:: Chválospev pre samovraha ::
|
Koľká to smola, koľké to sklamanie,
čo sa to udialo, naveky len on vie.
Na najvyššom poschodí na okne stál,
či sa chcel narodiť, nik sa ho nespýtal.
V tichom byte smutná a sám
nevládal odolať duševným ponosám.
Okno dokorán- prvá výstraha...
Teraz to urobí, sám sebe prisahá.
Vyskoč, vyskoč a budeš mať pokoj.
Príde tma, ticho a chlad.
Ja prídem za tebou... skôr či neskôr,
budeš tam spokojný a hlavne bez výhrad.
Konečne letí, blíži sa zem, ale on nekričí, nebojí sa.
Puknú kosti, zlomí sa chrbát, človek je jemný- krehučká misa.
Leží tam na tráve, oči má zavreté, leží tam sťaby bol nejaký fľak.
Viem- ja som ti radila, ja som sa smiala, keď si vyletel jak bezkrídly vták.
Vyskoč, vyskoč a budeš mať pokoj.
Príde tma, ticho a chlad.
Ja prídem za tebou... skôr, či neskôr.
Budeš tam spokojný a hlavne bez výhrad.
Bola som prvá, ktorá ťa videla po tom dopade na tvrdú zem.
Musím povedať: slušne si vyzeral, žiadna krv, ksicht bol bez premien.
No vo vnútri to bolo o niečom inom: mozog bol v pätách a srdce v hlave.
Žiadne emócie, nulové pocity, bolo to bez sĺz, také namáhavé.
Ja som stála dlho, predlho, hľadela na miesto, kde dopad si mal.
Krásny obraz tvojho tela v zelenej tráve si vyležal.
Žiaden emócie, nulové pocity, bolo to bez sĺz, ale srdce mi bilo.
Mala som trúchliť -veď si sa zabil- ale mne to akosi nevadilo.
Vyskoč, vyskoč a budeš mať pokoj.
Príde tma, ticho a chlad.
Ja prídem za tebou... skôr či neskôr.
Budeš tam spokojný a hlavne bez výhrad.
:: precitat [ citane: 1505x ] :: pridat komentar [ citane: 2314x ]
:: 0 odpovedi :: ::
::  verzia pre tlac ::  stiahnut v PDF ::
|
|
:: Poučenie ::
|
Smrť ako prekliatie človeka
slza po tvari smutkom zateka
Bolesť čo ostala na zemi,zlomene srdcia milovanych
hlavou ti bludia myšlienky a informacie
už pomaly nevieš rozlišit pravdu a halucinacie
Je vôbec pravda pravdou?!
Je pre teba cit citom?!
Možno si bol po tvoj život klamany
a ložou oblbovany...
Možno si si mylsel,že lži su dobro...
No teraz to už vidiš dovojmo
Pretože v očiach svoje hriechy maš
a Boh ťa učil: Maj a miluj,lasku rozdavaj!!!
Teraz však budeš naveky s dobrom a zlom hrať preteky
Preteky čo nikdy nekončia
a bežecka trať na ktorej niet konca
Pretože pravda pravdou ostava
a cit s citom sa spoznava
:: precitat [ citane: 1459x ] :: pridat komentar [ citane: 2104x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: ten pravy ::
|
Autor:
naamah Pridane: 02.05.2007 20:18:27 Sekcia: epics |
|
Bolo to na lyžiarskom zájazde. Mali sme asi 16. Hneď v autobuse sa porobili skupinky a bolo jasné, kto s kým bude na izbe, kto s kým bude chodiť boardovať. Vlastne, zostali sme tri hlavné parite: ja s babami – nás bolo 5, šesť najcool chalanov z triedy a štyri kravy z áčky, ich frajerky...alebo skôr - jebačky. Dali im kdekoľvek. Šéfka kráv bola zrzka Táňa. Ja som ešte nemala sex. Načo. Čakám na toho pravého. Nie že by to mal byť rovno môj budúci manžel. Pravý je proste pravý. To žena vždy cíti.
