:: ten pravy ::
|
Autor:
naamah Pridane: 02.05.2007 20:18:27 Sekcia: epics |
|
Bolo to na lyžiarskom zájazde. Mali sme asi 16. Hneď v autobuse sa porobili skupinky a bolo jasné, kto s kým bude na izbe, kto s kým bude chodiť boardovať. Vlastne, zostali sme tri hlavné parite: ja s babami – nás bolo 5, šesť najcool chalanov z triedy a štyri kravy z áčky, ich frajerky...alebo skôr - jebačky. Dali im kdekoľvek. Šéfka kráv bola zrzka Táňa. Ja som ešte nemala sex. Načo. Čakám na toho pravého. Nie že by to mal byť rovno môj budúci manžel. Pravý je proste pravý. To žena vždy cíti.
Lyžiarsky za rozbehol klasicky. Oťukávačky, opinkávačky. Nakoniec sa k našej partii pridružila „tá správna“ šestka. Baby boli na prášky. Mne to bolo fuk. Ani jeden nebol ten pravý. Riki, idol žien a Tánin frajer sa začal okolo mňa motať. Úsmevy, pohľady – myslel si že sa z neho zbláznim. Bavilo ma ignorovať ho.
Našla som si flek na cigu. Tajný. Bolo to za chatou, bočný východ pre personál. Storočný zámok sa dal ľahko otvoriť čímkoľvek. Dvere viedli na zadný dvor, kde bolo kedysi ihrisko. Teraz tam zostali len rozpadnuté hojdačky a jedna lavička. Po bokoch niekto nahádzal kopy dreva a bordelu, takže sa tam dalo ľahko zašiť.
Fajčila som druhú cigu. Vrzli dvere. Nechala som si ich otvorené. Dolu som ich podprela iba kúskom dreva.
„Kurva, profka,“ pomyslela som si. Schovala som sa do tieňa. Za dverami stál Riki. Rozhliadol sa okolo seba. Stiahla som sa do tieňa, ale zbadal ma.
„Nemáš cigu?“ opýtal sa.
Vytiahla som z vrecka krabičku ľahkých marlboriek. Potom si vypýtal aj oheň. Pripálila som mu. Naše ruky sa dotkli. „Dobre, je tam chémia, priznávam, ale to ešte nič neznamená,“ opakovala som si v duchu. Dofajčili sme cigu. On ma na oplátku ponúkol čínskou cigaretou, ktoré si doviezol z Honkongu. Chutilo to ako seno. Rozkašlala som sa. Usmial sa na mňa. Priblížil sa. Rukou mi prešiel po tvári. Pritlačil ma o stenu. Cítila som jeho mohutné telo. Všetko v tele mi pulzovalo. Pozeral mi do očí. „Nie, nie nie, je arognantý, je to kokot,“ opäť som si opakovala v duchu ako riekanku. Nič nepomáhalo. Jeho modré oči boli neskutočné. Jazykom mi prešiel po perách. Odtiahol sa a usmial. Tak krásne, chlapčensky. Zavrela som oči a jediné čo som cítila, bol jeho jazyk a nekonečné vzrušenie. Vyrušil nás dupot na schodoch. Dvere sa prudko rozleteli. Stála v nich Táňa. Pozerala do tmy.
„Riki?“ Zakričala. Bola tak hlúpa, že ju ani nenapadlo pozrieť bokom. Stále ma pritláčal k stene. Cítila som jeho dych na svojej tvári. Uškŕňal sa.
Teraz, keď nás spájalo vzrušujúce nočné tajomstvo, jeho ignorácia bola z mojej strany menej presvedčivá. Dokonca natoľko nepresvedčivá, že si to všimli aj baby. Trvalo mi dosť dlho kým som ich presvedčila, že sa nič nedeje. Svet bol zrazu krajší.
Pár dní nato sa robila diskotéka. Všetci sme dostali tie smiešne mikulášske postavičky z čokolády. Alkohol bol, prirodzene, zakázaný. My sme mali svoje zdroje. Riki sa celý večer lepil na Táňu, ale pozeral na mňa. Raz sme spolu tancovali. Chcel ísť na cigu, na naše tajné miesto. Odmietla som. Odišla som do svojej izby.
Asi o hodinu na to ma zo spánku prebralo buchnutie dverí. Myslela som si, že je to niektorá z báb. Niekto sa mi šuchol do postele. Niekto, z koho tiahol chľast. Bol to Riki.
„Ahoj kráska,“ zašepkal potichu, nežne.
„Čo tu chceš?“ Opýtala som sa trochu rozmrzene.
„Chýbala si mi,“ zašepkal opäť nežne.
„Choď preč, tu nemôžeš byť.“
Začal ma nežne bozkávať, rukou mi prechádzal po tvári, po vlasoch. Bozkával ma na krku. Rozopol mi gombíky na bielej nočnej košeli. Vkĺzol rukou dnu a chytil ma za prsia.
„Riki prestaň, bude z toho problém,“ hovorila som, avšak sama som tomu neverila. Riki sa dostal ústami k mojim prsiam a jazykom mi dráždil bradavky. Zaliala ma horúčava. Vášnivo ma bozkával. Potichu som zavzdychala. Riki sa odtiahol a usmial. Páčilo sa mu, že som vzrušená. Rukou mi vkĺzol pod nočnú košeľu. Opäť sa odtiahol a zaškeril.
„Ale, slečna nenosí nohavičky?“
Usmiala som sa na neho. Lichotilo mi to.
„A čo ak nie?“
Rukou išiel hlbšie. Hladkal ma, prstami sa pomaly predieral hlbšie. Trochu to zabolelo. Vzdychla som a zhlboka som sa nadýchla.
„Aká si krásne horúca.“
Pokračoval ďalej dvoma prstami. Bolelo to.
„Prestaň, prestaň už.“
Ignoroval moje protesty.
„Si krásna, chcem ťa.“
Riki vliezol pod perinu, vyhrnul mi nočnú košeľu. Dotkol sa jej jazykom. Vzdychla som hlasnejšie. Bolo to krásne. Pomaly po nej krúžil jazykom, potom aj prstami. Už to tak nebolelo, ale musela som to zastaviť. Skôr ako bude neskoro. Skôr ako nás tu niekto objaví. Chvíľami som vzdychala, chvíľami protestovala, nevedela som ho zastaviť a nevedela som sa rozhodnúť či chcem aby v tom pokračoval, alebo nie. On pokračoval.
Potom sa opäť vrátil k mojim perám a bradavkám. Náhle mnou premkla prudká bolesť. Vykríkla som. Kým ma lízal, stihol si nohavice. Nezaregistrovala som to. Moja smola.
