v tichosti noci nežne sa jagá
sťa tisíc ihlíc do kože bodá
krása toť pohľadieť
srdce priam plesá
žial tomu môjmu už
chvieť sa dnes nedá
ľudia k nej vzliadajú
a tešia sa svitu
mne je však prekliatím
a ja som ním svetu
chvália si ticho
vraj nebeský kľud
ten však mne kazí
tlkot ich sŕdc
svetlo jej nehreje
a prichádza chlad
tieňami noci
prichádza strach
červená kropaj
jagá sa v svite
posvätnost noci ?
mojich pier úsmev
a potom len ticho

nevyslocna radost a nekonecny smutok
na perach usmev a v ociach voci svetu nenavist
tisice pocitov nad nimi vsak jeden
okamih stastia v oceane prazdna
zrnko piesku v hrdle hodin
niet veru milosti pre tych,
ktorym vecnost je prekliatim

the X-mass !NOT! HOWTO
Gorth
v.1.0 29 December 2002

Kratky navod ako sa na vianoce v ziadnom pripade NESPRAVAT
————————————————————–

MESIAC PRED
- chodievajte kazdy den nakupovat a kupte si vsetko co sa vam
aspon trosku paci alebo co aspon trochu vyuzijete
- kupte si pre seba min 6 vianocnych darcekov
- nezabudnite o tom vsetkym povedat
- rozpravajte kazdemu ze darceky nie su dolezite ze ide o pohodu
- kupte kazdemu nim 2 zbytocne veci ako darceky
- vyhlasujte ze vy ziadne darceky nechcete a nech vam nic nekupuju

VIANOCE
- vstante najneskor o 7 a nasledne si na co najnekvalitnejsom
ale dostatocne hlucnom mono radiu naladte stanicu NONSTOP KOLEDY
- zacnite vysavat, to ze mate dlazdice alebo parkety nevadi
- spievajte si pri tom
- zavolajte nahodnemu znamemu a kricte do telefonu
- povedzte mu nejaky pekny vers a zaspievajte koledu, nahlas
- v pripade ze ste este nezobudili vsetkych v okoli, otvorte
vsetky okna na prievan, vonku je predsa -14 C
- zacnite sa spravat infantilne … čítať ďalej

Chladné kvapky dažďa vytrvalo bičovali krajinu ponorenú do temnoty bezmesačnej noci. Ich hypnotický koncert však nedokázal prehlušiť ten hrôzostrašný hrdelný výkrik ktorý sa mu vydral z úst. Zvuk pri ktorom sa otriasli i hrubé kamenné múry jeho komnaty. Stál pri veľkom okne a jeho telo sa kŕčovito chvelo. Bledá pokožka ozdobená kvapkami dažďa kontrastovala s čiernou kožou jeho odevu. Z tých hlbokých a chladných lesklých očí bolo cítiť bolesť. Bolesť zúfalstva, samotu, smútok. Kŕčovito zvieraná dýka prešla čepelou po dlani. Kvapky krvi splývali s dažďom a dopadali na studenú kamennú dlážku. Výraz v jeho očiach sa nezmenil. Nezmenil sa ani pri pohľade na mŕtve telo mladej služobnej ležiace na chladom kameni podlahy. Pomalým pohybom oblizol prúžok krvi stekajúcej mu po prste. Jeho tep sa eštš viac zrýchlil. Ťažký strieborný pohár preletel miestnosťou a rozbil veľké nástenné zrkadlo. Vriaca bolesť mu trhala vnútornosti, akoby sa jeho duša drala von z jeho tela, snažila sa ujsť. Chcel sa rozplakať, podeliť sa aspoň s tichom o svoj žiaľ, prejaviť aspoň trochu ľudskosti. Nedokázal to. Výraz jeho očí bol i naďaľej chladný a prázdny. Stál sám. Plný smútku a nenávisti voči ľuďom, plný zatrpknutosti a hnevu voči sebe. Sám, hoc medzi tisícmi, so svojou túžbou. Tak veľmi by chcel na svoej chladnej tvári opäť ucítiľ ten nežný dotyk jej dlane. Pocítiť zase úsmev. Jeho nechty sa kŕčovito zarývali do kameňa múru. Tichom noci sa ozval ďaľší výkrik. S každou ďalšou dopadajúcou kvapkou si viac a viac uvedomoval, že ten pocit ktorý ho robil šťastným už nikdy neucíti.
Začína svitať…