Lyžiarsky za rozbehol klasicky. Oťukávačky, opinkávačky. Nakoniec sa k našej partii pridružila „tá správna“ šestka. Baby boli na prášky. Mne to bolo fuk. Ani jeden nebol ten pravý. Riki, idol žien a Tánin frajer sa začal okolo mňa motať. Úsmevy, pohľady – myslel si že sa z neho zbláznim. Bavilo ma ignorovať ho.
Našla som si flek na cigu. Tajný. Bolo to za chatou, bočný východ pre personál. Storočný zámok sa dal ľahko otvoriť čímkoľvek. Dvere viedli na zadný dvor, kde bolo kedysi ihrisko. Teraz tam zostali len rozpadnuté hojdačky a jedna lavička. Po bokoch niekto nahádzal kopy dreva a bordelu, takže sa tam dalo ľahko zašiť.
Fajčila som druhú cigu. Vrzli dvere. Nechala som si ich otvorené. Dolu som ich podprela iba kúskom dreva.
„Kurva, profka,“ pomyslela som si. Schovala som sa do tieňa. Za dverami stál Riki. Rozhliadol sa okolo seba. Stiahla som sa do tieňa, ale zbadal ma.
„Nemáš cigu?“ opýtal sa.
Vytiahla som z vrecka krabičku ľahkých marlboriek. Potom si vypýtal aj oheň. Pripálila som mu. Naše ruky sa dotkli. „Dobre, je tam chémia, priznávam, ale to ešte nič neznamená,“ opakovala som si v duchu. Dofajčili sme cigu. On ma na oplátku ponúkol čínskou cigaretou, ktoré si doviezol z Honkongu. Chutilo to ako seno. Rozkašlala som sa. Usmial sa na mňa. Priblížil sa. Rukou mi prešiel po tvári. Pritlačil ma o stenu. Cítila som jeho mohutné telo. Všetko v tele mi pulzovalo. Pozeral mi do očí. „Nie, nie nie, je arognantý, je to kokot,“ opäť som si opakovala v duchu ako riekanku. Nič nepomáhalo. Jeho modré oči boli neskutočné. Jazykom mi prešiel po perách. Odtiahol sa a usmial. Tak krásne, chlapčensky. Zavrela som oči a jediné čo som cítila, bol jeho jazyk a nekonečné vzrušenie. Vyrušil nás dupot na schodoch. Dvere sa prudko rozleteli. Stála v nich Táňa. Pozerala do tmy.
„Riki?“ Zakričala. Bola tak hlúpa, že ju ani nenapadlo pozrieť bokom. Stále ma pritláčal k stene. Cítila som jeho dych na svojej tvári. Uškŕňal sa.
Teraz, keď nás spájalo vzrušujúce nočné tajomstvo, jeho ignorácia bola z mojej strany menej presvedčivá. Dokonca natoľko nepresvedčivá, že si to všimli aj baby. Trvalo mi dosť dlho kým som ich presvedčila, že sa nič nedeje. Svet bol zrazu krajší.
Pár dní nato sa robila diskotéka. Všetci sme dostali tie smiešne mikulášske postavičky z čokolády. Alkohol bol, prirodzene, zakázaný. My sme mali svoje zdroje. Riki sa celý večer lepil na Táňu, ale pozeral na mňa. Raz sme spolu tancovali. Chcel ísť na cigu, na naše tajné miesto. Odmietla som. Odišla som do svojej izby.
Asi o hodinu na to ma zo spánku prebralo buchnutie dverí. Myslela som si, že je to niektorá z báb. Niekto sa mi šuchol do postele. Niekto, z koho tiahol chľast. Bol to Riki.
„Ahoj kráska,“ zašepkal potichu, nežne.
„Čo tu chceš?“ Opýtala som sa trochu rozmrzene.
