Bolo to na lyžiarskom zájazde. Mali sme asi 16. Hneď v autobuse sa porobili skupinky a bolo jasné, kto s kým bude na izbe, kto s kým bude chodiť boardovať. Vlastne, zostali sme tri hlavné parite: ja s babami ” nás bolo 5, šesť najcool chalanov z triedy a štyri kravy z áčky, ich frajerky…alebo skôr – jebačky. Dali im kdekoľvek. Šéfka kráv bola zrzka Táňa. Ja som ešte nemala sex. Načo. Čakám na toho pravého. Nie že by to mal byť rovno môj budúci manžel. Pravý je proste pravý. To žena vždy cíti.

Lyžiarsky za rozbehol klasicky. Oťukávačky, opinkávačky. Nakoniec sa k našej partii pridružila “tá správna” šestka. Baby boli na prášky. Mne to bolo fuk. Ani jeden nebol ten pravý. Riki, idol žien a Tánin frajer sa začal okolo mňa motať. Úsmevy, pohľady ” myslel si že sa z neho zbláznim. Bavilo ma ignorovať ho.

Našla som si flek na cigu. Tajný. Bolo to za chatou, bočný východ pre personál. Storočný zámok sa dal ľahko otvoriť čímkoľvek. Dvere viedli na zadný dvor, kde bolo kedysi ihrisko. Teraz tam zostali len rozpadnuté hojdačky a jedna lavička. Po bokoch niekto nahádzal kopy dreva a bordelu, takže sa tam dalo ľahko zašiť.
Fajčila som druhú cigu. Vrzli dvere. Nechala som si ich otvorené. Dolu som ich podprela iba kúskom dreva.
“Kurva, profka,” pomyslela som si. Schovala som sa do tieňa. Za dverami stál Riki. Rozhliadol sa okolo seba. Stiahla som sa do tieňa, ale zbadal ma.
“Nemáš cigu?” opýtal sa. … čítať ďalej

-”Myslíš, že je to obojstranné?”
-”A čo si myslíš ty?”, nechcela som ho klamať, ani povedať veci, ktoré vidím ja. Nechcela som mu vniesť novú nádej, aby si niečo nahováral.
-”Veď ja neviem. Preto sa ťa to pýtam…”
-”No, pozri……Ste dobrí kamaráti. Si si istý, že to všetko chceš narušiť tým tvojím pobláznením?”, dodala som.
-”Ak to porovnám s tými tvojimi “láskami”, ktoré vydržali dokopy mesiac, nemáš právo rozhodnúť, či som zaľúbený alebo je to len pobláznenie! A okrem toho, vôbec nevieš čo k nej cítim!” Skríkol na mňa.
-”Máš pravdu! Neviem! Neviem ľuďom čítať myšlienky, prepáč! Ale vidím, čo sa deje! Teba len inšpiruje. Našiel si niečo, čo si nikdy predtým nevidel a nemal a preto ťa to láka. Ty sa strácaš v sebe samom a to nie je láska, lebo tá ťa rozvíja a vďaka nej žiješ. Toto ťa len obmedzuje. Veď vidím, že už nemáš ani svoje vlastné sny, lebo všetko sa točí okolo nej. Chceš sa za každú cenu zmeniť, len aby si sa jej zapáčil….. Ty si teraz myslíš, že keď si ťa nevšimla doteraz, tak si ťa všimne teraz?! Možno áno, ale len ako svoju kópiu a to nechce nikto! Tak sa spamätaj! A keď sme už pri tom, nie, nie je to obojstranné. Nikdy ani nebolo. Keď chceš mať svoj vlastný svet s ňou, tak ho maj, ale nemiešaj ho s realitou, pretože oba sa navzájom vylučujú. A ty budeš ten, kto sa tým bude zožierať, že to nie je tak, ako to máš vo svojich snoch! Ale nič tak nebude. NIČ!”, konečne som si vydýchla.
Max teraz vyzeral akoby ste mu pred očami podpálili vlastný dom. Do plameňov skočiť nemohol a tak iba stál a jeho duša plakala. … čítať ďalej

