Silueta muža sa rýchlym krokom približovala, neustále sa obzerajúc za seba. Postranná ulička ktorou prechádzala bola tmavá, tvorená zadnými stenami meštianskych domov. Smerovala priamo k zadnému vchodu kupeckej gildy, avšak v zdanlivom domnení že nie je sledovaná sa zrazu zastavila a zdvihla v špine cesty ležiacu zlatku. Usmiala sa. Aspoň na chvílu, pred tým ako sa jej výraz na tvári zmenil na nemý kŕčovitý výkrik a bezvládne sa zrútila na zablatenú cestu.
“..márnosť..” zaznel šeptom chladný hlas obecnou rečou, tvrdo ale i napriek tomu melodicky.
Asi päť stôp vysoká postava zahalená v čiernom plášti prešívanom striebornými niťami zamierila ráznym krokom smerom k radnici, odhadzujúc prázdny koženný mešec na cestu.

Môj prvý pohľad patril i dnes hrboťatému bielemu stropu. Ležím nehybne a sledujem tie dôverne známe praskliny na omietke. Ako to vravia ľudia? Domov sladký domov? Snáď niekedy tieto slová vyrieknem tiež, ale zatial si musím vystačiť z hostincom ktorý ponúka za pol zlatky na deň aspon takýto , hmm, komfort. Pri vstávaní z postele vyťahujem spod vankúša obe dýky a so škodoradostným úsmevom ich pokaldám na stolík vedľa drevennej vane s vodou. Nenávidím studenú vodu.
Rýchlym pohybom na seba navlečiem koženné nohavice a čiernu hodvábnu košelu. Nasledujú chrániče zápästí a prstene, dýky putujú zo stola do svojich púzdier v rukávoch a za opaskom, vedľa malých jednoručných kuší. Na chrbát je cez rameno dôkladne pripevnený zdobený rapier. Vedla neho druhý, majstrovské dielo z čistého striebra.
Cestou k dverám cez seba prehadzujem čierny plášť s strieborným pavučinovým vzorom.

Zo schodov som zamieril priamo k svojmu stálemu stolu od ktorého až na schody doliehal krik a smiech. Osadenstvo pri ňom sa výrazne líšilo od ostatných zákazníkov hostinca ” U Poníka “, ktoré tvorili prevažne meštania a mladší členovia nižšej šlachty.