„Chýbala si mi,“ zašepkal opäť nežne.
„Choď preč, tu nemôžeš byť.“
Začal ma nežne bozkávať, rukou mi prechádzal po tvári, po vlasoch. Bozkával ma na krku. Rozopol mi gombíky na bielej nočnej košeli. Vkĺzol rukou dnu a chytil ma za prsia.
„Riki prestaň, bude z toho problém,“ hovorila som, avšak sama som tomu neverila. Riki sa dostal ústami k mojim prsiam a jazykom mi dráždil bradavky. Zaliala ma horúčava. Vášnivo ma bozkával. Potichu som zavzdychala. Riki sa odtiahol a usmial. Páčilo sa mu, že som vzrušená. Rukou mi vkĺzol pod nočnú košeľu. Opäť sa odtiahol a zaškeril.
„Ale, slečna nenosí nohavičky?“
Usmiala som sa na neho. Lichotilo mi to.
„A čo ak nie?“
Rukou išiel hlbšie. Hladkal ma, prstami sa pomaly predieral hlbšie. Trochu to zabolelo. Vzdychla som a zhlboka som sa nadýchla.
„Aká si krásne horúca.“
Pokračoval ďalej dvoma prstami. Bolelo to.
„Prestaň, prestaň už.“
Ignoroval moje protesty.
„Si krásna, chcem ťa.“
Riki vliezol pod perinu, vyhrnul mi nočnú košeľu. Dotkol sa jej jazykom. Vzdychla som hlasnejšie. Bolo to krásne. Pomaly po nej krúžil jazykom, potom aj prstami. Už to tak nebolelo, ale musela som to zastaviť. Skôr ako bude neskoro. Skôr ako nás tu niekto objaví. Chvíľami som vzdychala, chvíľami protestovala, nevedela som ho zastaviť a nevedela som sa rozhodnúť či chcem aby v tom pokračoval, alebo nie. On pokračoval.
Potom sa opäť vrátil k mojim perám a bradavkám. Náhle mnou premkla prudká bolesť. Vykríkla som. Kým ma lízal, stihol si nohavice. Nezaregistrovala som to. Moja smola.
Vrazil ho do mňa a bolesť bola nekonečná. Z očí mi vyhŕkli slzy. Riki mi chytil ústa, aby nebolo počuť môj krik ani protest. Prudko dorážal. Stále silnejšie a silnejšie. Pozeral mi do očí, ale jeho pohľad bol neprítomný. Po nekonečne dlhej chvíľke na sekundu celý stuhol a vrazil ho do mňa naposledy. Z hrdla sa mu vydal zvláštny hlasný výdych a chrapot. Celým mojim telom prebehol nával horúčavy. Celá som sa roztriasla. Padol na mňa. Prudko a nahlas dýchal. Po chvíľke sa nadvihol, vytiahol ho zo mňa a strčil si ho späť do nohavíc. Pozrel sa na mňa. Už to nebol milý Riki, už to nebol Riki, ktorý mi nežne vkĺzol do postele a ktorý ma pred pár dňami bozkával vonku za dverami. Jeho hlas bol drsný, pohľad chladný.
„Keď to niekomu povieš, zabijem ťa.“
Vypadol z postele a odtackal sa k dverám.
Stále som sa celá triasla. Bola som úplne spotená. Bolo mi z neho na vracanie. Vbehla som na záchod. Vracala som. Dvere zostali otvorené. Mala som pocit akoby ma niekto sledoval. Pozrela som k dverám. Stála v nich spolužiačka a skenovala ma opovržlivým pohľadom. Hlúpa hus, čo bola s nami na izbe iba preto, že nikde nebolo voľné miesto. Hlúpa škaredá hus, nad ktorou sme sa zľutovali. Uvedomila som si, že bola celý čas hore. Vracala som znovu. Potom som v nočnej košeli vliezla do sprchy a pustila na seba vodu.
