Naučím sa šepotom klamať ti do očí, uvidím, čo potom, či sa to neskončí…
A tak padám, príčiny pádu spoznávam. Neľutujem! A keby aj tebe sa nespovedám!
S tebou, či bez teba? Radšej ostanem sama! Šťastie poskladám si z lupeňov ruží,
na svete sú aj iné veci, po ktorých neustále túžim.
Padám a stále nieèo hľadám. Málo toho viem, prečo ” to ti nepoviem.
A tak padám, hlúpe básne ďalej skladám.

Plačúci a doránaný svet, plný našich klamstiev.
Vädnúce kvety a oklamaný ludia. Úbohé snívanie…

Smetisko bezduchej nádeje, opakujúce sa dookola,
nechcení, nepozvaní hostia…

Zabudnuté skutky minulých rokov, trpká práca otrokov.
Slová znejúce od znova, bolo nám toto naozaj treba?

Nechcem už viac cítiť tú prázdnotu,
ktorú cítim, keď zapĺňam
riadky slovami.
Netúžim čakať na krásne ráno,
ktoré sa skončí studenou tmou.
Tvoje slová sú ako diablove hádanky,
ktoré nikdy neuhádnem.
nepíš mi smutné pesničky
na cigaretové škatuľky,
ja ich pokrčím a rozhádžem.
Nesnaž sa preplietať prstami po
tenkých strunách nádeje,
ja tvoje hranie nepočujem.
Nepočujem bolesť z tvojich slov,
som mŕtva ” nechcem viac silu
z tvojich rozliatych snov.

V prachu nekonečného ticha,
kde sa hráš na námorníka,
zvláštne ticho panuje.
Krv sa valí po stenách,
tú hru asi nepoznáš.
Budeš prvý a tak náhle sám,
akoby ta diabol dorážal.

Zobudíš sa v dalšej diere,
co sa stane uvidíme…

Dohráš tu hru dokonca a zabiješ lakomca.
Potom lahko ako vták dierku do hlavy si prevàtaš!
Bude koniec, bude tma,
skoncí moja temná hra.

To puste ticho, aj ked niekto hra,
ta cista samota, aj ked miestnost
je tebou plna.
Sklanas sa nado mnou,
na tvar mi padaju tvoje slzy.
Odhrniem ti vlasy
a pozriem sa ti do oci
a potom to uz nikdy neskonci.
Zasypes ma sladkou nehou,
ja ostanem az do rana,
vtedy sa nase tela rozpoja.
Poviem ti Zbohom!
a na cestu ta este posledny krat
obdarim neznym, krasnym
hranim nasich pier.
Potom tisko, lahko vznesiem
sa do vzduchu ako
popisany papier
a v nebi uz budem
len smutny anjel bez krídel.
… čítať ďalej

Neboj sa prekliatych, oni vždy nenariekajú, chcú sa len vrátiť do života, no nedá sa… Ich slzy liečia príkre ticho, snažia sa o niečo a my vždy túžime vedieť ” Prečo? Dychom svojim zničia nebo, prikryjú čas teplým snehom, zabudnú na spomienky. Zrazu sfúknu všetky sviečky, vrátia sa zas do temnôt, kde budú opäť prekliatí.