O mŕtvych len dobre
- známe príslovie

Edgar si ospanlivo pretrel oči a sťažka sa zosunul na zem, kde si párkrát vydýchol. Potom sa nepatrne usmial. Toto bol jeho posledný hrob. Konečne zanechá túto hroznú prácu a nájde si niečo lepšie. Prednedávnom dostal ponuku od bratranca, či by sa nechcel zamestnať v jeho firme ako automechanik. Manuálna práca mu nikdy nebola proti srsti a tak súhlasil. Nespraví tým však radosť len sebe, ale aj rodine. Najmä jeho manželka Shelley túto jeho prácu neznášala a hoci s ňou Edgar súhlasil, vždy reagoval prostým:”Niekto to robiť musí.” Aj syn už určite nebude musieť čeliť posmeškom zo strany detí o svojom “šialenom tatkovi, ktorý si ukladá odrezané hlavy do nálevu.” Edgara sa občas podivoval nad morbídnou fantáziou detí a nakoniec ich rodičom odporučil, aby im púšťali menej hororov. Tak či tak, práve trávil posledný deň v profesii hrobára. Pritom keď začínal, pripadalo mu to ako fajn práca. Časom si však musel priznať, že ak nevypadne tak skôr či neskôr mu rupne v bedni, ako sa vraví. Nikdy neveril na duchov. Avšak počas vykonávania súčasnej profesie si musel svoje presvedčenie poopraviť. Možno to bolo tým, že jedného dokonca stretol. Teda, nebol to duch presne podľa učebníc ( ak také niečo učebnice vôbec popisujú ), ale skôr by sa hodilo označenie “živá mŕtvola”. Raz, je tomu už pár rokov, videl film od nejakého Georga A. Romera kde sa tieto bytosti označovali ako “zombie.” Ale toto označenie sa mu v tomto prípade nezdalo vhodné. Možno to bolo aj tým, že táto mŕtvola mala podobu kostlivca, bez kúsku kože či mäsa, ale na druhej strane už sčasti obrastal machom, čo ukazovalo, že patrí medzi “veteránov” tunajšieho cintorína. Tento kostlivec práve postával pri Edgarovi a zamyslene ho pozoroval a občas pritom odhryzol zo zhnitého jablka. Odhryznuté kúsky sa kopili na tráve pod ním. Edgara niekoľkokrát napadlo načo je mu dobré stravovať sa po smrti, keď chuť jedla nemôže cítiť. Zrejme to bola otázka zvyku. Alebo určitého imidžu. Kostlivec mal oblečený dlhý tmavý kabát prežratý od molí a na hlave cylinder rovnakej farby, čím trochu maskoval svoj “záhrobný” pôvod.
… čítať ďalej

jedna minuta
jedna sekunda
chvila a vsetko sa zmeni
cely zivot
dejiny…
a co? koho to zaujima?
falosne slova, falosne city, predsudny, projekcie, iluzie, sklamania…z tohto sa sklada svet?
vztahy?
nic nie je dokonale
laska neexistuje?
vzajomne porozumenie sa okamihom rozplyva pod tlakom osobnych ambicii,
iluzii, projekcii….
egoists rules the world

ale naozaj si na svete iba sam…sam a jedine sam
ani ta najblizsia a najobetavejsia osoba na svete ti nepomoze
spoliehat sa na sameho seba?
aj za rizika obete?
obete blizkych, rodiny
straty
sa tazko hladaju….
… čítať ďalej

1. OBRAZ
interiér ” byt ” deň

Cez okienko vidíme nohy okoloidúcich, ako sa mihajú, rýchle, ranné. Prúd svetla vchádza do miestnosti, do jednej miestnosti malého pivničného bytíka. Inak je v ňom šero.
Za stolom sedí starý muž. Pred sebou má malý tanierik, na ktorom má nakrájaný chlieb s maslom. Vedľa tanierika je položená biela stará popukaná šálka, z ktorej sa parí. Starec si odhryzne z chleba, požuje, odpije si zo šálky. Mlčky sedí, pozerá von okienkom.
Vo dverách počujeme zvuk štrkotania kľúča. Muž neprestane žuť, prehltne. Dvere sa otvoria. Do miestnosti vpadne staršia žena, za ňou mladý pár. Žena sa pri pohľade na muža narovná, vypne hruď, na tvári sa jej usadí ešte nepríjemnejší výraz, akoby sa niečoho veľmi štítila a smrdelo jej to tu.
Za ženou vchádza mladý pár. Ona, nízka, nesmelá, on výrazný a rozhodný. Povzbudzuje ju k tomu, aby vstúpila.
Domáca sa na nich otočí.

DOMÁCA
Len pokojne, poďte ďalej.