Na druhý večer som stála vonku, s cigaretou. Až po chvíľke som si ich všimla. Boli na ihrisku. Riki sedel na lavičke a Táňa ho fajčila. Stiahla som sa do tieňa. Zbadal ma. Vzrušovalo ho to. Pozerali sme si priamo do očí. On provokačne, ja chladne. Ironicky sa pri tom usmieval. Potom sa urobil. Vystriekal sa jej na tvár. Zdvihol sa a bez slova prešiel okolo mňa. Táňa si spokojne utierala tvár vreckovkami a pozerala pri tom do malého, príručného zrkadielka.
Toto nebol ten pravý. To žena vždy cíti.
:: precitat [ citane: 1983x ] :: pridat komentar [ citane: 2131x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: melodic time ::
|
Skôr ako zhasneš svetlo v izbe
skôr ako sa rozplinu posledne trizne,
a ty ostaneš uplne sama
nevidržiš ani do rana.
Ked temnota ťa pohlti a tvoja osobnosť sa rozpolti
vtedy zistiš čo je to strach
a budeš prikovana ako poslušny žiak.
Ak začuješ ten hlas v temnote
a vstrebaš všetko čo je nehmotne
potom uvidiš čo ludi zožiera
ta nevedomosť iduceho pastiera.
Pastiera zbaveneho života.
Ak to všetko obstojiš a zrniečka piesku premeniš
zbaviš sa toho bremena čo nevedomosť premieňa
na zahubu ludstva.
Možno sa stoho dostaneš a diablovu pacsu prehliadneš,
ale nezabudni jednu vec,že ani žiaden myslivec
by nedokazal preskočiť tu etapu sveta
ktora po staročia sa zmieta.
Nastane to,čoho sa každy obava
ta osudova chvila ktora nastava
v každom jednom z nas.
Je to posledny den tohto sveta
pred ktorym sa každy clovek metá.
V tento deň bude všetko dovršene trestom.
trestom o ktorom nik netuši
ale až sa to všetko dovrši
každy jeden z nas pochopi
čo sa počas ludskeho bytia stalo
čo ani do dnes neprestalo.
Ako vietor čo ozviežil moju tvar
ako zazrak čo v Betleme sa stal
kde umrtie čo Boh predpokladal
započalo to čoho sa najviac obaval.
Ten melodický tikot hodín času.
:: precitat [ citane: 1393x ] :: pridat komentar [ citane: 2214x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Silence ::
|
V duši ticho slastne drieme
v kúte izby dievča nemé.
Po staročia späté s tichom
a celé roky so zatajeným dychom.
Ona žit sa naučila
a minútu po minúte pochopila,
čo drží ludí na tomto svete
čo ich viaže to už viete....
A s povahou podobnou Bohu
ona zložila Diablovi slohu.
Slohu v ktorej je všetko zlo spojené
a s hrieckmy prepletené.
Dala totiž najavo čo tažilo ju ako olovo,
a poľutovala samú seba,že teraz musí takto nemá
blúdit a vyčkávať v tomto svete
ved čo si navaríte,to si aj ziete.
Už len chabá nádej jej ostala
a slza po líčku pomaly stekala.
:: precitat [ citane: 1451x ] :: pridat komentar [ citane: 2111x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Terezka ::
|
Bolo to dávno, čo sa to stalo
a dlho potom sa dieťa bálo
prekročiť prah práchnivých dverí.
Poverám dospelým naivne verí.
Pod horou stojí schátraný dom,
nikto v ňom nebýva, ticho je v ňom.
Len občas mačka a potkan tam vbehne.
Kto prejde okolo, úplne zbledne.
Stačí len tieň, či zvuk z toho domu,
pocestný zastaví jak úderom hromu.
Krv v žilách tuhne a dych sa úži,
čo najďalej odtiaľto dostať sa túži.
