Nedokončený hlavolam
mysle a
rubiková kocka
života mi ležia
na stole a ja hľadím na
dohasínajúcu cigaretu
pocitov.
Snažím sa pochytiť zmysel
každej myšlienky
plávajúcej v ovzduší
okolo mojej
zmätenej hlavy…
Čas sa rozbehol v
proti smere hodinových
ručičiek.
Vrátil som sa späť.
Nútenú samovraždu osobnosti
odložíme na neurčito.

Dve kvapky čírej soli
stekajúce po líci.
Šípový tŕň v srdci
pri každom
ďalšom nadýchnutí bolí
viac a viac.
Plný smútku,
žiaľu,
bolesti a
zúfalstva pri
pohľade na tvoj osud.
Plný strateného smiechu,
chcem dotknúť sa slnka,
skočiť, otvoriť krídla a
padať,
pri dopade na zem zomrieť
v slze vlastného hriechu
a plakať,
stratiť seba v dvoch
kvapkách
nemého kriku.

Topím sa , opájam
v šialenom tanci
víriacich ilúzií a
žiara mi vchádza do tela,
zostáva v prsiach na
mieste druhej polovice
srdca,
tá prvá sa skrýva v tvojich
nežných rukách,
s dotykom tvojho úsmevu
na mojich perách.


Zrada zakorenená hlboko
v duši
sa prebúdza a derie na
povrch.
Letmé náznaky a predtuchy
dostávajú
svoju skutočnú tvár, sfarbené do
krvava s
ústami plnými klamstiev a
pokryteckých
výhovoriek, ospravedlnenia už
nabrali svoju skutočnú váhu
letmého vánku so
zrnkom nevysloveného obdivu a
úcty.
Zvierajú ma ruky môjho
najlepšieho priateľa
na ebenovej predstave
prázdneho hrdla a
dýka sa norí hlbšie a
hlbšie a
hlbšie do
zúfalého svalu
srdcového
kričiaceho,
krčiaceho
vzlykajúc a
tápajúc v
rohu zabudnutej
izby v starom
moteli a neónom
ZABUDNI !!!
Keby som mal v sebe tú
silu vyriecť všetku
lásku premieňajúcu sa na
zúfalstvo – nájdem si svoju
púšť v tom
nekončiacom priestore
samoty a
plačem.


Už procházej okolím,
tápejí ve tmě,
tí lidi sokolí.
Roztáhnou křídla a
vznášej se k nebi
myslej si, že slunce je nespálí.
Lidi sokolí hroutí se k zemi
zavratnou rychlostí.
Myslej, jak oni jsou smělí,
jenomže smrt je čeká
na černém polštáŕi.
Tí lidi sokolí
v modravých zákoutích
najdou ti cokoli,
v co múžeš věřit,
tí lidi sokolí
s plamenným pohledem
objeví krajinu pro tebe.

Deti
odvrhnuté v krvavých
plátnach, zabalené do
snehobielej igelitovej tašky,
uškrtené pupočnou šnúrou
z topánok vlastných matiek.
Vyhasnuté plamene
násilne ukončeného života,
ktorý sa stratil po prvom úsmeve.
Nemé ústa nás prenasledujú
počas bezsenných nocí
trúchliacich obetí.
Nikto sa ich nepýtal
na život,
či na smrť,
na svetlo,
či temnotu.
Spopolnené srdcia
zlomených žien s
vyprahnutými perami.

Pri rozumovej onanii
ma hriala fotka
starej lásky
v pravom zadnom
vrecku.
Strácam sa v sne
medzi stenami mojej kúpelne,
doružova vykachličkovaný
priestor plný
nehoráznych vášní a
mdlôb.

Spím prikrytý
pavučinou
z tvojich bozkov utkanou
a sen – krvavé vtáča
pomaly klesá k
zemi, padá a
leží mi pri
nohách
so spomienkami na
teba.

Rásť.
Držať v sebe anjela
na krátkej uzde z
ostnatého drôtu.
Úzke plecia,
vpadnutý hrudník,
mastné brucho,
ovisnutý vták,
tlstý zadok.
Opichaný,
vyfajčený,
smutný,
plače,
blažený,
kričí od bolesti a
trpí.
Úsmev spoza sĺz.
Masturbuje v kúte pod
lomeným oblúkom s farebnou
mozaikou a trojicou svätých.
Cítiť jeho pekelný dych,
zvierať krídla pomedzi prsty len
padať do otvorených tlám
víriacich jazykov.