Silueta muža sa rýchlym krokom približovala, neustále sa obzerajúc za seba. Postranná ulička ktorou prechádzala bola tmavá, tvorená zadnými stenami meštianskych domov. Smerovala priamo k zadnému vchodu kupeckej gildy, avšak v zdanlivom domnení že nie je sledovaná sa zrazu zastavila a zdvihla v špine cesty ležiacu zlatku. Usmiala sa. Aspoň na chvílu, pred tým ako sa jej výraz na tvári zmenil na nemý kŕčovitý výkrik a bezvládne sa zrútila na zablatenú cestu.
“..márnosť..” zaznel šeptom chladný hlas obecnou rečou, tvrdo ale i napriek tomu melodicky.
Asi päť stôp vysoká postava zahalená v čiernom plášti prešívanom striebornými niťami zamierila ráznym krokom smerom k radnici, odhadzujúc prázdny koženný mešec na cestu.

Môj prvý pohľad patril i dnes hrboťatému bielemu stropu. Ležím nehybne a sledujem tie dôverne známe praskliny na omietke. Ako to vravia ľudia? Domov sladký domov? Snáď niekedy tieto slová vyrieknem tiež, ale zatial si musím vystačiť z hostincom ktorý ponúka za pol zlatky na deň aspon takýto , hmm, komfort. Pri vstávaní z postele vyťahujem spod vankúša obe dýky a so škodoradostným úsmevom ich pokaldám na stolík vedľa drevennej vane s vodou. Nenávidím studenú vodu.
Rýchlym pohybom na seba navlečiem koženné nohavice a čiernu hodvábnu košelu. Nasledujú chrániče zápästí a prstene, dýky putujú zo stola do svojich púzdier v rukávoch a za opaskom, vedľa malých jednoručných kuší. Na chrbát je cez rameno dôkladne pripevnený zdobený rapier. Vedla neho druhý, majstrovské dielo z čistého striebra.
Cestou k dverám cez seba prehadzujem čierny plášť s strieborným pavučinovým vzorom.
… čítať ďalej

zapaľujem ďaľšie a ďaľšie sviece
ich svit ožaruje svetlicu
neprenikne však do mojej duše
sála z nich teplo
no necháva ma chladným

moje telo sa zimou chveje
hoc obklopené ohňom je
myseľ sa potáca v prázdnote
uveznená v tejto komnate
nocou i dňom

horúci vosk dopadá na chladnú kožu
pre mňa je však chladným
a myseľ inde je
jediné čo ma zohriať môže
teplo ľudskej bytosti je

bežím pomaly modrým lesom
žiariace stromy rôznych odtieňov
napĺňajú ríšu mojich snov
na konci cesty na konci s dychom
stretol som sa s ohnivým drakom
krvavo červený lesk jeho šupín
zvýraznený oranžovým lemovaním
odráža temný svit mesiacov

cítim pohľad jeho čiernych očí
nekonečne hlbokých
pokojných a múdrych
cítim jeho dotyk
ktorý patrí žene
spaťuje a hreje
všade v mojom tele
splýva so mnou v jedno
cítim jeho puto
dušou, citom, krvou