Bolo to dávno, čo sa to stalo,
na dvore pred domom dieťa sa hralo.
A v dome chudobní otec a mama,
s nimi tam sedela neznáma dáma.
Sedeli dlho a niečo jednali,
nakoniec dievčatko tej dáme predali.
Bolo to smutné, no bolo to dobre.
Dieťa nebude nikdy viac choré.
V dome ju čakala choroba, chudoba.
No život na panstve šťastie jej nedodá.
Rodičia verili v nešťastné nádeje,
ale nešťastie neprišlo... to sa len udeje.
Matka a dcéra sa viacej nevidia.
Tak prečo ostatní potichu závidia?
Prečo ona? Prečo nie my?
Nevedia, že čaká ju osud zákerný.
Už od prvých dní dievčatko chradlo,
niečo jej život zo srdca kradlo.
Žila tam rok, na panstve žila,
až pokiaľ neprišla posledná chvíľa.
Kúpená dcéra bohatej dámy
túžila po láske ozajstnej mamy.
Za pár dní jej otec skonal,
predtým však dcére: ,,Odpusť!“ zavolal.
Zostala mama a predaná dcéra.
Matku drží na žive viera,
že jej dieťa si kráľovsky žije,
ale maličké srdiečko slabučko bije.
Nevlastná matka jej kupuje dary,
ale slzavým očkám sa len plakať darí.
Doposiaľ nevie, že o otca prišla
a medzitým za otcom matka odišla.
Už ani viera s ňou nebola nažive,
hoc´ v hlave jej blúdili ilúzie snaživé,
že dcéra je na panstve ohromne šťastná.
Dcérenka predaná, ani nie vlastná.
Keď odišiel otec, na to hneď mama,
od smútku skonala predaná malá.
Márne boli dary a lásky slová,
keď nikto nepočul, že rodičov volá.
Odvtedy o dome kolujú chýri,
že niekto za oknom občas sa hmýri.
To sa vraj domov vrátila Tereza,
predané dievčatko- zvädnutá nevädza.
Rodičia ju predali aby žili v chudobe,
smútok za dcérou ich predurčil k záhube.
Naprávať chyby by bolo zbytočné,
keď umrelo dievčatko- sotva šesťročné.
:: precitat [ citane: 1529x ] :: pridat komentar [ citane: 2187x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Zblúdilé duše ::
|
Zblúdilé duše ticho hrajú,
hrajú,keď iní zaspávajú.
Prevedú všetých svojim spevom,
krajinou ticha,lásky s hnevom.
Zblúdilé duše ticho hľadia,
na miesta,ktoré nenahradia.
Na miesta prázdne,plné smútku,
v ktorých je priepasť do zármutku.
Zblúdilé duše nariekajú,
vždy,keď ich iní zariekajú.
Vdy keď ich iní nenávidia,
za to,že berú zmysel žitia.
Zblúdilé duše ticho hrajú,
hrajú,keď iní umierajú.
A ak máš zomrieť počas spánku,
zaspievajú ti uspávanku.
:: precitat [ citane: 1491x ] :: pridat komentar [ citane: 2260x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Prazdnota ::
|
-„Myslíš, že je to obojstranné?“
-„A čo si myslíš ty?“, nechcela som ho klamať, ani povedať veci, ktoré vidím ja. Nechcela som mu vniesť novú nádej, aby si niečo nahováral.
-„Veď ja neviem. Preto sa ťa to pýtam...“
-„No, pozri......Ste dobrí kamaráti. Si si istý, že to všetko chceš narušiť tým tvojím pobláznením?“, dodala som.
-„Ak to porovnám s tými tvojimi „láskami“, ktoré vydržali dokopy mesiac, nemáš právo rozhodnúť, či som zaľúbený alebo je to len pobláznenie! A okrem toho, vôbec nevieš čo k nej cítim!“ Skríkol na mňa.