Vrazil ho do mňa a bolesť bola nekonečná. Z očí mi vyhŕkli slzy. Riki mi chytil ústa, aby nebolo počuť môj krik ani protest. Prudko dorážal. Stále silnejšie a silnejšie. Pozeral mi do očí, ale jeho pohľad bol neprítomný. Po nekonečne dlhej chvíľke na sekundu celý stuhol a vrazil ho do mňa naposledy. Z hrdla sa mu vydal zvláštny hlasný výdych a chrapot. Celým mojim telom prebehol nával horúčavy. Celá som sa roztriasla. Padol na mňa. Prudko a nahlas dýchal. Po chvíľke sa nadvihol, vytiahol ho zo mňa a strčil si ho späť do nohavíc. Pozrel sa na mňa. Už to nebol milý Riki, už to nebol Riki, ktorý mi nežne vkĺzol do postele a ktorý ma pred pár dňami bozkával vonku za dverami. Jeho hlas bol drsný, pohľad chladný.
„Keď to niekomu povieš, zabijem ťa.“
Vypadol z postele a odtackal sa k dverám.
Stále som sa celá triasla. Bola som úplne spotená. Bolo mi z neho na vracanie. Vbehla som na záchod. Vracala som. Dvere zostali otvorené. Mala som pocit akoby ma niekto sledoval. Pozrela som k dverám. Stála v nich spolužiačka a skenovala ma opovržlivým pohľadom. Hlúpa hus, čo bola s nami na izbe iba preto, že nikde nebolo voľné miesto. Hlúpa škaredá hus, nad ktorou sme sa zľutovali. Uvedomila som si, že bola celý čas hore. Vracala som znovu. Potom som v nočnej košeli vliezla do sprchy a pustila na seba vodu.
Na druhý večer som stála vonku, s cigaretou. Až po chvíľke som si ich všimla. Boli na ihrisku. Riki sedel na lavičke a Táňa ho fajčila. Stiahla som sa do tieňa. Zbadal ma. Vzrušovalo ho to. Pozerali sme si priamo do očí. On provokačne, ja chladne. Ironicky sa pri tom usmieval. Potom sa urobil. Vystriekal sa jej na tvár. Zdvihol sa a bez slova prešiel okolo mňa. Táňa si spokojne utierala tvár vreckovkami a pozerala pri tom do malého, príručného zrkadielka.
Toto nebol ten pravý. To žena vždy cíti.
:: precitat [ citane: 2033x ] :: pridat komentar [ citane: 2168x ]
:: 0 odpovedi :: ::
::  verzia pre tlac ::  stiahnut v PDF ::
|
|
:: Prazdnota ::
|
-„Myslíš, že je to obojstranné?“
-„A čo si myslíš ty?“, nechcela som ho klamať, ani povedať veci, ktoré vidím ja. Nechcela som mu vniesť novú nádej, aby si niečo nahováral.
-„Veď ja neviem. Preto sa ťa to pýtam...“
-„No, pozri......Ste dobrí kamaráti. Si si istý, že to všetko chceš narušiť tým tvojím pobláznením?“, dodala som.
-„Ak to porovnám s tými tvojimi „láskami“, ktoré vydržali dokopy mesiac, nemáš právo rozhodnúť, či som zaľúbený alebo je to len pobláznenie! A okrem toho, vôbec nevieš čo k nej cítim!“ Skríkol na mňa.
-„Máš pravdu! Neviem! Neviem ľuďom čítať myšlienky, prepáč! Ale vidím, čo sa deje! Teba len inšpiruje. Našiel si niečo, čo si nikdy predtým nevidel a nemal a preto ťa to láka. Ty sa strácaš v sebe samom a to nie je láska, lebo tá ťa rozvíja a vďaka nej žiješ. Toto ťa len obmedzuje. Veď vidím, že už nemáš ani svoje vlastné sny, lebo všetko sa točí okolo nej. Chceš sa za každú cenu zmeniť, len aby si sa jej zapáčil..... Ty si teraz myslíš, že keď si ťa nevšimla doteraz, tak si ťa všimne teraz?! Možno áno, ale len ako svoju kópiu a to nechce nikto! Tak sa spamätaj! A keď sme už pri tom, nie, nie je to obojstranné. Nikdy ani nebolo. Keď chceš mať svoj vlastný svet s ňou, tak ho maj, ale nemiešaj ho s realitou, pretože oba sa navzájom vylučujú. A ty budeš ten, kto sa tým bude zožierať, že to nie je tak, ako to máš vo svojich snoch! Ale nič tak nebude. NIČ!“, konečne som si vydýchla.
Max teraz vyzeral akoby ste mu pred očami podpálili vlastný dom. Do plameňov skočiť nemohol a tak iba stál a jeho duša plakala.
-„Prečo?!“, spýtal sa zúfalým tónom.
-„Inak by si žil, tak akoby sa ti zdalo, že by si mal.“
-„Ako vieš prosím ťa, ako mám Ja žiť?“, povedal z čistého trucu.
-„Max, ja neviem ako máš žiť, ale uvedom si, že toto by ťa hnalo do záhuby.“
-„Prečo mi ničíš nádej? Vieš ako to bolí?“ Max bol citlivý chlapec a toto bola jeho prvá „láska“.
-„Pretože toto nie je nádej, ale naivita! Nádej počíta aj s negatívami, no do naivity vkladáš celý svoj život. Snažíš sa za každú cenu „veriť“, pretože ak by si prestal, zrútilo by sa ti všetko. A ja vidím, ako naivne veríš.“
-„Cítim sa ako malé dieťa. Ľúbim ju už vyše roka a ty mi teraz toto povieš?“
-Pozri, veď v tom môžeš aj naďalej pokračovať, ja som len myslela na následky. V akej miere ju ľúbiš, v takej aj budeš trpieť, keď to u teba pominie.“
Klesol na schody. Hlavu si položil do dlaní. Bolo to naňho priveľa. Prisadla som si a objala som ho. Nič viac som vtedy nemohla urobiť. Ešte nevedel, že keď to všetko vstrebe, začne cítiť prázdnotu a stratu. Samotu. A bude mu trvať dlho, kým si uvedomí, že vlastne po celý ten čas bol sám. Úplne sám....