Žene sa byt nepáči, muž ju pohľadmi, posunkami presviedča, že byt je v poriadku a chcú ho. Žena sa bojí čo i len pozrieť na starca, všetci ho radšej neberú do úvahy, než by sa mali trápiť s jeho problémom. Domáca vidí ženine rozpaky, ponáhľa sa zachrániť situáciu.
… čítať ďalej

Svet je divoký a nespútaný…tak ako môj život. Včera či predvčerom bol najsmutnejší deň môjho života a dnes už plačem od radosti. Vlastne najsmutnejší bol ten pred rokom či troma…vždy keď si uvedomím, že nie všetko je tak ako by som si želala. Mier na zemi, láska medzi nami, radosť, tešiť sa z maličkostí s mojou láskou, kamarátmi či úplne cudzími ľuďmi. Zakaždým na tej mojej ceste životom zakopnem o nejaký konár na ceste. Ale áno, každý ten konár viem z tej cesty odstrániť a znovu vykročiť…hm to je ten lepší prípad. Ale čo ak je na tej ceste jama ? A poviem Vám, že tých jám je viac ako by som si naozaj želala.. Niektoré sú menšie, že len zakopnem ba občas aj spadnem a rozbijem si nos, ale ako mamina hovorí, kým sa vydáš všetko bude v poriadku, tak si len povzdychnem, nos zalepím leukoplastom a idem ďalej. Najhoršie sú jamy, v ktorých stratím svoju súdnosť…hlboké, tmavé a chladné. Niekedy z tej bezmocnosti nedovidím ani hore a vtedy…vtedy mi nik nerozumie….a preto je mi smutno. Áno viem, vždy sa našla nejaká dobrá bytosť, ktorá mi podala rebrík a pomohla mi von znovu na tú moju cestu. Za každý tento okamih som každej tejto bytosti vďačná celým mojím srdcom, pretože znovu som dostala chuť ísť ďalej a nielen tak premárniť v nejakej jame sama svoj osud, ktorý naozaj chcem aby sa naplnil. Je mi jedno kedy, ale viem že sa tak stane. Viete, už som sa snažila obvolať cestárov, nech prídu a všetky tie jamy na ceste opravia, ale sú takí zaneprázdnení stavaním mostov nad priepasťami…ó áno dobre počujete….podaktorí z nás nepadnú len tak do nejakej jamy, ale zaseknú sa na kraji priepasti väčšej ako naša planéta. … čítať ďalej

Chyba

Teraz to vymyslam ide to z vnutra,
jak stava z ovocia, sladka a chutna.

Lez ked ju ochutnam nie je to sladke,
myslienky ukludnit je dnes zas tazke.

Slzy mi utieras no chut tu ostava,
ako pri prehre biela zastava.

Viem ze nemozes no nie je to tvoja chyba,
to pokoj pre chaos v srdci mi chyba.

Planéta už nekričí o pomoc, zmierila sa s osudom.
Vyšťavená ľudskou chamtivosť, ticho čaká na zánik.

Nevnímame záplavy, nevnímame hroziace živly,
Akože nevnímame, aby sme sa mali dobre…
Pracovné postupy navádzajú k deštrukcii zeme,
Ale radšej byť ticho ako zmeniť svoje pohodlie.
Záplavy sú slzy zeme.

Uragány jej povzdych.
Prežieraš sa každý večer a tvoji bratia umrú hladom,
Pohodlnosť a nesúciť pohltili tvoju podstatu.
Si jeden z ďalších nenápadných zabijakov,
Daj mi adresu a pošlem ti ďakovný dopis.

Zabíjajme zem , veď ona nás ohrozuje…

1.
Je ráno. Ďalšie smutne nostalgické ráno, ktoré ma núti do plaču. Nič nie je také, aké to bývalo. Už nikdy viac nebude. V podstate to chápem, no aj tak sa s tým nedokážem zmieriť. Ako je to možné? Prečo práve ja? Čo je na mne iné ako na ostatných? Mám tie iste dve ruky, tie iste dve nohy a tak isto len jednu hlavu a predsa….A predsa už čoskoro zomriem…
2.
Chodím po ulici a je mi zle. No viem, že lepšie už nebude. Všetky tie “akože” šťastné duše ma míňajú a jedine čo im v hlavách víri sú banálne myšlienky a hlúpe emócie. Nechápu to a nikdy to nepochopia. Sú zaslepení vo svojej momentálnej, hrozne premenlivej situácii. A predsa stačí pár slov a pochopia. Pochopia, že všetky tie ilúzie reality, ilúzie ako “Som šťastný, som smutná, závidím mu” sa v jedinom okamihu rozpadnú na prach a zostane len absolútna prázdnota. Absolútne nič, bez rozdielu, prázdno bez hraníc, bez opakov a bez pochopenia. Je to len zopár slov, no pritom majú takú silu.Za chvíľu zomrieš…

3.Je to problém celého úbohého ľudstva. Stavia obrovské stavby, zhŕňa si veľký majetok, žije tak, ako by mal žiť večne a zomiera tak, ako by ani nevedel, že sa už všetko končí. Mŕtvym je jedno, koľko toho našporili, či koľko času strávili nad ničotnými nezmyslami .Nechcú nič a predsa chcú všetko. Oni to ešte nechápu no ja už bohužiaľ áno. Noc strieda deň a ten zas ďalšiu temnotu, no stále tomu neujdeme. Kedykoľvek môžeme zomrieť…
… čítať ďalej

