Pozrel som na ňu.
Hľadela na mna ako na cudzinca.
Prázdny pohľad v očiach.
Šokovaný som zastavil.
Usmiala sa a jemne mi prešla rukou po tvári.
“To sa stava,” povedala.
…Prehodila cez seba kus červeného saténu a vyšla z miestnosti.

…Ako štvaná zver čo práve unikla nebezpečenstvu som sedel na posteli v celej svojej nahote a pokúšal som sa opäť chytit rytmus pravidelného dychu…

Obklopený prírodou vychutnával svoju samotu. Sám medzi stromami, sám medzi skalami….sám – avšak nie osamelý. Ležal na mäkkej lesnej pôde pokrytej hebkým machom. Bolo leto a bosé nohy si namočil do zvieracieho kalištia. Ruky mal založené za hlavou a mierne vyhrnutá košeľa mu odhaľovala kúsok brucha. Ležal na chrbte s otvorenými očami a jeho myšlienky plynuli práve tak rýchlo ako mraky na oblohe. Ovzduším sa niesla príjemná vôňa letnej búrky. Cítil ju aj Alain a chvíľu váhal, či sa nevráti späť do dediny. Veľmi rýchlo si to však rozmyslel a spokojne ľahol späť. Chodieval sem takmer každý deň. Tu sníval svoje sny, rozvíjal svoje filozofické názory, čítal…alebo proste iba ležal, pozoroval oblohu a rozmýšľal. Presne tak ako dnes.
Neraz sa mu tu podarilo zazrieť srny či jelene, pretože sa sem chodievali napiť. Vedel aj o medveďoch, vlkoch, diviakoch…
Zatiaľ však žiadne z týchto nebezpečných zvierat nestretol zblízka. Bola to výzva. V kútiku svojej duše dúfal, že raz sa s ňou stretne tvárou v tvár…Pozrieť sa nebezpečenstvu priamo do očí. Alain často a rád riskoval. Chcel POZNAŤ. Nikdy sa neuspokojil s tým, čo vraveli iní.
“Kto si?” Alain začul dievčenský hlas.
Prudko sa posadil. Za ním stálo asi šesťročné dievčatko v bielych ľahkých šatôčkach, ktoré jej siahali vyše kolien. Alain si ju začudovane obzrel.
“A ty? Kde máš rodičov? Stratila si sa?”
“Pýtala som sa prvá.” … čítať ďalej