:: precitat [ citane: 1545x ] :: pridat komentar [ citane: 2134x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: HROBÁR ::
|
O mŕtvych len dobre
- známe príslovie
Edgar si ospanlivo pretrel oči a sťažka sa zosunul na zem, kde si párkrát vydýchol. Potom sa nepatrne usmial. Toto bol jeho posledný hrob. Konečne zanechá túto hroznú prácu a nájde si niečo lepšie. Prednedávnom dostal ponuku od bratranca, či by sa nechcel zamestnať v jeho firme ako automechanik. Manuálna práca mu nikdy nebola proti srsti a tak súhlasil. Nespraví tým však radosť len sebe, ale aj rodine. Najmä jeho manželka Shelley túto jeho prácu neznášala a hoci s ňou Edgar súhlasil, vždy reagoval prostým:“Niekto to robiť musí.“ Aj syn už určite nebude musieť čeliť posmeškom zo strany detí o svojom „šialenom tatkovi, ktorý si ukladá odrezané hlavy do nálevu.“ Edgara sa občas podivoval nad morbídnou fantáziou detí a nakoniec ich rodičom odporučil, aby im púšťali menej hororov. Tak či tak, práve trávil posledný deň v profesii hrobára. Pritom keď začínal, pripadalo mu to ako fajn práca. Časom si však musel priznať, že ak nevypadne tak skôr či neskôr mu rupne v bedni, ako sa vraví. Nikdy neveril na duchov. Avšak počas vykonávania súčasnej profesie si musel svoje presvedčenie poopraviť. Možno to bolo tým, že jedného dokonca stretol. Teda, nebol to duch presne podľa učebníc ( ak také niečo učebnice vôbec popisujú ), ale skôr by sa hodilo označenie „živá mŕtvola“. Raz, je tomu už pár rokov, videl film od nejakého Georga A. Romera kde sa tieto bytosti označovali ako „zombie.“ Ale toto označenie sa mu v tomto prípade nezdalo vhodné. Možno to bolo aj tým, že táto mŕtvola mala podobu kostlivca, bez kúsku kože či mäsa, ale na druhej strane už sčasti obrastal machom, čo ukazovalo, že patrí medzi „veteránov“ tunajšieho cintorína. Tento kostlivec práve postával pri Edgarovi a zamyslene ho pozoroval a občas pritom odhryzol zo zhnitého jablka. Odhryznuté kúsky sa kopili na tráve pod ním. Edgara niekoľkokrát napadlo načo je mu dobré stravovať sa po smrti, keď chuť jedla nemôže cítiť. Zrejme to bola otázka zvyku. Alebo určitého imidžu. Kostlivec mal oblečený dlhý tmavý kabát prežratý od molí a na hlave cylinder rovnakej farby, čím trochu maskoval svoj „záhrobný“ pôvod.
„Budeš nám tu chýbať, Edgar, vážne hej“, prehodil chrapľavo a šmaril ohryzok do trávy.
„Dúfam, že sa neurazíš Rychtig, ale ty mi nebudeš chýbať ani trochu,“ uškrnul sa Edgar. Rychtig sa chrapľavo zasmial a potriasol hlavou s takou energiou, až Edgar nadobudol strach, že mu priamo pred ním odpadne. Pri tej myšlienke ho nepochopiteľne zamrazilo.
„Veru, takéto miesto nie je pre človeka práve najvhodnejšie,“ priznal Rychtig a ruky ponoril do hlbokých vreciek svojho kabáta.
„Svätá pravda“
„Škoda, že si už nezahráme bowling,“ pokračoval nostalgicky Rychtig.
„Konečne bude vyhrávať aj niekto iný,“ prehodil skromne Edgar, ale Rychtig pokrútil hlavou.
„Zrejme si už nezahrá nikto. Chýbajú nám totiž gule...Ehm, bowlingové prirodzene,“ dodal s krátkym zakašľaním.
„Viem, čo tým myslíš,“ pokýval Edgar hlavou položil záhradný rýľ a lopatu vedľa Rychtiga. Neraz sa zúčastnil ako jediný živý tvor na pravej záhrobnej bowlingovej hre a pomerne presne vedel ako to tam chodí. Rychtig naklonil hlavu nabok a zdvihol lopatu a zamyslene si ju prezeral. Edgara jeho konanie, ktovieprečo znervózňovalo.
„Vždy ma zaujímalo, kto asi kope hrob pre hrobára...“
Edgar pokrčil plecami a zdvihol obočie.
„Asi iný hrobár, nie?“
Rychtig si vzdychol a Edgar z jeho hlasu pocítil záchvev sklamania.
„Hmm...Prepáč, ale nemám čas na tieto filozofické debaty.“ Sotva to dopovedal ohnal sa lopatou a jedným prudkým švihom Edgarovi odsekol hlavu. Sekera by sa síce hodila viac, ale čo už. Jeho plášť, ako aj holú lebku pokropila krv. Chytil jeho hlavu do rúk a chvíľu po nej prechádzal konstnatýimi prstami.
„Akurát!“ zvolal radostne. „Kamoši sa potešia. Konečne si zahráme...“
:: precitat [ citane: 1037x ] :: pridat komentar [ citane: 961x ]
:: 2 odpovede :: pozmenene 07.02.2007 14:59:35 :: Speranza
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: deep in the heart ::
|
Autor:
naamah Pridane: 13.12.2006 20:01:30 Sekcia: epics |
|
jedna minuta
jedna sekunda
chvila a vsetko sa zmeni
cely zivot
dejiny...
a co? koho to zaujima?
falosne slova, falosne city, predsudny, projekcie, iluzie, sklamania...z tohto sa sklada svet?
vztahy?
nic nie je dokonale
laska neexistuje?
vzajomne porozumenie sa okamihom rozplyva pod tlakom osobnych ambicii,
iluzii, projekcii....
egoists rules the world
ale naozaj si na svete iba sam...sam a jedine sam
ani ta najblizsia a najobetavejsia osoba na svete ti nepomoze
spoliehat sa na sameho seba?
aj za rizika obete?
obete blizkych, rodiny
straty
sa tazko hladaju....
ale nikto ti nepomoze
a pochopis to az v hodinu svojej smrti
nikto
tu nebude
aby ta zachranil
tak zi
sam!
:: precitat [ citane: 1138x ] :: pridat komentar [ citane: 962x ]
:: 0 odpovedi :: ::
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: EXPIRAČNÁ DOBA ::
|
Autor:
naamah Pridane: 21.06.2006 09:58:21 Sekcia: epics |
|
1. OBRAZ
interiér – byt – deň
Cez okienko vidíme nohy okoloidúcich, ako sa mihajú, rýchle, ranné. Prúd svetla vchádza do miestnosti, do jednej miestnosti malého pivničného bytíka. Inak je v ňom šero.
Za stolom sedí starý muž. Pred sebou má malý tanierik, na ktorom má nakrájaný chlieb s maslom. Vedľa tanierika je položená biela stará popukaná šálka, z ktorej sa parí. Starec si odhryzne z chleba, požuje, odpije si zo šálky. Mlčky sedí, pozerá von okienkom.
Vo dverách počujeme zvuk štrkotania kľúča. Muž neprestane žuť, prehltne. Dvere sa otvoria. Do miestnosti vpadne staršia žena, za ňou mladý pár. Žena sa pri pohľade na muža narovná, vypne hruď, na tvári sa jej usadí ešte nepríjemnejší výraz, akoby sa niečoho veľmi štítila a smrdelo jej to tu.
Za ženou vchádza mladý pár. Ona, nízka, nesmelá, on výrazný a rozhodný. Povzbudzuje ju k tomu, aby vstúpila.
Domáca sa na nich otočí.
DOMÁCA
Len pokojne, poďte ďalej.
Žene sa byt nepáči, muž ju pohľadmi, posunkami presviedča, že byt je v poriadku a chcú ho. Žena sa bojí čo i len pozrieť na starca, všetci ho radšej neberú do úvahy, než by sa mali trápiť s jeho problémom. Domáca vidí ženine rozpaky, ponáhľa sa zachrániť situáciu.
DOMÁCA
No, dá sa to tu pekne presvetliť.
