Svet je divoký a nespútaný…tak ako môj život. Včera či predvčerom bol najsmutnejší deň môjho života a dnes už plačem od radosti. Vlastne najsmutnejší bol ten pred rokom či troma…vždy keď si uvedomím, že nie všetko je tak ako by som si želala. Mier na zemi, láska medzi nami, radosť, tešiť sa z maličkostí s mojou láskou, kamarátmi či úplne cudzími ľuďmi. Zakaždým na tej mojej ceste životom zakopnem o nejaký konár na ceste. Ale áno, každý ten konár viem z tej cesty odstrániť a znovu vykročiť…hm to je ten lepší prípad. Ale čo ak je na tej ceste jama ? A poviem Vám, že tých jám je viac ako by som si naozaj želala.. Niektoré sú menšie, že len zakopnem ba občas aj spadnem a rozbijem si nos, ale ako mamina hovorí, kým sa vydáš všetko bude v poriadku, tak si len povzdychnem, nos zalepím leukoplastom a idem ďalej. Najhoršie sú jamy, v ktorých stratím svoju súdnosť…hlboké, tmavé a chladné. Niekedy z tej bezmocnosti nedovidím ani hore a vtedy…vtedy mi nik nerozumie….a preto je mi smutno. Áno viem, vždy sa našla nejaká dobrá bytosť, ktorá mi podala rebrík a pomohla mi von znovu na tú moju cestu. Za každý tento okamih som každej tejto bytosti vďačná celým mojím srdcom, pretože znovu som dostala chuť ísť ďalej a nielen tak premárniť v nejakej jame sama svoj osud, ktorý naozaj chcem aby sa naplnil. Je mi jedno kedy, ale viem že sa tak stane. Viete, už som sa snažila obvolať cestárov, nech prídu a všetky tie jamy na ceste opravia, ale sú takí zaneprázdnení stavaním mostov nad priepasťami…ó áno dobre počujete….podaktorí z nás nepadnú len tak do nejakej jamy, ale zaseknú sa na kraji priepasti väčšej ako naša planéta. … čítať ďalej

Keď krása núti ťa sklopiť tvoj zrak
a príjemné teplo preniká ti do srdca,
vedz, že usmial sa anjiel z neba
a zjavil sa tu len a len pre teba.

Keď tvoju tvár skrášli ten najkrajší úsmev
a omámi ťa ten úžasný pocit šťastia,
vedz, že láska si cestu k tebe našla
tak neváhaj a pošepkaj jej svoje priania.

Keď pocčuť tiché stony z tvojich úst
a nahé telá v rozkoši splývajú v jedno,
vedz, že najkrajší pocit na svete je
prijímat a dávať seba v jednom.
… čítať ďalej

Čiernu oblohu pokrytú ťažkými mrakmi preťal ohnivý blesk.V okamžiku sa krajina rozžiarila jasným bielym svetlom. A vtedy si uvedomila, že je neskorý letný večer. Ten večer, v ktorý sa schyľuje k najtemnejšej víchrici tohto obdobia. Bolo dusno a teplo. No ona mala pocit akoby bola ponorená do ľadovej vody. Ohnivý blesk opäť preťal oblohu. Začína pršať. Rozbehla sa rýchlejšie. Jej cieľom bol mohutný vrch týčiaci sa rovno pred ňou. Zaťala päste, privrela oči a bežala ako šíp. Musela sa k nemu dostať skôr ako padne súmrak, aby ju Mandu nedostal.

Privrela oči a klesla na kolená s nemým výkrikom na perách. V jej tmavých očiach sa zračila magická posadnutosť. Biele zuby, navonok tak krehké ale schopné svojou ostrosťou kruto sa zaťať do tela svojej obete.Výkrik, ktorý ostal v jej tele ňou otriasol. Opäť vyskočila. Rozbehla sa, ale akási prekážka ju prinútilao nehybne stáť. Bolesť, ktorá ju premkla celým telom ju na okamih zmenila na dokonalú kamennú sochu. Usmial sa pri zvuku kvíliaceho železa a otočil sa, aby si vychutnal ten obraz. Sklopila zrak pod silou jeho pohľadu, ktorý prenikol do jej myšlienok.
“Nečítaj ich ! ” – vykríkla a otvorila oči.
… čítať ďalej

