Bolo to na lyžiarskom zájazde. Mali sme asi 16. Hneď v autobuse sa porobili skupinky a bolo jasné, kto s kým bude na izbe, kto s kým bude chodiť boardovať. Vlastne, zostali sme tri hlavné parite: ja s babami ” nás bolo 5, šesť najcool chalanov z triedy a štyri kravy z áčky, ich frajerky…alebo skôr – jebačky. Dali im kdekoľvek. Šéfka kráv bola zrzka Táňa. Ja som ešte nemala sex. Načo. Čakám na toho pravého. Nie že by to mal byť rovno môj budúci manžel. Pravý je proste pravý. To žena vždy cíti.

Lyžiarsky za rozbehol klasicky. Oťukávačky, opinkávačky. Nakoniec sa k našej partii pridružila “tá správna” šestka. Baby boli na prášky. Mne to bolo fuk. Ani jeden nebol ten pravý. Riki, idol žien a Tánin frajer sa začal okolo mňa motať. Úsmevy, pohľady ” myslel si že sa z neho zbláznim. Bavilo ma ignorovať ho.

Našla som si flek na cigu. Tajný. Bolo to za chatou, bočný východ pre personál. Storočný zámok sa dal ľahko otvoriť čímkoľvek. Dvere viedli na zadný dvor, kde bolo kedysi ihrisko. Teraz tam zostali len rozpadnuté hojdačky a jedna lavička. Po bokoch niekto nahádzal kopy dreva a bordelu, takže sa tam dalo ľahko zašiť.
Fajčila som druhú cigu. Vrzli dvere. Nechala som si ich otvorené. Dolu som ich podprela iba kúskom dreva.
“Kurva, profka,” pomyslela som si. Schovala som sa do tieňa. Za dverami stál Riki. Rozhliadol sa okolo seba. Stiahla som sa do tieňa, ale zbadal ma.
“Nemáš cigu?” opýtal sa. … čítať ďalej

jedna minuta
jedna sekunda
chvila a vsetko sa zmeni
cely zivot
dejiny…
a co? koho to zaujima?
falosne slova, falosne city, predsudny, projekcie, iluzie, sklamania…z tohto sa sklada svet?
vztahy?
nic nie je dokonale
laska neexistuje?
vzajomne porozumenie sa okamihom rozplyva pod tlakom osobnych ambicii,
iluzii, projekcii….
egoists rules the world

ale naozaj si na svete iba sam…sam a jedine sam
ani ta najblizsia a najobetavejsia osoba na svete ti nepomoze
spoliehat sa na sameho seba?
aj za rizika obete?
obete blizkych, rodiny
straty
sa tazko hladaju….
… čítať ďalej

1. OBRAZ
interiér ” byt ” deň

Cez okienko vidíme nohy okoloidúcich, ako sa mihajú, rýchle, ranné. Prúd svetla vchádza do miestnosti, do jednej miestnosti malého pivničného bytíka. Inak je v ňom šero.
Za stolom sedí starý muž. Pred sebou má malý tanierik, na ktorom má nakrájaný chlieb s maslom. Vedľa tanierika je položená biela stará popukaná šálka, z ktorej sa parí. Starec si odhryzne z chleba, požuje, odpije si zo šálky. Mlčky sedí, pozerá von okienkom.
Vo dverách počujeme zvuk štrkotania kľúča. Muž neprestane žuť, prehltne. Dvere sa otvoria. Do miestnosti vpadne staršia žena, za ňou mladý pár. Žena sa pri pohľade na muža narovná, vypne hruď, na tvári sa jej usadí ešte nepríjemnejší výraz, akoby sa niečoho veľmi štítila a smrdelo jej to tu.
Za ženou vchádza mladý pár. Ona, nízka, nesmelá, on výrazný a rozhodný. Povzbudzuje ju k tomu, aby vstúpila.
Domáca sa na nich otočí.

DOMÁCA
Len pokojne, poďte ďalej.

Žene sa byt nepáči, muž ju pohľadmi, posunkami presviedča, že byt je v poriadku a chcú ho. Žena sa bojí čo i len pozrieť na starca, všetci ho radšej neberú do úvahy, než by sa mali trápiť s jeho problémom. Domáca vidí ženine rozpaky, ponáhľa sa zachrániť situáciu.
… čítať ďalej