Žena aj muž sledujú jediaceho muža. Domáca ich volá do kúpeľne. Keď zájdu za roh, muž za nimi nakukne.
Domáca zaviera dvere starcovho bytu, dvojica už pred tým vyšla pred ňou. Obráti sa na starca a hrozivo, chladne a trochu aj zlomyseľne mu povie.
DOMÁCA
Do večera.
Naposledy pozrie opovržlivo a nedôverčivo na muža, zabuchne dvere.
Muž si vzdychne. Vezme do úst posledný kúsok chleba, zapije. Vstane od stola, odnesie tanierik a šálku do drezu. Prechádza do vedľajšej miestnosti – spálne. Tam otvorí skriňu, kde vidíme vzorný poriadok, veci skromné, ale poukladané v komínikoch.
Muž pred zrkadlom, staré ošúchané sako, biela košeľa. Pod zrkadlom je fotka ženy, stará čiernobiela, pri nej brošňa. Starec o fotku zavadí pohľadom, kým od zrkadla odstúpi, s láskou a nehou.
2.OBRAZ
Ulica – deň
Po ulici kráča starec. Oproti sa blíži starenka s palicou. Kráča pomalšie ako dav, ktorý ju obieha. Jej dve vlastné a jedna drevená noha sa na ulici stretávajú s nepochopením, a hlavne jej tempo. Predbieha ju mladý muž, zakopne jej o palicu. Ani sa neospravedlní, skôr sa iba obzrie, pohoršene. Starenka je zvyknutá, nereptá.
Starec už pred chvíľou zastal pred obchodom. Starenka sa naňho nepozrie, aj keď on scénu pozorne sleduje. Po zaváhaní vchádza do obchodu. Obchod s pultom alebo stredne veľké potraviny, nie supermarket.
STAREC
Dobrý deň.
Predavačka stojí pri regáloch, zľahka sa o jeden opiera. Je v strednom veku, vševedúci, trochu ľahostajný pohľad. Na pozdrav kývne hlavou, starca si premeria.
STAREC
Prosím vás, nemali by ste nejakú prácu?
PREDAVAČKA
Počkajte.
Predavačka odchádza kamsi dozadu. O chvíľu sa vracia s krabicou v ruke. Podáva ju mužovi. Muž ju nechápavo berie do ruky.
PREDAVAČKA
Ešte niečo?
MUŽ
Prepáčte, ja hľadám prácu.
Žena mu vezme krabicu z ruky, položí ju dolu za pult.
PREDAVAČKA
Aha, rozumela som krabicu.
Starec chvíľu stojí mlčky oproti predavačke, potom sa otáča na odchod.
Klipovito: vchádza a vychádza z viacerých obchodov na ulici, zjavne bez úspechu.
3.OBRAZ
Park - exteriér – deň
Starec prichádza do mestského parku. V pozadí sa pristaví limuzína, z ktorej vystúpi šofér, otvorí dvere starej pani, tá vystúpi a kráča si sadnúť na lavičku. Limuzína odíde. Stará pani si sadne, je to upravená pani, čo starostlivo dbá o seba. Jej nohy sú pevne kolenami pri sebe, topánky na decentnom opätku, sukňa, kabátik. Pozerá do zrkadielka, maľuje si pery na červeno. Sedí na jednej polovici lavičky akoby na niekoho čakala a rozpráva sa sama so sebou. Na lavičke je sama.
Starec prechádza okolo, sadá si na lavičku obďaleč. Uvidí vedľa seba discman. Chytí ho do ruky. Obzerá si ho. Dáva si do uší slúchadlá. Nič v nich nepočuje. Keď ich chce odložiť, náhodou zachytí gombík, tlačidlo play – z discmanu sa ozve strašne hlasná hudba. Starý pán sa zľakne, odloží, či skôr odhodí discman, položí ho tam, kde ho našiel.
Zisťuje však, že nič nepočuje. (vystriedať záber – nemý subjektív vs. hlučná ulica s mužom sediacim na lavičke – vystriedať aj 2 krát, jeho reakcia) Zmätený muž bez sluchu vstáva, obzerá sa dookola, svet v mdlom šume vyzerá celkom inak, ako so zvukovou kulisou. Akoby sa ponáral, plával vo vode, a nechápal, čo sa naokolo deje.
Zmätené pohyby upútajú pozornosť starenky a tá sa naňho pozrie. Na konci parku však už pristáva limuzína.
Starec odchádza, limuzína naberá starenku z „vyvenčenia“.
4.OBRAZ
pred VŠVU - ext. - deň
Starec bez sluchu sa motá po svete, narazí na oznam na dverách VŠMU: Hľadáme model – akt pre grafikov za 1000 korún, telefónne číslo. Muž pozerá na papier, váha, ale vojde do budovy.
5.OBRAZ
Interiér – ateliér VŠVU
Muž sa vyzlieka za paravanom / v prezliekarni. Ukladá si vzorne poskladané zvršky na voľnú stoličku.
Nahý vchádza do ateliéru.V miestnosti hrá chilloutová hudba, nikto si ho nevšíma.
Nakoniec ho pedagóg berie na podstavec, niečo rozpráva, starec ho nepočuje, iba tuší, dáva sa do polohy, ktorú po ňom chcú. Zostane v polohe, veľmi neprirodzenej a náročnej. Obzrie sa dookola.
Študenti sa zabávajú, sem tam pozrú očkom po starcovi, ktorý zahanbene stojí uprostred miestnosti, zo dvaja si ho obzerajú, vymeriavajú ceruzkou. Mužovi sa na jeho veľké zdesenie i úľavu vracia sluch. Vníma ako zdiaľky hudbu, postupne k nemu preniká aj hluk študentov. Študuje ich tváre, ako ho kreslia, nevnímajú, ako sa ktosi vzadu baví, ktosi s discmanom si pokyvkáva hlavou do neznámej hudby.
Starec sa hanbí a desí sa situácie, do ktorej ho dohnala potreba peňazí, svet sa s hlukom zrýchľuje, starec sa potrebuje narovnať, aj tak urobí a poruší polohu aktu.
6.OBRAZ
interiér – VŠVU
Starec rýchlo a v neupravených šatách kráča, v rámci možností zbieha zo schodov, potreba nadýchnuť sa sa mu dokonale nenaplní ani keď vyjde von z budovy a vydýchne si.
7.OBRAZ
Interiér – dom
Starec s tisíckou v ruke klope na dvere domácej. Neotvára.
Starec si pred dverami nájde v igelitkách zbalené všetky svoje veci. Chce otvoriť svoj byt, ale zámok je vymenený. Muž stojí nechápavo pred dverami.
Opäť búcha na dvere domácej. Tentoraz otvorí. Natrčí ruku, muž jej dá ťažko zarobené peniaze, od hanby a zlosti klopí oči na jej papuče.
DOMÁCA
Neskoro.