Zaklonila hlavu a s povzdychom vykročila do neznáma.
Cítila mrazivý chlad v mysli, a nechcela sa mu brániť.
Oheň, čo tlel v jej duši vyžaroval iskru nádeje na prebudenie, ale nemal ho kto v tej chvíli rozdúchať.
Temné oči krvilačných príšer ju zobliekali zo šiat aby sa mohli pokochať na jej nahom tele, pokrytom krvavými ranami bolesti.
Slzy padajúce z jej veľkých smutných očí sa pri dotyku s chladným kameňom menili na čierne perly.
Čierne perly smrti, ktoré zbierali tie krvilačné prišery a naberali cez ne svoju silu.
V okamihu keď získajú moc nad jej posledným výdychom bude patriť iba im.
Kroky ju viedli samé k tej čiernej veži týčiacej sa do výšin na mohutnej skale.
Pokúšala so dovidieť na jej vrchol, no nebolo to možné. Šedý opar mámivej hmly obklopoval jej auru, ktorá strácala farbu života.
Nemyslela čo sa stane ak dôjde k tej veži. Ako sa dostane hore. Vie len že je tam jedno veľké schodisko, ktoré musí zvládnuť.
Nikto, čo počula sa ešte nedostal až hore.
Strhla sa keď akýsi tvor sa dotkol jej bosých nôh. Bol chladný a slizký. Nejaká jašterica. Zbadala perlu a vrhla sa po nej. Pár sekúnd na to sa zmenila na štvornohého dravca ceriaceho ostré zuby rovno jej do tváre.
Roztrhal by ju na kúsky keby mohol. Ale bránili mu v tom ostatné príšery. – Ona nie je pre nás. – Musí sa dostať k tej veži. – … čítať ďalej

Spaľujúca túžba ukrytá v tajomnom parféme,
je rozprášená v atmosfére tvojej izby…
Tá šialená túžba drásajúca Tvoje srdce,
na drobné úlomky, ktorých sú tisíce a tisíce…

Tá sladká túžba voňajúca po horúcej čokoláde,
a vzdialených exotických chutí…
A svojou vôňou vábi do sveta ukrytého v Tebe,
v realite stratenej vo svete fantázie…

Bez schopnosti kráčať tmou chladnej noci,
sa túlaš hviezdami žiariacimi na oblohe…
Až nakoniec tá nekonečná sila zatieni ich jas,
a preletiš ako stratená kométa dohoniť ten čas…

Ten cvíľkový pocit beztiaže,
ťa na okamih naplní tou túžbou…
Kde len úsmev na perách prezradí,
Aké krásne je keď mení sa to snenie na …

Otvorila oči a zahľadela sa na maľbou pokrytý strop. Démonický motív ju nadchol tak, že si nevšimla pár očí, ktorý ju pozorne sledoval z tmavého kúta hrobky. Sledovala nežnú krivku ženského tela, ktorú drsne objímal trojhlavý netvor. Nebol to drak, ale akýsi kríženec draka a pekelného mandu, ktorý nevychádza na denné svetlo. Každá hlava sa dívala do očí tej panny, ktorá sa v nemom výkriku zmierila so svojím osudom. Pozornejšie sa zahľadela na maľbu. Tá žena mala jej podobu. Samozrejme, veď je to jej hrobka.
Nadýchla sa a opatrne posadila. Bola vzrušená od nedočkavosti, čo ju čaká a či môže víjsť na denné svetlo. Nechcela sa stať obyčajným zombiem, ktorého osudom je požierat zdochliny a žiť v lesoch.

Pred siedmimi okmi ked odišiel sa takto podobne prebudila po prehýrenej noci na neznámom zámku, kam ju pozval jej priateľ. Netušila, že patrí k nim, ale v okamihu keď to zistila, zosnovala svoj plán ako sa vrátiť k nemu. Nemohla vedieť, že kým premena bude dokonalá musí obetovať päť rokov svojho života, pretože hostiteľ čo s ňou spravil obrad premeny nebol ešte dospelý. Ešte, že mala inštinkty, ktorí ju zachránili od smrti a vedela čo má robiť. Ďakovala v duchu za jeho poučné slová keď spolu sedávali a rozprávalii sa o ich podstate. Bola mladá naivná, tešila sa a brala to ako nový svet. Až v jeden deň zmizol a viac sa neukázal. Nevycházala von zo svojho zámku, nestretávala sa s ľuďmi svojho druhu. Služobníctvo si už zacalo šepkat hrôzostrašné príbehy. Báli sa to povedať nahlas. Nakoniec im platila za ich služby a nebol ak nim krutá. Zmietali ňou pocity beznádeje a zmätene uvažovala, či je to správna cesta. Cítila, že niekde v diaľave na ňu stále myslí. Možno aj vedel čo spravila. Dúfala len že ho ešte uvidí skôr ako sa jej zmocní mandu. Potom by už nemala žiadnu nádej.
… čítať ďalej

Odišla … Zostali po nej iba otvorené dvere a závan hrôzy. Ešte pozmenila osudy zopár ľuďom. V okamihu , ako ich opúšťala, si to ešte neuvedomovali, až potom …
Potom, keď pocjopili, že jedného z nich si vzala so sebou. Naveky…
Smútok so zatrpknutosťou si podali ruky a zmocnili sa ich duší.
Spomienky na toho, kto pred nimi ležal s jej pečaťou na tvári , im zväčeoval moc.
Slzy rodiace sa v oku hlásali všetkým, že terz vládne smútok. Nikto nad ním nemá moc. Okrem … Čas !
Od oakmihu keď ona odišla, začal sa piesok v preýpacích hodinách pomaly presýpať, a keď sa dosype čas zvíťazil a smútok bude musieť ustúpiť. Eli im v duši ostane hlboká jazva, ktorá sa nikdy nestratí …

Posledný pohľad venoval jej krásnym očiam. Nevídané, ako môže niekto spať s otvorenými očami. Nehýbala sa. Možno je aj mŕtva. Na pár sekúnd ho zamrazilo pri tej myšlienke. Pozorne sa zahľadel na jej prsia, ktoré sa nežne dvíhali a klesali v rytme pomalého valčíka. Spí. Unavená po noci plnej vášne a tanca. Privrel oči, pripálil si cigaru a nechal svoje myšlienky voľne splynúť s časom.

