Silueta muža sa rýchlym krokom približovala, neustále sa obzerajúc za seba. Postranná ulička ktorou prechádzala bola tmavá, tvorená zadnými stenami meštianskych domov. Smerovala priamo k zadnému vchodu kupeckej gildy, avšak v zdanlivom domnení že nie je sledovaná sa zrazu zastavila a zdvihla v špine cesty ležiacu zlatku. Usmiala sa. Aspoň na chvílu, pred tým ako sa jej výraz na tvári zmenil na nemý kŕčovitý výkrik a bezvládne sa zrútila na zablatenú cestu.
“..márnosť..” zaznel šeptom chladný hlas obecnou rečou, tvrdo ale i napriek tomu melodicky.
Asi päť stôp vysoká postava zahalená v čiernom plášti prešívanom striebornými niťami zamierila ráznym krokom smerom k radnici, odhadzujúc prázdny koženný mešec na cestu.

Môj prvý pohľad patril i dnes hrboťatému bielemu stropu. Ležím nehybne a sledujem tie dôverne známe praskliny na omietke. Ako to vravia ľudia? Domov sladký domov? Snáď niekedy tieto slová vyrieknem tiež, ale zatial si musím vystačiť z hostincom ktorý ponúka za pol zlatky na deň aspon takýto , hmm, komfort. Pri vstávaní z postele vyťahujem spod vankúša obe dýky a so škodoradostným úsmevom ich pokaldám na stolík vedľa drevennej vane s vodou. Nenávidím studenú vodu.
Rýchlym pohybom na seba navlečiem koženné nohavice a čiernu hodvábnu košelu. Nasledujú chrániče zápästí a prstene, dýky putujú zo stola do svojich púzdier v rukávoch a za opaskom, vedľa malých jednoručných kuší. Na chrbát je cez rameno dôkladne pripevnený zdobený rapier. Vedla neho druhý, majstrovské dielo z čistého striebra.
Cestou k dverám cez seba prehadzujem čierny plášť s strieborným pavučinovým vzorom.
… čítať ďalej

Povráva sa, že “balial”, “bezcitný”, ako ho ľudia nazývajú, aby nemuseli vysloviť jeho meno, bol kedysi dobrodruhom ako vačšina barbarov v jeho veku. Bezhlavo sa túlal krajinou spolu so svojou družinou, v snahe nájsť svoj osud a to, po čom by v živote naozaj túžil. Jeho povesť sa šírila krajinou, majetok sa zveĺaďoval, jeho meč rozsieval smrť na jeho cestách, no on nenachádzal štastie. Dokonca ani pobyt v kláštore mu nepriniesol naplnenie, ba dokonca naopak, zanevrel na svet a jeho nezmyselné , falošné hodnoty.
Jedniný pred kým sa kedy sklonil je vraj pani z modrého hradu. Môja sesternica , Diazara, ktorá slúži na tom tajomnom hrade mi vravela že na vlastné oči videla ako pred ňou poklakol. Podľa nej sa však nesklonil pred jej čarodejnou mocou ale pred pohľadom jej očí…
“…. ááále, babské tááraniny.” prerušil rozprávača zavalitý trpaslík , “No ešče povedz že sa do njej zamiluvau, ghehehe šak to asik preto ho volaijú bezcitný ghegeh…”.
“Poznal som jedniého trpajzlíka čo s ním bul kedysi f tej bande, ale to bul čistý blázon. Ze sekeru sícé rúbal statočne ale nekedy mu to f tej jeho makovici cvaklo, a zrazu sa tváreu jak keby bol nejaké malé djevčiščo či čo, no bláázen..” ,pokračoval trpaslík opierajúc sa o dvojbritú sekeru, ” ale s týma kecami o láske k tej čarodejnici si ma fakt rozesmál ghahah.. šak bojovník čo nenájde uspokejné ani vo vítazstvách v tých najvačších masakrách čo znám ho asi len tažko nájde u nejakej ženštiny. A ešte k tomu u elfky, kche, šak ani bradu nemá…..”. … čítať ďalej

Dnes je v hostinci “u mŕtveho dobrodruha” podozrivý kľud.
Klientela pozostáva zo “štamgastov” a skupiniek dobrodruhov pre ktorých tvorí hostinec v podstate domov. Zhliadnuť sa tu dá naozaj zmes všetkých rás a povolaní. Pozornosť však zaujme skupina osôb sediacich pri obrovskom dubovom stole v rohu miestnosti ktorú kupodivu všetci hostia akoby prehliadali. Až na barmana a pôvabnú čašníčku Eryn ktorá nestíha vymienať prázde poháre na stole za plné. Víno, to najlepšie aké mali pre malého zavalitého elfa v čiernom plášti s kovanou palicou opretou o stôl a tiež pre vysokého dohneda opáleného vychrtlého človeka v hnedej veste kŕmiaceho zbytkami svojho tiež vychrtlého polovlka. “Dones mi čo len budeš chcieť zlatko”, pre dobre oblečeného elfa nespúšťajúceho z nej oči. “Chlast a neco žrat.”, pre drobného hobbita zvierajúceho vrhací nôž a poškulúceho po ostatných hosťoch. A pivo pre vedľa sediaceho hobbita so spáleným obočím a barbara z vačšej časti zosunutého pod stolom zahaleného v čiernom plášti.
Najzváštnešie želanie vyslovil trpaslík ktorý vyžadoval šťavu z jabĺk. Toto želanie však prestávalo byť zvláštnym hneď po tom ako ste si uvedomili že trpaslík má oblečené dievčenské šaty a jeho obojručná sekera je ozdobená kresbou margarétky.
Naozaj bizarná skupinka. … čítať ďalej