Keď starec na jej drsné slová zdvihne zrak, uvidí na jej hrudi brošňu. Vojde doňho zúrivosť, vrhne sa na ženu. Tá ho surovo a bez problémov odsotí a so škodoradostným zadosťučinením, s vedomím vyhranej vojny zabuchne dvere. Muž spadne. Keď sa dvíha, v tvári má nenávisť, prehru a odhodlanie.
Igelitky necháva tam, kde boli, vstáva, odchádza cez domové dvere na ulicu.
8.OBRAZ
Exteriér – výpadovka do Rakúska
Nohy starenky s palicou, upravenej starenky a mnohých ďalších sa menia na ich tváre. Kamera postupne odhaľuje aj vodcu skupiny: je ním starec. S hrdo vztýčenou hlavou, všetci bez batožiny, len tak, idú po ceste smerom na polia, niekam, nevedno kam. Miznú v diaľke.
:: precitat [ citane: 1376x ] :: pridat komentar [ citane: 947x ]
:: 2 odpovede :: pozmenene 21.06.2006 10:36:46 :: expiracna doba 2
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Cesta ::
|
Svet je divoký a nespútaný...tak ako môj život. Včera či predvčerom bol najsmutnejší deň môjho života a dnes už plačem od radosti. Vlastne najsmutnejší bol ten pred rokom či troma...vždy keď si uvedomím, že nie všetko je tak ako by som si želala. Mier na zemi, láska medzi nami, radosť, tešiť sa z maličkostí s mojou láskou, kamarátmi či úplne cudzími ľuďmi. Zakaždým na tej mojej ceste životom zakopnem o nejaký konár na ceste. Ale áno, každý ten konár viem z tej cesty odstrániť a znovu vykročiť...hm to je ten lepší prípad. Ale čo ak je na tej ceste jama ? A poviem Vám, že tých jám je viac ako by som si naozaj želala.. Niektoré sú menšie, že len zakopnem ba občas aj spadnem a rozbijem si nos, ale ako mamina hovorí, kým sa vydáš všetko bude v poriadku, tak si len povzdychnem, nos zalepím leukoplastom a idem ďalej. Najhoršie sú jamy, v ktorých stratím svoju súdnosť...hlboké, tmavé a chladné. Niekedy z tej bezmocnosti nedovidím ani hore a vtedy...vtedy mi nik nerozumie....a preto je mi smutno. Áno viem, vždy sa našla nejaká dobrá bytosť, ktorá mi podala rebrík a pomohla mi von znovu na tú moju cestu. Za každý tento okamih som každej tejto bytosti vďačná celým mojím srdcom, pretože znovu som dostala chuť ísť ďalej a nielen tak premárniť v nejakej jame sama svoj osud, ktorý naozaj chcem aby sa naplnil. Je mi jedno kedy, ale viem že sa tak stane. Viete, už som sa snažila obvolať cestárov, nech prídu a všetky tie jamy na ceste opravia, ale sú takí zaneprázdnení stavaním mostov nad priepasťami...ó áno dobre počujete....podaktorí z nás nepadnú len tak do nejakej jamy, ale zaseknú sa na kraji priepasti väčšej ako naša planéta. A ešte k tomu si myslia, že to zvládnu a skočia rovno dolu...hm, a podaktorí to aj neprežili ;o(, ale to je už o inom. Je mi ľúto ak niekto kto ma sprevádzal nejaký ten čas na mojej ceste spadne do takej jamy a vtedy mu práve ja aj keby som neviem ako chcela pomôcť neviem….ba niekedy mám pocit, že mu tú jamu kopem ešte hlbšiu ;o(…a cestári nie a nie k dispozícii, práve keď ich potrebuješ pre niekoho na kom Ti naozaj veľmi záleží...
Myslela som si, že mi záleží len samej na sebe, dúfam, že nie, ale niekedy sa jednoducho nedá ísť tou cestou, ktorá vyzerá najkrajšie...občas tie odbočky a zákruty ma zavedú do svetov, ktoré som ani netušila že existujú...a to je to čo sa mi na tomto svete a živote páči....viem, že keď som smutná, uvedomujem si okamihy, kedy mi je do smiechu viac ako kedykoľvek predtým....a najviac smutná som vtedy, keď je niekto smutný kôli mne...kiež by som vtedy absolútne nebola....
:: precitat [ citane: 1677x ] :: pridat komentar [ citane: 1336x ]
:: 4 odpovede :: pozmenene 26.11.2005 02:55:46 :: null
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Tristitia ::
|
1.
Je ráno. Ďalšie smutne nostalgické ráno, ktoré ma núti do plaču. Nič nie je také, aké to bývalo. Už nikdy viac nebude. V podstate to chápem, no aj tak sa s tým nedokážem zmieriť. Ako je to možné? Prečo práve ja? Čo je na mne iné ako na ostatných? Mám tie iste dve ruky, tie iste dve nohy a tak isto len jednu hlavu a predsa....A predsa už čoskoro zomriem...
2.
Chodím po ulici a je mi zle. No viem, že lepšie už nebude. Všetky tie „akože“ šťastné duše ma míňajú a jedine čo im v hlavách víri sú banálne myšlienky a hlúpe emócie. Nechápu to a nikdy to nepochopia. Sú zaslepení vo svojej momentálnej, hrozne premenlivej situácii. A predsa stačí pár slov a pochopia. Pochopia, že všetky tie ilúzie reality, ilúzie ako „Som šťastný, som smutná, závidím mu“ sa v jedinom okamihu rozpadnú na prach a zostane len absolútna prázdnota. Absolútne nič, bez rozdielu, prázdno bez hraníc, bez opakov a bez pochopenia. Je to len zopár slov, no pritom majú takú silu.Za chvíľu zomrieš...
3.Je to problém celého úbohého ľudstva. Stavia obrovské stavby, zhŕňa si veľký majetok, žije tak, ako by mal žiť večne a zomiera tak, ako by ani nevedel, že sa už všetko končí. Mŕtvym je jedno, koľko toho našporili, či koľko času strávili nad ničotnými nezmyslami .Nechcú nič a predsa chcú všetko. Oni to ešte nechápu no ja už bohužiaľ áno. Noc strieda deň a ten zas ďalšiu temnotu, no stále tomu neujdeme. Kedykoľvek môžeme zomrieť...
4.Nostalgia sa stále viac a viac prehlbuje a už naisto rozumiem, že ma naozaj nič nezachráni. Boh neexistuje a koniec mi to potvrdzuje. Veď čo by to bolo za milujúceho boha, keby ma nechal trpieť? Boh neexistuje a to ma ukľudňuje. Vždy som cítil, že si za všetko môžem sám. A predsa to nechápem. Ako som mohol byť taký krutý sám k sebe? Ako to, že som sa sám, aj keď nevedome, tak hrozne nenávidel? Plač už nestrieda apatiu. Ostalo už len prázdno, to nádherné prázdno...
5.Kazdu noc zaspávame a opäť sa zobúdzame. V sne si myslíme, že reálne existujeme a v bdelom stave tiež. No ktorý z tých dvoch je pravý? Keď zomriem, prestanem mať sny, teda zomrie časť mojej existencie. A možno zomriem v sne a prestane existovať môj bdelý stav. A nakoniec, možno nezomriem a aj tak oba svety zaniknú. A ostane prázdnota. Tá istá prázdnota, ktorú prežívam práve teraz...