Bol príjemný jarný podvečer. Sedel za stolom svojej pracovne a usilovne čítal nejaké dokumenty. Vzápätí ich s hnevom zhodil zo stola a pripálil si cigaru, pozerajúc pri tom von oknom. Nervózne bubnoval prstami na masívny dubový stôl. O pár hodín už oblečený vo svojom obľúbenom smokingu nastúpil do svojho čierneho jaguára a vyrazil na miestny zámok. Ona ho pozvala na svoj večierok pri oslave jej narodenín. Tešil sa. Hoci ju nevidel sedem rokov. Od toho okamihu keď … Zahnal myšlienky na minulosť a sústredil sa na dnešný večer.

Bola naozaj krásna. Žiarila vo svojich modrých šatách a svojím úsmevom zatieňovala ostatné ženy v sále. Popíjal si svoju whisky, fajčil cigaru a sledoval pohľady mužov ako ju pozorujú. Ako túžobne myslia na to aby sa jej mohli dotýkať a vdychovať vôňu jej parfému z tesnej blízkosti. Každý kto s ňou tancoval mal tú možnosť to skúsiť. Každý kto túžil s ňou tancovať, netrpezlivo striehol na vhodnú chviľu, aby sa mohol zapísať do jej tanečného zápisníka. Každý kto s ňou dotancoval sa odplížil na okraj sály k veľkej mise s punčom, tváriac sa že si z neho naberá, dychtivo vnímal posledné závany opojenia z jej blízkosti. Usmial sa pri spomienke ako robil to isté. Ani nevedel prečo si ho vtedy vybrala. Nechcel teraz na to myslieť. Zhasil v kamennom popolníku zvyšok dohárajúcej cigary a vybral sa pomalým krokom k nej.
… čítať ďalej

Neviem
po čom moja duša narieka,
hoc všetkých zlozvykov sa telo zrieka.

Neviem
kam moje oči hľadia,
keď priatelia svoje sľuby zradia.

Neviem
či chcem tú rozkoš z nebies danú,
vo chvíli keď zombies zo svojich hrobov vstanú.

Neviem
ako sa moje meno vyslovuje,
hoc tisíc podôb ho je.

Neviem
či chcem na tento svet sa dívať,
a či v šere sviečok tíško snívať.

Neviem
prečo tá bolesť je stále ostrejšia,
a tisíce myšlienok je zrazu bez prístrešia.

Neviem
kam podela sa moja vôľa,
keď rozum káže a srdce koná.

Neviem
koho za svojho kata si zvolím,
keď na obetný oltár svoju hlavu skloním.

Ešte s chvejúcimi perami zašepkala jeho meno a letmo sa nimi dotkla pootvoreného chladného okna práve sa rozbiehajúceho vlaku. On jej vzdušný bozk zachytil a perverzne si oblizol pery. Posledný krát zamávala a s povzdychom sa vybrala ďalej úzkou uličkou vo vlaku nájsť svoje kupé. Jeho pery medzitým zašepkali nejaké slová, ktoré už ale ona nevidela a nepočula.

S pohľadom do kupé si unavene povzdychla pri pohľade na dve malé deti s rodičmi a staršiu pani čítajúcu knižku. Usadila sa tak pohodlne ako sa len dalo, vytiahla knihu a ponorila sa do jej deja. Nemohla sa sústredit na čítanie, pretože stále cítila jeho horúci dych na svojej šiji. Letmým pohľadom vyzrela z okna na mihajúcu sa krajinu zaliatu zapadajúcim slnkom. Bola sfarbená celá do červena. Možno to bolo aj tým, že bola jeseň a listy sfarbené žltohnedo až červeno padali na trávnatý koberec. Jej myšlienky ju preniesli do podvečernej chvíle predchádzajúceho dňa.
… čítať ďalej

Chcem Tvoj pohľad
cítiť na mojich rukách,
aby ma viedol po krivkách Tvojho tela.

Chcem Tvoj iskrivý smiech
počuť v mojej hlave,
aby ma viedol temnotou v ktorej blúdim.

Chcem cítiť Tvoj parfém
každým kúskom môjho tela,
aby sa stratil pach horkosti, ktorý teraz cítim.

Chcem Tvoj hlas
počuť ako šepká čosi v neznámej reči,
aby som pochopil čo môžem viac pre Teba spraviť.

Chcem Tvoje myšlienky
nechať plynúť riekou mojich spomienok,
aby si vedela čo k Tebe cítim.

Chcem Tvoje nočné mory
zahnať do sveta hrôzy odkiaľ sa zjavili,
aby si viac nemala strach.

Chcem Tvoj úsmev
vidieť na Tvojich perách,
aby rozkvitla Tvoja krása.

Chcem Teba
aby som mohol byť ….