“hehe, no veď ti nikto nič nevnucuje, hehe keď nechceš”, smial sa hrdelne Terjon,
muž odetý v plnej rytierskej zbroji obímajuc brunetu sediacu mu na kolenách a pritahujúc k sebe za ruku chichúňajúcu sa blondínu.
“Ostane viac pre mna, hehe, ghehehe” dodal na adresu trpaslíka sediaceho na opačnej strane stola.
“Ženy sú pliaga, zhuba trpaslíctva , ľudstva a všetkých ostaných národov !”, predniesol rázne s dôrazom trpaslík, zvierajúc v jednej ruke pohár ,v druhej ťažký palcát a odplul si na zem.
“A mňa sa nespýtaš, vážený Terjon of Rel Astra?”
“haháá, ctihodný pán Nyrond z Vengebergu, prečo nie, aj keď asi tuším odpoveď..” odpovedal kľudne bývalý paladin a posunul sa na lavici viac na kraj, uvoľnujúc tak miesto.
“Sláva Cyricovi!” zvolal trpaslík, klerik a uštedril stolu ranu palcátom.
Mierne som prikývol a posadil sa do rohu, an svoje obľúbené miesto.
“Krčmár, šesť pív a nejakú pečienku na ráno, hehe pán Nyrond pozýva” , obrátil sa Terjon s úsmevom na mňa.
“Netvár sa tak nechápavo” pokračoval trpaslík, “dopočuli sme sa, že sa vraj jeden z členov predstavenstva kupeckej gildy stal, citujem obeťou násilného lúpežného prepadnutia s následkom smrti”
“Strané veci čo sa dnes deje..” zasmial sa škodoradostne trpaslík.
“.. veru, veru vážený páni.”, zapojil sa do rozhovoru krčmár prinášajúci pivo, “Až človek roznýšla nad tým akú hodnotu má vlastne ľudský život.”
“Približne 2000 zlatých..” šepol som s miernym úsmevom.
Trpaslíkov úsmev sa škodoradostne rozšíril.
“Tak teda ešte šesť” predbehol ho so širokým úsmevom Terjon, “začínam byť normálne rád že ta vidím, hehe, pekné od teba že si sa k nám vrátil.”
“Kam by som sa inak vracal, kam okrem špinaváho hostinca..” predbehol môj hlas myšlienky a pocítil som stisk svojich čelustí.
“K rodine? Za maminou?” nadhodil škodoradostne trpaslík a ako pocítil bodave pohľad môj a Terjonov, zovrel svoj palcát pevnejšie v rukách, “..he, mi to nedalo, veď kľud.”
Paladin Expatriate si odplul pod trpaslíka a rukou ktorou doteraz držal mladú blondínku si oprel o starý dlhý meč.
Moje ruky ostali nehybné, ako vždy , pripravené učiniť ten nepatrný pohyb ktorým sa dostane dýka z rukávu kabátca do dlane a bodne.
“Ja som tú svoju na rozdiel od teba aspoň poznal”, precedil cez zuby Terjon a mohutným dúškom vyprázdnil pohár piva. “Česť ich pamiatke ..” zašeptal, zarývajúc svoj pohľad do trpaslíkových tmavých očí.
“Chvála Cyr..” zarazil sa trpaslík v polovici , prerušený mojimi chladnými slovami..
“Chvála Bhaalovi”
“Chvá… aá.. elfské dvojzmysly, pochopil som, ste dneska nejaký mäkký. To máte s tých ženských ! ha , tfuj !” odplul si trpaslík a prešiel pohľadom na sličnú brunetu sediacu medzi ním a Terjonom ktorý nespúšťal druhú ruku z rukoväte svojho dlhého meča.
Trpaslík pokračoval, “ja som svoju mater nepoznal, to je pravda, ani otca, veru, a je mi to aj jedno, nech boli kdo sceli. Jediné podstatné čo potrebujem vedjet a vjem je ze to boli porádny trpazlíci ked splodili takétok njéčo jak mňa, hehe…”
“Asi nám neostáva naozaj nič iné len sa vždy vracať do nejakého hostinca”, zastavil ho expaladin, “opíjať sa a spomínať na vrúcne vítania rodiny, tých čo sme mali radi, na ich radosť na tvári vždy keď som sa vrátil z bitky…”
“… na bič a týranie, na odsúdenie vopred, predsudky, na službu svojej pani, vstávať každý deň s pocitom že môže byť posledný, prosiť o to? sledovať ako sú tvoji druhovia obetvávaný bohyni z rozmaru… nie ďakujem, niektorí radšej žijú v prítonosti a snívajú o budúcnosti , namiesto toho aby sa zaoberali tým čo .. bolo …” operadlo pod mojou pravou rukou s prašťaním povolilo .
“Rozdiel medzi vami je však ten”, dobiedzal znovu trpaslík, ” že zatial čo pán Terjon svoju rodinu ochránit nedokázal, rodná , ehm, dedinka Nyrondova sa zase nedokázala uchránit pred ním, hehe. Ak sa dobre pamätám 13 tiel ostalo po jeho tichom odchode ležat v kaluži vlastnej krvi.”
Úsmev na brunetkinej tvári nahradil zmiešaný výraz prekvaenia a strachu.
Terjon sa tiež mierne prekvapený obrátil ku mne , “.. islo pravdepodobne o ehm, sebeobranu, nie je tak?”
“Kňažky zomreli v spánku, hladiac v okamihu svojej smrti do mojich očí a na vlastné obradné dýky zabodnuté v svojom krku, otrokárky podlahli jedu, a ostatní pocítili chlad môjho ostria, ako poslednú vec v živote…” odpovedal som mu chladne.
“A čo tvoja rodina?”
“Hehe, tú ušetril..” zapojil sa znovu trpaslík, neskrývajúc svoj škodoradostný úškľab.
“Takže predsa len nie je taký bezcitný ako som si myslel”, posumial sa mierne Terjon.
“… ušetril, aby som ich mohol nechať žiť v strachu, neistote tak ako nechávali mňa, vidieť ich trpieť, každý jeden deň, netušiac kedy príde ich koniec, prosiť o milosť, plaziť sa v prachu…”
“Bezcitný vrah!” vykríkla bruneta a ostala zahaľdená do mojich očí.
Jemne som sa na ňu usmial, “aký je podľa vás ľudí rozdiel medzi mäsiarom, lovcom a vrahom?”
“Mäsiar predsa zabíja len zvieratá, pre mäso, ale ty chladnokrvne zabíjaš ľudí” odpovedala nechápavo.
“Vy ľudia sa predsa vraždíte a okrádate stále navzájom, v honbe za bohatstvom, mrháte tým krátkym časom ktorý vám bol daný, dokonca sa opovažujete považovať za niečo ako korunu tvorstva.
Správate sa akoby tento svet povstal práve pre vás.
V očiach elfov však nie ste ničím viac než jedným zo smrťeľných druhov ktorý sa tu na chvíľu objavil, otravnou háveďou strpčujúcou život ostatným, ničiacim prírodu a šíriacou choroby.
To čo ty voláš chladnokrvnou vraždou, by som skôr nayval lovom. Zabíjam vás tak ako vy zabíjate zver, a či pre zábavu alebo pre peniaze , to nie je dôležité. “, odpovedal som jej chladne a arogantne, “To že žijeme tisíce rokov neznamená že nemusíme jesť”.
“ghehe”, zasmial sa trpaslík a pozdvihol pohár, “tag teda na zdravie a dlhý život”.
Bruneta, dcéra obuvníckeho majstra Fistuka, sedela bez slova a hľadela na mňa s polootvorenými ústami.
Terjon sedel zamyslene, upierajúc svoj pohľad na čašu pred sebou.
“Odpoviem aj na otázku ktorú sa chystá vysloviť pán Terjon, áno, dokážem milovať, tak ako nenávidieť..”

Krčmár priniesol ďalšie pivo, kura a kúsok pergamenu. Na lístočku bolo neobratne napísane “Samien Harvan”, meno miestneho obchodníka z ” rôznym tovarom “.
Prikývol som a objednal si este jedno pivo. Nečakal som naň dlho, na stole bolo hneď, spolu s mešcom plným drahých kamenov.
1500zl natoľko si krčmár cenil ľudský život.