6.Menia sa situácie, mení sa i môj výraz tváre ,mení sa čas, mení sa priestor no vidina konca ostáva. Je mi smiešne a mám úprimnú radosť z toho, že to raz všetci pochopia a bude im rovnako zle ako mne. Tušia to a preto majú súcit, no je to zas len ich ilúzia. Nezachránia sa a nezachránim sa ani ja, no ja už nemám šancu to zmeniť a to ma zvýhodňuje. Ospravedlňuje ma to samého pred sebou. Nemal som možnosti, prišlo to neočakávane. A vlastne je to tak lepšie. Možno ma to krátke, no intenzívne utrpenie chráni pred utrpením väčšieho rozsahu, pred utrpením, ktoré by som zažil potom. A možno toto krátke utrpenie je len mierny trest za to, čo som mohol spôsobiť neskôr. To sa už nedozviem. Veď koniec je tak blízko, blízučko...
7. Žijem v ich svete, no akoby som bol mimo. Pozerám sa do tvárí priateľov a vidím len vlastnú mŕtvolu. Oni sa rozprávajú, no ja im nerozumiem. Môj blízky koniec ma už vopred oddelil, prerezal tu šnúru a mňa tu už nič nedrží. Takto je to vlastne dobre. Odlúčenie nebude až také bolestivé.
5.Netrápia ma oni, netrápia ma veci, no trápi ma čas. Chcel som toho ešte toľko stihnúť, toľko pochopiť, možno aj milovať. Zo začiatku som myslel, že sa pokúsim to, čo mi ešte ostalo plnohodnotne využiť, no už to nejde. Stále tu ostane tá myšlienka, ktorá spôsobí, že sladučký koláčik chutí ako to najodpornejšie bahno a ta najkrajšia bytosť ako zotlená mŕtvola. Nemá cenu sa ešte o niečo snažiť, nemá cenu ďalej naťahovať utrpenie, jednoducho už nemám silu...byť.
:: precitat [ citane: 1369x ] :: pridat komentar [ citane: 946x ]
:: 3 odpovede :: pozmenene 26.11.2005 03:03:28 :: null
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: Draug ::
|
Aj tu, viac ako 50 metrov pod pod povrchom zeme počuť zavýjanie vlkov. Z temnoty zeme sa ozýva aj bolestno- radostný plač, krik a zhon. Zrazu sa ako bubon ozve ďalší hlas...detský. “Hurt, nestoj tam ako solný stĺp a podaj my ten kožuch!!!” zaziapala elfská žena snažiaca sa prekričať ten lomoz. Trpaslík, zvierajúci porisko svojej sekery, nezvyčajne vysoký (Tento mal okolo 175 centimetrov, na jeho druh neuveriteľne veľa), robustný, trošku baculatý a jeho dlhé zlaté vlasy (Ktoré splývali z bradou) mal zapletené do vrkočov sa rýchlo načiahol po krásnom, jemnom kožuchu, podal ho elfke, ktorá doň novorodené dieťa zabalila. “Toto je váš syn” povedal ešte raz ten elfský zvučný ženský hlas- pôrodníčky Melliah. “Dám mu meno Draug- lebo keď sa narodil vlci vyli ” [Draug = Vlk] povedala z posledných síl unavená elfská žena, a hlava jej klesla na lôžko. Vlci prestali vyť. Zomrela. “Nie!!! Veď ona nemôže zomrieť, je elfka!!!” z plačúc povedal Hurt kľačiaci pri tele svojej nehybnej ženy. “Dobre vieš, že môže” povedala Melliah, a snažila sa aby to vyznelo ľahostajne. “Dala mu svoj život. Keď si ju priniesol bolo neskoro, jed bol príliš silný. Môžeš byť rád že žije aspoň malý.” dodala napokon, pozerajúc sa do hlboko modrých Draugových očí. Začala sa zberať na odchod a tak ju Hurt z malým v náruči vyprevádzal. “Ja sa o neho nepostarám sám, to nedokážem” nerád si priznával, no v očiach mal nádej lebo dúfal že Melliah- medzi elfmi veľmi vážená si Drauga vezme do opatery. Vedel že u nej by bol v bezpečí. “Vieš ako na tom som. Elfovia nás vyvrhli, lebo som si ja trpaslík vzal za ženu elfku, ľudia lebo trpaslíkov nemajú príliš v láske a moji vlastní z rovnakého dôvodu ako elfovia- To je neprípustné!!! ziapali keď sme opúšťali Trpasluj. A mithrilu tu už nie je veľa, všetok som už skoro vyťažil” dodal, aby jej pomohol rozhodnúť sa. “Dobre teda!” povedala po chvíli avšak nerozhodne, “Ale nemôžeš sa ku nemu hlásiť už nikdy. Odteraz to bude Draug, Dae-Dînov syn [Dae= tieň, dîn = Mlčiaci]” povedala nakoniec, Drauga ohromenému Hurtovy vytrhla z rúk a rezkým krokom opustila Nennaug [Nen = voda, Naug = Trpaslík], trpaslíčie obydlie, ktoré zaćal hĺbiť sám Hurt potom ako ich vyhnali z Trpasluju [Veliké trpasličie mesto] a dokončil ho keď si za ženu vzal Glînëar [Glîn = záblesk, ëar = more ]. "Súhlasím," povedal nerád Hurt “ale keď vyrastie daj mu tento prsteň, dal my ho veľký Ulmo [Vládca všetkých vôd], lebo som jeho oddaný služobník a ako jeden z mála trpaslíkov obdivujem vodu. Vychovávaj ho prosím vo viere v Ulmovu moc. A dám ti aj moju mithrilovú sekeru. Vyrobil ju môj dávny predok z pomocou elfov takže má trpaslíčiu kvalitu a elfskú silu. Toto sú jediné veci, ktoré sa mu môžu v ťažkých časoch zísť. Je to jeho dedičstvo odomňa” povedal hrdo, zaviazal tieto veci do uzlíka a dobehol ju a podal Melliah. “Zbohom” kričal keď už boli ďaleko. Hneď ako sa Melliah z Draugom stratili z obzoru bežal rýchlo pre nejaké jedlo, zbraň a vydal sa k ústiu Sirionu, rieke kde mal Ulmo svoje sídlo a najväčšiu moc.