Povráva sa, že “balial”, “bezcitný”, ako ho ľudia nazývajú, aby nemuseli vysloviť jeho meno, bol kedysi dobrodruhom ako vačšina barbarov v jeho veku. Bezhlavo sa túlal krajinou spolu so svojou družinou, v snahe nájsť svoj osud a to, po čom by v živote naozaj túžil. Jeho povesť sa šírila krajinou, majetok sa zveĺaďoval, jeho meč rozsieval smrť na jeho cestách, no on nenachádzal štastie. Dokonca ani pobyt v kláštore mu nepriniesol naplnenie, ba dokonca naopak, zanevrel na svet a jeho nezmyselné , falošné hodnoty.
Jedniný pred kým sa kedy sklonil je vraj pani z modrého hradu. Môja sesternica , Diazara, ktorá slúži na tom tajomnom hrade mi vravela že na vlastné oči videla ako pred ňou poklakol. Podľa nej sa však nesklonil pred jej čarodejnou mocou ale pred pohľadom jej očí…
“…. ááále, babské tááraniny.” prerušil rozprávača zavalitý trpaslík , “No ešče povedz že sa do njej zamiluvau, ghehehe šak to asik preto ho volaijú bezcitný ghegeh…”.
“Poznal som jedniého trpajzlíka čo s ním bul kedysi f tej bande, ale to bul čistý blázon. Ze sekeru sícé rúbal statočne ale nekedy mu to f tej jeho makovici cvaklo, a zrazu sa tváreu jak keby bol nejaké malé djevčiščo či čo, no bláázen..” ,pokračoval trpaslík opierajúc sa o dvojbritú sekeru, ” ale s týma kecami o láske k tej čarodejnici si ma fakt rozesmál ghahah.. šak bojovník čo nenájde uspokejné ani vo vítazstvách v tých najvačších masakrách čo znám ho asi len tažko nájde u nejakej ženštiny. A ešte k tomu u elfky, kche, šak ani bradu nemá…..”. … čítať ďalej

Dnes je v hostinci “u mŕtveho dobrodruha” podozrivý kľud.
Klientela pozostáva zo “štamgastov” a skupiniek dobrodruhov pre ktorých tvorí hostinec v podstate domov. Zhliadnuť sa tu dá naozaj zmes všetkých rás a povolaní. Pozornosť však zaujme skupina osôb sediacich pri obrovskom dubovom stole v rohu miestnosti ktorú kupodivu všetci hostia akoby prehliadali. Až na barmana a pôvabnú čašníčku Eryn ktorá nestíha vymienať prázde poháre na stole za plné. Víno, to najlepšie aké mali pre malého zavalitého elfa v čiernom plášti s kovanou palicou opretou o stôl a tiež pre vysokého dohneda opáleného vychrtlého človeka v hnedej veste kŕmiaceho zbytkami svojho tiež vychrtlého polovlka. “Dones mi čo len budeš chcieť zlatko”, pre dobre oblečeného elfa nespúšťajúceho z nej oči. “Chlast a neco žrat.”, pre drobného hobbita zvierajúceho vrhací nôž a poškulúceho po ostatných hosťoch. A pivo pre vedľa sediaceho hobbita so spáleným obočím a barbara z vačšej časti zosunutého pod stolom zahaleného v čiernom plášti.
Najzváštnešie želanie vyslovil trpaslík ktorý vyžadoval šťavu z jabĺk. Toto želanie však prestávalo byť zvláštnym hneď po tom ako ste si uvedomili že trpaslík má oblečené dievčenské šaty a jeho obojručná sekera je ozdobená kresbou margarétky.
Naozaj bizarná skupinka. … čítať ďalej

nenormálny: úchylný, chorobný, perverzný, zvrátený, zvrhlý.

…je mnoho pojmov ktore si ludia vymysleli aby s pohrdanim oznacili tych, ktori su podla ich mienky iny. So zavistou odsudzuju ludi ktorych nepoznaju za vsetko o com nic nevedia alebo co nikdy neskusili. Pokrytecky oznacuju ostatnych tymito prazdnymi pojmami za veci ktore konaju , v ktorych nachadzaju potesenie , vzrusenie, ktore ale nespadaju do modelu sporiadaneho obcana, cudneho a pocestneho. Slovami odsudzuju a pritom mozno prave po tychto veciach myslienkami tuzia. Zapudzujete to coho chut nepoznate aby ste v slepych ociach verejenj mienky zostali …. normalny ….

nebojte sa konat a hovorit to na co mate chut. I ja sam sa vam priznam ze som, vo vasich ociach, zvrátený….

gorth

život zložený z okamihov
poskladaných v jedno
každý nekonečne dlhý
ak sa zrodil v samote

skladáme tieto okamihy
napĺňajúc svoj život
v snahe dožiť sa konca
nech je hociaký

každý kúsok týchto črepín
tvoríte z hocičoho
zaoblené a bledomodré
dôležité vám je dočkať sa
dožiť sa ďalšieho
… čítať ďalej