Vo dverách ministrovej komnaty zmizol chrbát hlavného arcimága Garamaura. Jeho čierny plášť splynul s tmou, ktorá bola vonku na chodbe. Prvému ministrovi to pripomenulo pokročilú nočnú hodinu, keď už museli byť všetky svetlá na zámku zhasnuté, lebo kráľ si tak želal. (Vždy vstával o piatej ráno a dával si rozcvičku, s čím sa prvý minister ani zďaleka nestotožňoval.)
Päť sviečok na masívnom striebornom svietniku chabo osvetľovalo ministrov úrad-ťažký stôl v strede komnaty zakrytý nadváhou neuprataných papierov, ornamentový koberec na kamennej podlahe a tapisérie s pestrými kráľovskými motívmi na hrubých stenách, okno, za ktorým bola tma a to najdôležitejšie, veľké kreslo. V ňom sedel zavalitý muž s trochu prešedivenými vlasmi, zrelým pohľadom a neodmysliteľnou fajkou-prvý minister osobne. Fajku držal v ruke, ktorá mu visela z operadla kresla a zamyslene sa díval pred seba.
Snažil sa zrekonštruovať situáciu. Bolo toho v poslednej dobe trochu veľa. Asi tak pred rokom a pol, no áno, pätnásť mesiacov uplynulo odvtedy, čo sa pomery v Konfederácii začali kaziť. Neskutočná bieda v hlavnom meste a okolí, o zvyšku krajiny ani nehovoriac, chaos a násilie sa stupňovali, každý deň už prekonával predchádzajúci nejakým ohavným zločinom, alebo hromadným nešťastím-záležalo, či išlo o všadeprítomnú nenávisť, alebo nedbalosť.
Spomenul si na mesto zadusené mágom-mafiánom len za to, že sa tam ukryl jeho konkurent, čo mu zbombardoval letohrádok pri mori. No áno, pochopiteľne určitých ľudí tento stav vyniesol poriadne vysoko, alebo skôr postavil im most z mŕtvol, no osud ich aj rýchlo zomlel v šialenom a hlavne rýchlom kolotoči násilia. Obyčajní ľudia Konfederácie, ktorí bývali vo svojich studených domoch a vždy museli dosť kľučkovať, aby prežili, začali byť teraz zúfalí a každý žil len pre okamih. Rýchlo vznikla situácia, keď nebola vec, ktorej by nemohli uveriť, ak by ich to dostalo z biedy. Alebo aj človek.
Taký človek sa našiel. Bol ním mág Josip, ktorý vynikal najmä cynizmom a krutosťou. No dobre, pre objektivitu, mal aj veľké schopnosti a skúsenosti. Keď sa dostal k moci po cárovi Borisovi, ktorý sa upil k smrti, začal robiť “poriadok”. Ľudia ho oslavovali-ak vravel, že konfederácia bude silná, musela to byť pravda. Ostatne byť proti niekomu je tiež nejaký cieľ, potom už cieľom nemusí byť oháňať sa, aby tá bieda nebola ešte horšia. Možno si aj mysleli, že vojenskou prevahou sa z biedy dostanú.
Je pravda, že Konfederácia sa postupne konsolidovala a z chudobnej mocnosti sa stala superveľmocou. Ľud nabral na sebavedomí a na agresivite, fakľové sprievody proti pár odporcom vojny im rozhodne guráž dodali. Stotožnil sa so svojim vodcom-vládcom najsilnejšej krajiny na svete. Najsilnejšej-spolu s úniou.
Prvý minister zdvihol oči zo zamyslenia. Pohľad mu padol na dvere. Ich drevokresba sa zdala veľmi jednoduchou a priateľskou v porovnaní s vesmírom, ktorý ho obklopoval. Dvere sa otvorili. To bude zase arcimá…
Z tmy sa však vynorila menšia postava. Dobre opatrované, no starecké črty, pohľad utekajúci zo strany na stranu. Zamatové rúcho. Kráľ. (Ako to, že nespí ešte.)
“Prvý minister”, prehovoril kráľ tenkým a slabým hlasom. “Moje obavy mi nedovolia spať. Poradca tvrdí, že sú už kedykoľvek pripravení vyslať strely.”Kráľ sa odmlčal ako keby sa bol pýtal.
“Áno Vaša jasnosť. Sú pripravení kedykoľvek to urobiť”, odpovedal prvý minister naoko neutrálnym tónom.
“Zastavte ich nejako. Nemôžu si dovoliť na sväté veličenstvo. Tisícročná história národov Únie, ktoré nikdy nikomu neublížili a s pánom Bohom nikoho neohrozovali (prvý minister vzdychol) a ktorý mierumilovne napĺňal svoju štátnosť v duchu gormilsko-manijskej tradície je predsa transcendentálne nedeštruovateľný.” Kráľ sa trochu výstražne pozrel na prvého ministra svojim senilným pohľadom. Prvý minister rutinne prehliadol nezmyselnosť jeho slov.
“Áno, vaša jasnosť”, povedal ešte neutrálnejšie než predtým. “Aké sú vaše príkazy, milosť?” Kráľ odpovedal bez váhania:”Naši nepriatelia sústavne stojaci proti našemu národu si nezaslúžia nič iné než našu ráznu odpoveď. S pánom Bohom vystreľte strely.”