Aj tu, viac ako 50 metrov pod pod povrchom zeme počuť zavýjanie vlkov. Z temnoty zeme sa ozýva aj bolestno- radostný plač, krik a zhon. Zrazu sa ako bubon ozve ďalší hlas…detský. “Hurt, nestoj tam ako solný stĺp a podaj my ten kožuch!!!” zaziapala elfská žena snažiaca sa prekričať ten lomoz. Trpaslík, zvierajúci porisko svojej sekery, nezvyčajne vysoký (Tento mal okolo 175 centimetrov, na jeho druh neuveriteľne veľa), robustný, trošku baculatý a jeho dlhé zlaté vlasy (Ktoré splývali z bradou) mal zapletené do vrkočov sa rýchlo načiahol po krásnom, jemnom kožuchu, podal ho elfke, ktorá doň novorodené dieťa zabalila. “Toto je váš syn” povedal ešte raz ten elfský zvučný ženský hlas- pôrodníčky Melliah. “Dám mu meno Draug- lebo keď sa narodil vlci vyli ” [Draug = Vlk] povedala z posledných síl unavená elfská žena, a hlava jej klesla na lôžko. Vlci prestali vyť. Zomrela. “Nie!!! Veď ona nemôže zomrieť, je elfka!!!” z plačúc povedal Hurt kľačiaci pri tele svojej nehybnej ženy. “Dobre vieš, že môže” povedala Melliah, a snažila sa aby to vyznelo ľahostajne. “Dala mu svoj život. Keď si ju priniesol bolo neskoro, jed bol príliš silný. Môžeš byť rád že žije aspoň malý.” dodala napokon, pozerajúc sa do hlboko modrých Draugových očí. Začala sa zberať na odchod a tak ju Hurt z malým v náruči vyprevádzal. … čítať ďalej

Tento výtvor sa mi podaril, je taký ako ja- BLÁZNIVÝ!!!!
Našiel som sa na zemi, bol som mokrý od slizu, na ktorom som ležal. Prebudil som sa do vlhkej, sivočiernej kruhovej miestnosti. Boli tu dva páry- teda 4 dvere. Boli modrej, červenej, zelenej a bielej farby. Pripomenulo mi to elementy, alebo karty(♠♣♥♦) ktoré ma vždy fascinovali. Potom ma napadlo, že je to celé sen, pretože sa z diaľky ozvali ozvenou zosilené keltské bojové piesne a nado mnou ako žiarovka dominovalo slnko, z neodmysliteľnou flotilou planét, hviezd, mesiacov a im podobným svinstvom. Spravil som krok ku červeným dverám, a predo mňa padol z Marsu krásny meč z nejakého červeného kovu, ktorý sa zákerne blyšťal. Zdvihol som ho, a pocítil chlad i silu a energiu tohto nástroja smrti. Tento sen sa mi začínal páčiť. Vždy som mal rád meče, ale boli na mňa moc drahé. Spravil som ešte tri kroky smerom k červeným dverám a keďže boli bez kľučky, potlačil som celou dlaňou smerom odo mňa. Začul som “TSS!!!!” a neuróny mi môj dohad o pár stotín potvrdili. Tie dvere neboli namaľované načerveno Piccasom, ale OHŇOM!!!! Boli do červena rozpálené! Zvrieskol som. Môj hlas prehlušil oslavné piesne a tupo sa ozýval miestnosťou. Pripadal som si ako ten chlapík v Sám doma. Kurva! Mohol som si to myslieť. Keď počiatočná eufória prebehla, odškubol som si z trička cár látky a obmotal ruku. Ale bolo mi divné, že z nich nesálalo teplo! A ani pľuzgiere mi nenaskočili. To by malo nie? Teda aspoň to by tvrdil náš fyzikár a tvrdím to aj ja. Takže to skúsim inak. Ďalší môj obľúbený element bola voda a tak som opatrne pristúpil k modrým dverám. Jasné. Boli studené ako dve kocky ľadu vedľa seba. Opľul som ich a slina ešte ani neopustila moje ústa, a už bola na vodík a kyslík zmrznutá. FUJ, vypľul som ju a z cinknutím sa rozbila o dlážku. Pristúpil som teda k bielym. “Toto by mal byť vietor” povedal som pre seba samého sám sebe. Otvoril som ich a silný víchor ma odvial do stredu miestnosti. Letel som asi 3-4 metre a pád mi z pľúc vyrazil dych a z ruky meč. Postavil som sa a celé moje telo pretekalo o to, čo bude viac bolieť. Ako rozhodca budem mať ťažké rozhodovanie. Dobre. 3 zo 4 mám za sebou. … čítať ďalej