Draug rástol pomaly ale učil sa rýchlo a tak sa z jeho bojovník rovnocenný z ostatními efmi. Vynikal vo všetkom ale najradšej mal boj muža proti mužovi, v ktorom porazil všetkých elfov zo svojho okolia. Keď sa dožadoval aby mohol chodiť z ostatními na „lov“ ohyzdov. Tak Melliah zistila, že už ja čas....zavolala si Drauga a skrývajúc slzi ho poslala, aby jej priniesol sekeru a prsten pod kameňom, ktorý bol na daľekom kopci. Draug unesený, že može konečne odísť sám a tak ďaleko zobral si len šedý elfský plášt, do kapsi niekoľko lembasov a fľašku vody. Pobalil sa rýchlo a odišiel rýchlejšie, ako sa rozšírila správa, že by vôbec mal na dlhší čas odísť. Cesta mu ubehla rýchlo a vôbec mu nevadilo, že cestou nikoho nestretol. Kochal sa prírodov akú ešte nikdy nevidel a stromy boli tiež iné ako mallorny, ktoré poznal. Netrvalo dlho a radosť mu pokazily stopy ohyzdov otlačené v prachu cesty. Ako celkom dobrý stopár išiel podla stôp až k lesu po kopcom kde mal byť ciel jeho výpravy. Vďaka šedému pláštu unikol hliadkam a nepozorovane sa dostal až na vrchol kopca. Chcel odsunúť kameň ale jeho sila mu na to nestačila....Bol zúfalý....Tak sa oprel rukami o kameň, zatlačil, tlačil „Áááá´“ zakričal zabudnúc na ohyzdov. Kameň sa odkotúľal do stanu veliteľa a až potom si Draug uvedomil, že tie chrapľavé hlasy neboli hlasi zachrípnutých elfov, ale drsný jazyk Mordoru používaný ohyzdmi. Schytil sekeru a začal rúbať!!!!
Trinásť ohyzdích hláv padlo skôr ako si stihli uvedomiť, že tento trpaslík asi nebude na večeru. Ohyzdov bolo málo, a tak zakročili zbrane, na ktoré bol Draug krátky. Prvá spŕška čiernych šípov, sa odrazila od štítu, ktorý pohotovo zvihnol z kôpky mŕtvol.
:: precitat [ citane: 1221x ] :: pridat komentar [ citane: 907x ]
:: 2 odpovede :: pozmenene 26.11.2005 03:03:43 :: null
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
:: sedy svet ::
|
Tento výtvor sa mi podaril, je taký ako ja- BLÁZNIVÝ!!!!
Našiel som sa na zemi, bol som mokrý od slizu, na ktorom som ležal. Prebudil som sa do vlhkej, sivočiernej kruhovej miestnosti. Boli tu dva páry- teda 4 dvere. Boli modrej, červenej, zelenej a bielej farby. Pripomenulo mi to elementy, alebo karty(♠♣♥♦) ktoré ma vždy fascinovali. Potom ma napadlo, že je to celé sen, pretože sa z diaľky ozvali ozvenou zosilené keltské bojové piesne a nado mnou ako žiarovka dominovalo slnko, z neodmysliteľnou flotilou planét, hviezd, mesiacov a im podobným svinstvom. Spravil som krok ku červeným dverám, a predo mňa padol z Marsu krásny meč z nejakého červeného kovu, ktorý sa zákerne blyšťal. Zdvihol som ho, a pocítil chlad i silu a energiu tohto nástroja smrti. Tento sen sa mi začínal páčiť. Vždy som mal rád meče, ale boli na mňa moc drahé. Spravil som ešte tri kroky smerom k červeným dverám a keďže boli bez kľučky, potlačil som celou dlaňou smerom odo mňa. Začul som „TSS!!!!“ a neuróny mi môj dohad o pár stotín potvrdili. Tie dvere neboli namaľované načerveno Piccasom, ale OHŇOM!!!! Boli do červena rozpálené! Zvrieskol som. Môj hlas prehlušil oslavné piesne a tupo sa ozýval miestnosťou. Pripadal som si ako ten chlapík v Sám doma. Kurva! Mohol som si to myslieť. Keď počiatočná eufória prebehla, odškubol som si z trička cár látky a obmotal ruku. Ale bolo mi divné, že z nich nesálalo teplo! A ani pľuzgiere mi nenaskočili. To by malo nie? Teda aspoň to by tvrdil náš fyzikár a tvrdím to aj ja. Takže to skúsim inak. Ďalší môj obľúbený element bola voda a tak som opatrne pristúpil k modrým dverám. Jasné. Boli studené ako dve kocky ľadu vedľa seba. Opľul som ich a slina ešte ani neopustila moje ústa, a už bola na vodík a kyslík zmrznutá. FUJ, vypľul som ju a z cinknutím sa rozbila o dlážku. Pristúpil som teda k bielym. „Toto by mal byť vietor“ povedal som pre seba samého sám sebe. Otvoril som ich a silný víchor ma odvial do stredu miestnosti. Letel som asi 3-4 metre a pád mi z pľúc vyrazil dych a z ruky meč. Postavil som sa a celé moje telo pretekalo o to, čo bude viac bolieť. Ako rozhodca budem mať ťažké rozhodovanie. Dobre. 3 zo 4 mám za sebou.
Som zvedavý čo si pre mňa pripravila matka zem. Žeby zemetrasenie? Bosou nohou som vykopol zelené dvere a vyskočil na mňa.... LEV- kráľ zvierat. Rýchlo som odskočil nabok a postavil mu do letovej dráhy meč. Ten ho škrabol po ľavej prednej labe a tak sa pri dopade zvalil na zem. Zelené dvere sa zavreli a objavili sa na nich latky pribité klincami. Dostal som nápad. Rýchlo som sa postavil k modrým a čakal kým sa lev postaví a skočí na mňa. Ako som bol rád, že moc nechlastám a nemám tak ešte otupené reflexy. Aj tak to bolo málo. Uhol som sa a skôr ako to napálil do dverí stihol ma škrabnúť poranenou labou na pravé plece. Ešte dobre, že naozaj len troška. Keď som sa po chvíľke postavil na krivé nohy videl som zaujímavý úkaz. Lev sa hneď po dotyku dverí čumákom zmenil na dokonalú ľadovú sochu, stále sa posúvajúcu vpred. Akoby tam žiadne dvere neboli. Pomaly ako v spomalenom šedo-modrom filme. Keď zmizol aj posledný chvostový chlp, dvere sa uzavreli rovnako ako zelené.
