. Gisel chytila Alaina za ruku. Bolo to zvláštne. Zrazu mal pocit, akoby ho to dievča malo naozaj rado....
"Vieš ty čo?" Obrátila sa Gisel na Alaina.
"Hm?" Alain pozrel na drobnú postavičku ktorá cupitala vedľa neho po chodníku.
"Si mi sympatický."
Obaja sa na seba usmiali.
Asi po pol hodinke prišli na skalu. Nebola vysoká, pretože to ešte nebol vrchol, ale bolo z nej krásne vidno les pod nimi.
Náhle niečo zoskočilo zo stromu. Gisel vykríkla od radosti.
"Aha! To je Maličká! Našla som ju minulý rok, keď mala zlomenú labku." Gisel sa nadšene rozbehla k malej ryšavej veveričke, ktorá sedela uprostred chodníka. Tá jej hneď skočila na ruku.
"Poď sa s ňou zoznámiť!" Gisel skackala ako veverička a niečo si nôtila.
Alain k nej pomaly s úsmevom na tvári prichádzal, keď v tom niečo zašušťalo v kroví. Hneď ho napadlo, že to zas bude nejaký Giselin lesný priateľ. Z lesa však vybehol obrovský diviak. Alain by kedykoľvek odprisahal, že to bol najväčší diviak, akého kedy videl. Gisel vykríkla od strachu. Diviak zastal a pozeral na ňu.
Potom zamieril priamo k Gisel.
"Gisel!" Alain skamenel od hrôzy.
Rozbehol sa k nej. V momente, keď ju odstrčil na bok, diviak ho nabral a obaja padali priamo dolu....
Alain zostal bez pohnutia ležať na zemi...Diviak padol priamo na neho. Pomaly sa pozbieral zo zeme a zmizol v kríkoch....
Tesne pri okraji skaly stála Gisel. Vysoká, štíhla, krásna mladá dáma v bielych šatách, ktoré jej siahali až po zem. Dlhé hnedé vlasy jej povievali v podvečernom vánku. Pozerala priamo dolu, na Alainove nehybné telo. Zozadu k potichu pristúpil starší bradatý, šedivý muž v čiernom dlhom kabáte. Aj on sa pozrel dolu na Alaina.
"Rana z milosti?"
Gisel sa na neho usmiala.
"Čo mysliš?"
:: precitat [ citane: 135x ] :: pridat komentar [ citane: 769x ]
:: 6 odpovedi :: pozmenene 24/09/2001, 22h41:13 :: rašo
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
|
![[ tu ]](../photos/dali.jpg){kind=link}