Nato sa kráľ otočil a stratil sa v čiernej chodbe. Dvere ostali otvorené.
Prvý minister sa načiahol na stôl po ďalší tabak, pričom sa nechcel pohnúť z kresla, takže zaujal dosť grotesknú polohu. Za chvíľu už vyfúkol dym. Bolo to pred troma týždňami, keď mág zaoberajúci sa špionážnymi kúzlami ohlásil, že Konfederácia vyvinula niekoľko striel schopných podpáliť celé mestá a kontinenty.
O deň neskôr to ohlásil aj mág Josip za nadšeného jasania davu. (V hlavnom meste Únie bol vtedy zamračený deň a ľudia sa neponáhľali za svojimi vecami tak ako obyvkle. Niekoľko solídne oblečených šľachticov v klube vzrušene diskutovalo pri šálkach čaju mávajúc novinami. Mládež sa nezabávala, skôr bolo vidieť skupinky rozprávajúce sa na schodoch a na rohu ulíc o budúcnosti. Zrazu si boli všetci blízki. A deti neboli na uliciach vôbec, pretože ich nikam nepustili. Dokonca ešte aj polícia sa správala slušne. Všetci boli predovšetkým prekvapení a zarazení.)
Prvý minister pomaly vťahoval ukľudňujúcu vôňu tabaku. Hlavný arcimág Garamaur mu bol oznámiť, že všetko je pripravené na odpal striel. Upozornil však, že Konfederácia vie o každom ich kroku. Ak budeme strieľať my, odpoveď príde skôr než rakety dopadnú.
Pred otvorenými dverami sa mihol tieň a objavila sa vyplašená tvár mladého mága-vyzvedača. Oči mal rozšírené a išlo z nich zdesenie, ruky sa mu triasli.
Nemusel ani nič hovoriť. Tri týždne už na to prvý minister čakal. Bolo to jasné.
Konfederácia sa zbláznila.
Prvý minister nič necítil, lebo to už bolo zbytočné. Kopy papierov na stole tvoriace jeho agendu už nemali zmysel.
“Idem to oznámiť kráľo…”,
“Nie. Poďte sem. Ešte jednu vec treba spraviť”, povedal pokojne prvý minister. Mág trasľavo vykročil ku kreslu, aby si prezrel papier, čo prvý minister vzal s námahou zo stola a v poloceste sa zosunul na zem zasiahnuty bleskom, ktorý osvetlil celú miestnosť. Minister pustil z ruky talizman, ktorý mal na krku.
Mladý mág ležal na zemi s výrazom toho istého zdesenia, ktoré mal pri vstupe do miestnosti. Netrpel. Už je to jedno. Mal asi sedem minút. Hodiny tikali ako odpradávna a asi by sa nepokazili desaťročia, pomyslel si. Proti tomuto však bude bezmocné všetko. Pohrával sa so svojim talizmanom, zvesil si ho z krku a prezeral si ho. Pripomenul si Konfederáciu a miesto, kde ho dostal. Predstavil si osobu, od ktorej ho dostal.
Ešte poslednú vec bolo treba urobiť. Dôstojne prikročil ku stolu, vzal z neho kryštáľovú guľu. Nezdržoval sa prezeraním svojej podobizne, pretože už mal asi len pol minúty. Naladil sa na svojho spoluspiklenca.
“Garamaur?”
“Áno”, ozval sa pevný hlas bez emócii.
“Pošli Konfederácii odkaz, ako sme sa dohodli.”
“Áno”, odpovedal tým istým tónom. “A zbohom.”
“Zbohom Garamaur.”
Nebol už čas povedať viac.
Bezdomovec Hook sa prevalil a zistil, že leží mimo svojej krabice. Roztrhaná prikrývka tiež ležala vedľa, snáď ešte viac prepotená ako inokedy. Bolo teplo a mal dojem, že už asi deku nechá tak. Zdvihol svoje napuchnuté oči k nočnej oblohe, hviezdy signalizovali, že dnes už chladnejšie nebude. Vtedy ho oslepilo svetlo a nestihol si ani uvedomiť, že to už bola jeho posledná myšlienka. Bezzubá starena ležiaca vedľa neho stihla ešte zašriekať niečo o čumení na nebo.
Nočný strážnik len zalapal po dychu.
Študent zbadal svetlo a nevedel, čo si o tom má myslieť. Tak chytil svoju kamarátku za ruku, pretože sa trochu zľakla.
Ináč veľa ľudí na ulici nebolo.
O chvíľu pohltil celé mesto plameň. Najvyššia veža Veľký Don mu neodolala ani o sekundu dlhšie ako obyčajný dom.
Zvyšné časti Únie to predsa len dostali o sekundu neskôr. O chvíľu bol celý kontintent jeden stĺp ohňa zmiešaný s beznádejnými zvyškami civilizácie. Vyšľahol k oblohe a zmizol.
Nikto v Konfederácii nečakal, že Únia stihne odpovedať. Dav zhromaždený na Červenom námestí oslepilo svetlo a ľudia zalapali po dychu, pričom sa do každého zaťal osteň strachu. Nikto nestačil vydať ani hláska, keď sa žiara na oblohe usporiadala do písmen, ktoré ostali svietiť na hviezdnom pozadí.
“Zbohom a nech Vám Boh odpustí.”