Teraz mi zostávali len biele a červené. Keď som ešte pár krát skúsil biele, musel som voľky-nevoľky ísť cez červené. Biele boli už totiž tiež zavreté. Nechápal som. O čom je tento svet? Predchádzajúcou skúsenosťou poznačená ruka teraz držala meč, ktorým som chcel dvere potlačiť vpred. Čudoval som sa prečo, ma to nenapadlo skôr. Škoda sa však radovať skôr z preskočeného plota, keď ste ešte neskočili. Hneď ako som sa mečom dotkol dverí, previedli všetku teplotu na meč. Nestihol som ho pustiť. Znova som sa popálil. Po chvíľke agónie, keď som sa odvážil pozrieť na moju dlaň, nebolo tam ani náznaku po popálenine, či jazve. Jediné čo mi zostalo bola bolesť. Asi som tomu začínal chápať. Ani škrabanec nekrvácal ba dokonca zmizol. Asi zarovno z levom, a ani som si to nevšimol. Pravdepodobne tu išlo o to nebáť sa bolesti, a v prípade potreby som z tým ja moc veľký problém nemal. Takže ďalší postup bol jasný- Otvoriť jediné dvere ktoré otvoriť išli. Červené. Odhodlal som sa na posledný zúfalý pokus dostať sa odtiaľto preč. Decentne som si napľul do ľavej ruky, a pošúchal som si dlaň dlaňou. Potom som si elegantne prehodil meč z jednej do druhej a v snahe nesústrediť sa na bolesť, ktorá má za chvíľu prísť, som potlačil od seba. Mal som zavreté oči a myslel som na október keď sa z radosťou čvachcem vo Váhovej ľadovej vode. Nepomohlo. Cítil som ohnivý dotyk dverí, a musel som sa premáhať aby som neomdlel. Zvyškom síl som tlačil do dverí, ktoré išli až prekvapivo ľahko. Spravil som rýchle dva kroky vpred, cítiac pod sebou nerovný povrch páliaci rovnako ako dvere. Po začutí klapnutia dverí o zárubňu otvoril som oči. Predo mnou stála krajina celá z červenej ,žltej ,oranžovej a modrej. Moja maličkosť stála na chodníku zo žeravých uhlíkov, namiesto trávy tancujúce plamienky a vták nado mnou bol z istotou Fénix. Sadol si na konár rozžeraveného kovu a spustil tichú, sladkú a clivú melódiu, citujem“♪♪♪♪”. Skoro som ho ani nevidel, zavadzali mi plamene, ktoré sa jemne kolísali pod jemným vánkom. Na druhom konci cesty, ako som stál ja boli padacie dvere, našťastie otvorené, patriace krásnemu hradu. Ten bol na moje prekvapenie už nie z ohňa. Bol zo skla alebo krištáľu, rovnako ako brána. Rozbehol som sa a pripadal som si ako na olympiáde. Nebežal som ale o nejaký metál, ale o bolesť. Snažil som sa a moja snaha priniesla ovocie. Bežal som tak rýchlo, že som na nohách necítil žiadny následok uhlíkov. Meč mi trochu vadil v pohybe ale nechcel som ho zahodiť, čo ak sa mi ešte zíde? Pri bráne som spomalil a prešiel do chôdze. Obzrel som sa z prava do ľava . Videl som krásne nádvorie celé z priesvitného kryštalického materiálu, bolo tu aj pár stromov i lavičiek. Chýbali len ľudia, alebo nejaké bytosti, ktoré by plody obrali a odpočinuli si na lavičkách. Keď som zrakom znovu pozrel pred seba, brána, ktorá oddeľovala ďalšie nádvorie od toho, na ktorom som práve stál. Unavený som sa necítil, takže som sa od lavičiek vybral rovno k gigantickým vrátam. Tie sa otvorili bez môjho pričinenia a za nimi stál obor zo zelenou pokožkou a kmeňom veľkého stromu v ruke sťa obušok. Bol to troll. Rozbehol sa ku mne a ja som sa snažil tých pár sekúnd pouvažovať na mojou taktikou. Keď som si ho počas behu zmeral od päty smerom hore zastavil som sa na starej a roztrhanej bedrovej rúške z kože nejakého zvieraťa, jedinom jeho oblečení. Však načo by mu bolo ďalšie? Keď mu bude zima pobehá si po tráve ☺. Stratégia bola vymyslená. Začal som utekať smerom od neho, a on ma zo šialeným rykom a obludným smiechom začal prenasledovať. Keď som cítil jeho smradľavý dych na mojich pleciach, otočil som sa na päte a rozbehol som sa mu oproti. Prekvapený, že som zmenil názor sa zastavil, vysúkal suchý nechápavý ksicht. To som však už bol pod ním a zdvihol som meč nad hlavu. Áno! Zo zbesilým zaskučaní sa chytil za gule a v agónii sa zvalil na zem. Aspoň v tomto sú všetci ľudský, pomyslel som si z úsmevom. Teraz som ho ale musel doraziť. Myslel som, že ho podrežem no nenabral som odvahu. Postavil som sa mu pred tvár a jasne som počul jeho dych, ktorým na zemi víril prach. Oči mal zavreté, no keď ich otvoril, inštinktívne som odskočil dozadu, a tak ušiel pre jeho zubami, ktorými po mne zabral. Asi ma chcel zjesť, no mal smolu lebo jeho oko náhodou našlo môj meč, momentálne zabodnutý po rukoväť. Bol som celý od slizkej látky z jeho očnej buľvy. Stál som strnulo, a ani som sa nepohol keď ma zaliala aj šedastá hmota. Domyslel som si, že som mu cez lebku prešiel až k prednému mozgu. Jemne ho striaslo v kŕčoch a celé telo ochablo. nešlo mi vytiahnuť meč, šmýkal sa mrcha a keď napokon po namáhavej práci povolil, padol som na zem a chvíľu som nečinne ležal. Len tak som oddychoval, akoby som ubehol maratón. Nebol som však unavený, ale zdesený, že som práve porazil nepriateľa niekoľko krát vyššieho ako som ja. A ten MEČ! Dokonalá zbraň! Keď sa preberiem z tohto neobyčajného sna, napíšem o ňom knihu a za utŕžené prachy si kúpim meč. Nemusí byť červený....musí to MEČ. Potom podvedomie povedalo, že sa vás čitateľov mám opýtať, či nemáte niečo na jedenie alebo pitie. Začínal som mať pocit akoby som si do tlamy nepchal nič už celé dni. Tak čo? Máte niečo pod zuby? Alebo viete čo? Zabudnite na to....Ale meč mi zohnať môžete :).... Bez chuti som sa poskúšal ale vďaka môjmu nízkemu tlaku sa mi hlava zatočila a zem mi pripadala ako centrifúga. Keď sa tá mrcha dotočila a krv nabrala správne obrátky fľochol som očkom po domove obra....Cikám na to povedal som bez náznaku dôvery v seba samého. Wo co go? Ak som v sne, mohlo by už svitať...V tom som z ničoho nič pocítil na ľavom ramene pichnutie nie ako od včely, toto bolo slabšie a keď sa mi pod nohami podlomil svet a prepadával som sa do krištáľovej hmly, uvidel som osobu nápadne sa podobajúcu na mňa, ako ju dvaja mocne stavaný chlapi držia kým mu chabá a časom zvetraná postavička doktora z okuliarmi sťa popolníkmi pichala injekciu. Miestnosť bola vystužená a steny boli potiahnuté protinárazovou bariérou, aby si prípadný chovanec neublížil. Toto celé podfarbovala krásna naškrobená a vyžehlená biela zvieracia kazajka....
:: precitat [ citane: 1270x ] :: pridat komentar [ citane: 817x ]
:: 2 odpovede :: pozmenene 26.11.2005 03:03:59 :: null
:: verzia pre tlac :: stiahnut v PDF ::
|
|
|
:: 1 :: 2 :: 3 :: 4 :: 5 :: 6 :: 7 :: 8 :: |
|