Ozvena môjho kroku sa ozývala po celej katedrále. Bolo v nej zima. Dýchol som si do dlaní a para z môjho dychu sa mi rozplynula okolo tváre. Dýchol som ešte raz. Pozoroval som paru, ako sa vzniesla do vzduchu a postupne zmizla.
Potreboval som únik. Pred celým svetom, pred mojím životom. Neverím v Boha, a napriek tomu som vošiel sem, do tejto veľkej, tichej gotickej katedrály. Prechádzal som hlavnou loďou. Nikde nebolo ani živej duše. Majestátne ticho prerušovala iba ozvena môjho kroku. Cítil som sa strašne maličký oproti vysokým pilierom po stranách hlavnej lode, z ktorých na mňa hľadeli kamenné sochy rôznych svätcov. Míňal som ich pohľady, ako som míňal aj farebné odrazy svetla sklenených vitráží, ktoré pred mojimi očami rozohrávali nekonečnú symfóniu farebných tónov a obrazcov. Vo vzduchu sa miešala vôňa kadidla s dohasínajúcimi sviečkami, ktoré zapaľovali pozostalí a prosebníci pri oltároch v bočných lodiach. Prechádzal som sa po prázdnej katedrále. Vysoko nado mnou sa týčila mohutná klenba a rozmýšľal som ako takéto niečo mohli v postaviť bez techniky. Potom vyšiel zo sakristie starý muž a motal sa okolo hlavného oltára. Pozrel na mňa. -Čakáte na spoveď?- opýtal sa.
-Nie,- odpovedal som trochu rozpačito. Muž kývol hlavou a začal zapaľovať veľké sviece. Otočil som sa a zamieril k východu.
… čítať ďalej

Posledné slnečné lúče si s námahou hľadali cestičky medzi korunami stromov. Listy zo stromov nepravidelne padali k zemi a vytvárali na nej pestrofarebný oranžovo – červený koberec. Urastený mladík pomaly stúpal lesným chodníčkom. Dlhé hnedé vlasy mal zopnuté koženou šnúrkou, vyšuchané rifle mu končili poniže kolien. Jeho vyšportované a opálené telo zdobilo len pár amuletov na krku. Striaslo ho od zimy. Vytiahol si z ruksaku obnosené čierne tričko s dlhým rukávom a za pochodu ho na seba navliekol. Pozrel na hodinky. O chvíľu by mal doraziť na miesto.
Zastal a zhlboka sa nadýchol. Obzrel sa za seba, či za ním niekto nejde. Les pomaly utíchal. Vytiahol z vrecka pokrčený balíček marlboriek a zapálil si jednu cigaretu. Vysoké vojenské topánky sa mu zabárali do mäkkej pôdy pod nohami. Asi po štvrť hodine ho cestička doviedla na okraj lesa a vynoril sa na veľkej lúke obkolesenej menšími kopčekmi. Uprostred lúky stála drevenica.
Z kamenného komína sa tiahol do výšky biely dym. Napriek šeru ešte v diaľke rozoznával ľudské postavy okolo budovy. Niekto otočený smerom k západu stál na vedľajšom kopci, s rukami vystretými k oblohe pozeral na nebo. Ďalšie dve osoby sa pohybovali okolo ohniska. Mladík rázne vykročil vpred. Postavy sa na chvíľu zastavili a sledovali prichádzajúceho muža, potom ďalej pokračovali vo svojej práci. Keď prichádzal k drevenici,
vôbec si ho nevšímali. Jeden z nich mal čierne dlhé vlasy
a briadku, druhý bol ostrihaný úplne nakrátko.
“Nazdar,” pozdravil ich.
Ten s čiernymi vlasmi na neho pozrel, no nič nepovedal.
“Nájdem tu niekde Armaina?”
“Vo vnútri,” odvetil.
“Dík.” … čítať ďalej

Pohodlne sedel vo svojom aute. Ležérne opretý o operadlo sedadla čakal, kým naskočí na semafore zelená. V ruke, ktorá mu visela z okna, držal dohárajúcu cigaretu. Na svetelnej signalizácii sa objavila oranžová…Zelená. Martin rýchlo siahol jednou rukou na radiacu páku a druhou na volant. Cigareta sa mu vyšmykla z ruky a spadla do auta. Zdola k nemu začal stúpať dym. Nemohol ju zahasiť nohou, pretože sa zakotúľala hlboko za pedály. Spanikáril.
- Sakra!- Zanadával. Chcel zastaviť, ale nachádzal sa v najväčšej premávke a nemohol sa dostať k okraju cesty. Náhle sa mu samovoľne strhol volant. Šikmou čiarou sa vyrútil cez dva jazdné pruhy priamo na chodník. O pár milimetrov minul pouličnú lampu a nabúral do plotu. Rýchlo sa zohol, aby zahasil cigaretový ohorok. Opäť sa posadil a prešiel si rukami po tvári. Uľahčene si vydýchol. Bohužiaľ nie na dlho. K jeho autu sa rýchlym krokom rútil rozzúrený muž.
-Zbláznil si sa?! Ty idiot!- Kričal na Martina. V tvári bol celý červený, po čele mu stekali kvapky potu a ledva dýchal. Ale ani to ho neodradilo naďalej vykrikovať rôzne nadávky.
-Si ožratý, či čo?!- Schytil Martina za tričko a pokúšal sa ho vytiahnuť von okienkom.
-Pozri sa čo si spôsobil!!!-
Martin horko – ťažko vystúpil, a upravujúc si tričko, obzrel sa za seba. Celá cesta bola zaprataná nepravidelne rozostavanými autami. Všetci zmätene trúbili a nervózne na seba pokrikovali.
-Panebože!- Chytil sa za hlavu. Ihneď vytiahol mobilný telefón a začal vytáčať čísla…
… čítať ďalej

