sedim v pokoji svojej izby
smejem sa s priatelmi
pivo pomaly mizne v hrdle
teplo pokoja pretina vykrik
neveriace hlasy naplnene nervozitou
vyplnajuce sa scenare druhotriednych katastrofickych filmov
apokalypticke vizie stavaju sa skutocnostou
nechapajuce pohlady bludiace v priestore
hladujuce vysvetlenie , pokoj
ten vsak odisiel a na jeho miesto si sadla nervozita
cez hlinikove ramy okien zacina presakovat zima
pomaly po kvapkach naplna miestnost
za kazdu spravu pohar kvapiek
je to sen,skutocnost, film?
ludia sa hlasia k svojim cinom a hned ich zase popieraju
nervozita mava na svoju prichadzajucu priatelku, samotu
sada si ku mne
citam stale dalsie a dlasie spravy
obrazy z krajiny tisice kilometrov vzdiealenej
a predsa strach v plasti bezmocnosti
aspon na chvilku ukaze na kazdeho z nas
usmievajuc sa na nervozitu a samotu
sedim v miestnosti plnej ludi
a predsa sa citim sam
nervozita a samota sa ma dotykaju stale viac
snazim sa ich striast
uvedomujem si zrazu ze toto nieje moj svet
nie ten v ktorom chcem zit
ani to miesto kde vlastne chcem byt
zatvaram oci a vo vire farieb zrazu miznem
neviem kde som
ale citim ten najjemnejsi dotyk, nadherny nezny
nervozita a samota su prec
z dialky pocujem rychly zvuk ich krokov
miznucich v nenavratne
pocity a myslienky vystriedala euforia a krasa
citim teplo jej tela
pomaly sa ponaram do hlbky tych oci
stracam sa v nich a spoznavam v nich …. svoj svet…