-„Máš pravdu! Neviem! Neviem ľuďom čítať myšlienky, prepáč! Ale vidím, čo sa deje! Teba len inšpiruje. Našiel si niečo, čo si nikdy predtým nevidel a nemal a preto ťa to láka. Ty sa strácaš v sebe samom a to nie je láska, lebo tá ťa rozvíja a vďaka nej žiješ. Toto ťa len obmedzuje. Veď vidím, že už nemáš ani svoje vlastné sny, lebo všetko sa točí okolo nej. Chceš sa za každú cenu zmeniť, len aby si sa jej zapáčil..... Ty si teraz myslíš, že keď si ťa nevšimla doteraz, tak si ťa všimne teraz?! Možno áno, ale len ako svoju kópiu a to nechce nikto! Tak sa spamätaj! A keď sme už pri tom, nie, nie je to obojstranné. Nikdy ani nebolo. Keď chceš mať svoj vlastný svet s ňou, tak ho maj, ale nemiešaj ho s realitou, pretože oba sa navzájom vylučujú. A ty budeš ten, kto sa tým bude zožierať, že to nie je tak, ako to máš vo svojich snoch! Ale nič tak nebude. NIČ!“, konečne som si vydýchla.
Max teraz vyzeral akoby ste mu pred očami podpálili vlastný dom. Do plameňov skočiť nemohol a tak iba stál a jeho duša plakala.
-„Prečo?!“, spýtal sa zúfalým tónom.
-„Inak by si žil, tak akoby sa ti zdalo, že by si mal.“
-„Ako vieš prosím ťa, ako mám Ja žiť?“, povedal z čistého trucu.
-„Max, ja neviem ako máš žiť, ale uvedom si, že toto by ťa hnalo do záhuby.“
-„Prečo mi ničíš nádej? Vieš ako to bolí?“ Max bol citlivý chlapec a toto bola jeho prvá „láska“.
-„Pretože toto nie je nádej, ale naivita! Nádej počíta aj s negatívami, no do naivity vkladáš celý svoj život. Snažíš sa za každú cenu „veriť“, pretože ak by si prestal, zrútilo by sa ti všetko. A ja vidím, ako naivne veríš.“
-„Cítim sa ako malé dieťa. Ľúbim ju už vyše roka a ty mi teraz toto povieš?“
-Pozri, veď v tom môžeš aj naďalej pokračovať, ja som len myslela na následky. V akej miere ju ľúbiš, v takej aj budeš trpieť, keď to u teba pominie.“
Klesol na schody. Hlavu si položil do dlaní. Bolo to naňho priveľa. Prisadla som si a objala som ho. Nič viac som vtedy nemohla urobiť. Ešte nevedel, že keď to všetko vstrebe, začne cítiť prázdnotu a stratu. Samotu. A bude mu trvať dlho, kým si uvedomí, že vlastne po celý ten čas bol sám. Úplne sám....
:: precitat [ citane: 1517x ] :: pridat komentar [ citane: 2095x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: buď mŕtva buď so mnou ::
|
prosím ťa
pekne ťa prosím buď mŕtva buď so mnou
vráť sa ku mne po smrti
a zbav ma smútku plaču aj ľútosti
nechcel som ťa stratiť
stratiť na veky
už neviem čo mám robiť
ani žiť ako dakedy
prosím ťa
pekne ťa prosím príď sem a ostaň tu
prečo si odišla tak ďaleko bezo mňa
bez toho aby vedel som to vopred ja
prečo stále úsmev tvoj mám pred sebou
prečo tu nie si
hnevám sa
som bezmocný
krvácam
dňom i nocou
bdiem nespím počúvam
a
čakám tvoj príchod
viem že prídeš
veď ináč sa to nedá
veď to ináč nemá zmysel
viem že sa pozeráš a vidíš ma
ako sa tu trápim
bez
teba
:: precitat [ citane: 2753x ] :: pridat komentar [ citane: 1166x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
|