…so sialenym vyrazom v ociach, rutis sa oproti krvilacnym bestiam….
pri kazdom pohybe citis ako tvoje svaly postupne umieraju….
zenie ta tuzba, zurivost, laska a nenavist…. a noz v tvojej ruke je pripraveny kedykolvek konat svoje dielo…

stop!

zastav sa a pozri hore.
z velkych tmavych mracien sa prediera tenky slnecny luc a mieri ti priamo do srdca…

…Stáť na okraji priepasti. Hľadieť beznádejne dolu. Do hĺbky, ktorá znamená smrť a zároveň z posledných síl dúfať, že sa stane zázrak…
Nádej – to jediné zostávalo Daimonovi, ktorého besné psy zahnali až sem. Skočiť do priepasti alebo zostať a čakať kým ho roztrhajú psy?
Ak ho neroztrhajú hneď, odvisne tak či tak. Už počul ich zadychčaný, chrapľavý štekot….cítil ako sa k nemu približujú a predstavoval si ako do neho zaboria svoje veľké biele tesáky. Náhle zafúkal silný vietor a pod Daimonom sa zosunuli skaly…

Dvaja zavalití muži stáli na okraji skaly a pozerali dole.
“Čo myslíš?” Opýtal sa nižší z nich, s veľkým červeným nosom.
“Bez šance.” Skonštatoval druhý prenasledovateľ.
“Nemali by sme to skontrolovať?”
“…Zbytočné. Je po ňom.”

Daimon netušil čo sa s ním deje a kde sa nachádza. Pomaly otváral oči. Snažil sa rozoznať predmety okolo seba. Všetko bolo zahmlené. Pokúsil sa postaviť, ale pocítil strašnú bolesť a chrapľavým hlasom skríkol. Niekto, alebo niečo sa ho dotklo. Spočiatku vnímal iba obrysy, ale postupne si uvedomoval, že sa nad ním skláňa nejaká postava. Žena…krásna mladá žena s dlhými, kučeravými vlasmi ohnivej farby.
“Hej.” Jemne ním potriasla.
“Vládzete vstať? Môj dom je neďaleko.” Jej hlas bol plný nehy. Daimon sa bál prehovoriť, aby svojim hrubým mužským chrapotom nepokazil túto príjemnú atmosféru. Opäť sa pokúsil vstať. Tentokrát zaťal zuby a horko – ťažko sa pozviechal zo zeme.
“Oprite sa o mňa.” Nežné stvorenie mu ponúklo svoje rameno.
… čítať ďalej

“Mami, mami!” ozýval sa celým lesom detský hlások.
“Mami, kde si?”
Plavovlasé dievčatko nemotorne prepletalo malými nožičkami a so slzami v očiach sa obzeralo okolo seba. Strčilo si prštek do úst a rozplakalo sa.
“Mami…”
Z diaľky začula trepot krídiel, ktorý ju zaujal. Pohľad uprela smerom odkiaľ prichádzal. Z oblohy sa zniesla veľká čierna vrana, ktorá sa pri dopade na zem zmenila na krásnu červenovlasú ženu odetú v čiernej koži. Dieťaťu sa nadšením rozšírili zreničky. Žena sa nežne usmiala na dievčatko: “Brighid!” Prehovorila láskavým hlasom: “Mama!”
Brighid rozprestrela svoje malé rúčky a vrhla sa matke do náručia. Mladá žena chytila svoju dcéru za ruku a vytratili sa v hustom zelenom lese. Kadiaľ prešli, tam stúpala do výšky hmla a obe sa v nej pomaly strácali. Nemotorné krôčiky malej Brighid boli však už teraz predzvesťou toho, že keď dospeje, bude mať presne takú ladnú chôdzu a pohyby ako jej matka – Morrigan.

Brighid odpočívala pod veľkým dubom. Spala. Jej biele dlhé šaty jasne kontrastovali so zelenou írskou prírodou. Plavé mierne zvlnené vlasy boli voľne padnuté na zemi okolo jej tváre. Ešte stále bola dieťa, ale čoskoro, ako jej povedala mama, sa stane ženou a bude mať takú veľkú moc ako ona.
… čítať ďalej

I don´t how I was born,
don´t know where…
Just rised up from the fallen leaves,
and walked away, there…

The autumn wind blow
through my reddish blond hair
..and I don´t care…
…still walking away…

My nudity is covered by dying butterflies.
Everybody love my irresistible voice.
Sitting on my favourite bear,
going through the nature – free from any human voice.

Here comes the end of my being…
I feel this is my last day,
flakes of snow are killing me.
I am the son of Autumn fay.

…čítaš…
so záujmom sledujem zas tvoju tvár.
Tu nežný usmev, tu zas vážny…
Obraciaš listy
a stále čosi hľadáš…
Hľadáš seba.
Odraz v obraze,
Obraz v odraze…
Pomaly zatváraš knihu
a s úsmevom zakrývaš sklamanie.
Nie, táto kniha nebola o tebe
ani tebe venovaná.
Si a navždy ostaneš
duša nikým nepoznaná,
nemilovaná.