ona mne, ja jej
ona so mnou, ja s inou
ja pri nej a ona sama
my spolu, zrazu dvaja

sme dvaja a čakáme čo bude
či nesklamem ja
či nesklame mňa
či spolu budeme
či k nebu sa vznesieme

ja pre ňu
ona pre mňa
ona sama, však stále dvaja
ja sám, no stále Ťa mám…

ráno sa zobúdzam
len ticho v ušiach mám
pozerám cez oblok
a hľadám zajtrajšok

ticho sa zobúdzam
a ticho chodím spať
na nič už nemyslím
ticho chcem zakričať…

zakričať čo cítim
všetkým čo ich vidím
vždy ak idem spať
už nechcem v ušiach to ticho mať…

Jeho ruka dotkla sa mojej dlane,
zrazu moje srdce premkol chlad.
Povedal mi, že ma ľúbi…
no nesľúbil, že navždy bude tak.

Osteň žiarlivosti zapichol sa mi priamo do srdca,
teraz moja duša neprestajne potichúčky krváca.
Strašné pochybnosti drásajú mi srdce,
myslím, že som to práve ja,
kto našu lásku pošliapať chce.
Hnusný jed koluje mi v krvi,
budem ničiť, ničiť,
až žiaden cit neostane živý.

Zavrela som oči a cítila som tvoju žiaru,
Pohľadom hladil si mi tvár, tak nežne
ako to len ty jediný vieš.
V srdci máš však príliš pochybností a strachu,
občas sama neviem čo je v tebe silnejšie,
či láska a či utrpenie.

nevyslocna radost a nekonecny smutok
na perach usmev a v ociach voci svetu nenavist
tisice pocitov nad nimi vsak jeden
okamih stastia v oceane prazdna
zrnko piesku v hrdle hodin
niet veru milosti pre tych,
ktorym vecnost je prekliatim

V zahradě růží
skryta je pohádka
paprsky slunce ji hlídají ..
Osud tě učí
jak křehká je nevinnost
a bouře kalí slunce ..
Ty jako motýl,
déšť ti lepí křídla
a pavučina svazuje touhy ..
Šel bys proti Bohům
proti temnotám či můzám
pro křehkost pohádky ..
Tak ptej se andělů
jak přetrhat ty pouta
a žít pohádku dál ..

Chránit v sobě pohádku
navždy a vším ..

Je to těžký jen tak žít,
doufat a věřit,
čelit tomu co nevidíš,
bránit se démonům,
mlze a hříchu.
Kde hledat sílu
sfouknout svíčku
a zůstat ve tmě,
uslzený a sám.
Jak se naučit
prožít svůj osud
a nebýt pouhou loutkou
v rukách božství.
Smrtelnost je křehká
jak motýlí křídla,
jen nepatrný dotek a
rozplyne se..

Blazon poslal temnotu do kuta.
Klaun osudu sa mu smial.

Šelest ticha prerušil plač anielov.
Zamat dotikov sa tiahol svetlom tmy.
Jantár života zaplakal.
Cvrlikanie cvrčkov oznamuje prýchod tmy.
Vlhké krivky tela vzrušujú pohľadom.
Smaragdové oči sa schúlili v jej náručí.
Ktosi zaklšľal.
Smrť.
Už čas tmy nastal
a blíži sa ku mne.
v čiernom hábite.
Chvejúca sa pokožka,akýsi plač.
Alej sviečok.
Pochod sviečok.

CESTA žIVOTA SPLETANá DO ROZHáRANýCH MYšLIENOK
KDE VšETKO SA žENIE TúžBOU PO KONCI
UPROSTRED NEJ čLOVEK SáM, CELKOM OPUSTENý
PONáRA SA DO VLASTNEJ NIčOTY.

SPôSOB žIVOTA NAZVANý SMRťOU
KDE JEDINá SEKUNDA Už NEROZHODUJE
SILA VôLE ZMARENá SAMOVRAžDOU
čO NAšIEL VO SVOJOM SNE.

Stiesnená myšlienka vlastného poznania
keď už nikto a nič ma neláka
keď vytráca sa zo mňa všetka nálada
môj život klesá, v ďiaľke ostáva.

Zúfalá predstava čo vo mne prežíva
keď nádej na niečo je už len spomienka
keď úzkosť prerastá a stále vracia sa
môj život klesá, pomaly stráca sa.

Posledná skúsenosť ľudského života
keď nastáva hranica šťasťia a šialenstva
keď duša je chorá a telo stoná
môj život klesá, naveky skoná.