Jeho ruka dotkla sa mojej dlane,
zrazu moje srdce premkol chlad.
Povedal mi, že ma ľúbi…
no nesľúbil, že navždy bude tak.

Osteň žiarlivosti zapichol sa mi priamo do srdca,
teraz moja duša neprestajne potichúčky krváca.
Strašné pochybnosti drásajú mi srdce,
myslím, že som to práve ja,
kto našu lásku pošliapať chce.
Hnusný jed koluje mi v krvi,
budem ničiť, ničiť,
až žiaden cit neostane živý.

Je len jedno miesto, kam sa vo svojich spomienkach vraciam. Len jedno miesto, ktoré tak dokonale poznám. Bola som malé dievčatko, keď sme tam prišli prvýkrát, ale moje srdce k tomu miestu primklo tak, že si každučký detail pamätám aj dnes. Oáza kľudu a pohody, kam vkročilo len zopár ľudských nôh. Príroda tak krásna a voľná, že sa na ňu nedá zabudnúť. Ja sama sa tam vraciam, keď nemám kam ísť, keď si potrebujem odpočinúť a nechce sa mi bezcielne blúdiť niekde po meste. Stačí na to len privoňať k vrecúšku s materinou dúškou, lebo presne tak to miesto vonia. Vôňa poľných kvetov sa mieša s vôňou smrekových lesov. Pamätám si všetko. Hrachor sfarbený do ružova, fialova i biela, ktorý sa krútil pozdĺž celého plotu, pyžamové fialovobiele krokusy, belaso natreté polorozpadnuté drevené dvere aj obrovskú zelenú kaď, do ktorej sme zachytávali dažďovú vodu. Bordovo-čiernu farbu linolea v kuchyni, usporiadanie postelí aj izbu, do ktorej sme nesmeli chodiť. Nemali sme ta chodiť, lebo v nej kedysi bývala pani domu a moja babička si nepriala, aby sme tam niečo vyparatili. No aj tak sme tam ako deti chodili, ale k tomu miestu sme chovali posvätnú úctu. Zatiaľ čo sa po celom dome vinula vôňa babičkiných koláčov, sušených hríbov či malinového džemu, v tej jednej miestnosti to vždy voňalo inak, voňalo to tam akosi mdlo. Bolo tam cítiť, že tam nikto nežije, aj keď bola izba udržiavaná. Stále tam bolo strašne chladno, aj napriek tomu, že sa tam kúrilo. Ako som rástla, mohli sme do tej izby začať chodievať a postupne sa z nej vytratilo všetko čaro, už to nebolo to čo to bývalo. Kúzlo bolo preč. … čítať ďalej

Zavrela som oči a cítila som tvoju žiaru,
Pohľadom hladil si mi tvár, tak nežne
ako to len ty jediný vieš.
V srdci máš však príliš pochybností a strachu,
občas sama neviem čo je v tebe silnejšie,
či láska a či utrpenie.

Včera som mala sen. Bola som v ňom ľahká a voľná ako vták.
Lietala som kade sa mi chcelo, vysoko, bez námahy…len tak.
Podobný pocit som už dlho nezažila, dávno som sa takto necítila.
Nemala som žiadne spomienky, neboli tam starosti ani bolesť.
Nič ma neťažilo a necítila som sa ani trochu clivo.
Bola som slobodná, nemala som záväzky ani povinnosti.
Voľná…mala som srdce, ale bez smútku a bez radosti.
Vznášala som sa vysoko, ponad všetko a všetkých.
Aj ponad svoje vlastné pocity.

Prebudila som sa po brieždení a vrátila sa do dní,
ktoré sú ako vo väzení.

nevyslocna radost a nekonecny smutok
na perach usmev a v ociach voci svetu nenavist
tisice pocitov nad nimi vsak jeden
okamih stastia v oceane prazdna
zrnko piesku v hrdle hodin
niet veru milosti pre tych,
ktorym vecnost je prekliatim