Zrada zakorenená hlboko
v duši
sa prebúdza a derie na
povrch.
Letmé náznaky a predtuchy
dostávajú
svoju skutočnú tvár, sfarbené do
krvava s
ústami plnými klamstiev a
pokryteckých
výhovoriek, ospravedlnenia už
nabrali svoju skutočnú váhu
letmého vánku so
zrnkom nevysloveného obdivu a
úcty.
Zvierajú ma ruky môjho
najlepšieho priateľa
na ebenovej predstave
prázdneho hrdla a
dýka sa norí hlbšie a
hlbšie a
hlbšie do
zúfalého svalu
srdcového
kričiaceho,
krčiaceho
vzlykajúc a
tápajúc v
rohu zabudnutej
izby v starom
moteli a neónom
ZABUDNI !!!
Keby som mal v sebe tú
silu vyriecť všetku
lásku premieňajúcu sa na
zúfalstvo – nájdem si svoju
púšť v tom
nekončiacom priestore
samoty a
plačem.