…čítaš…
so záujmom sledujem zas tvoju tvár.
Tu nežný usmev, tu zas vážny…
Obraciaš listy
a stále čosi hľadáš…
Hľadáš seba.
Odraz v obraze,
Obraz v odraze…
Pomaly zatváraš knihu
a s úsmevom zakrývaš sklamanie.
Nie, táto kniha nebola o tebe
ani tebe venovaná.
Si a navždy ostaneš
duša nikým nepoznaná,
nemilovaná.

sedim v pokoji svojej izby
smejem sa s priatelmi
pivo pomaly mizne v hrdle
teplo pokoja pretina vykrik
neveriace hlasy naplnene nervozitou
vyplnajuce sa scenare druhotriednych katastrofickych filmov
apokalypticke vizie stavaju sa skutocnostou
nechapajuce pohlady bludiace v priestore
hladujuce vysvetlenie , pokoj
ten vsak odisiel a na jeho miesto si sadla nervozita
cez hlinikove ramy okien zacina presakovat zima
pomaly po kvapkach naplna miestnost
za kazdu spravu pohar kvapiek
je to sen,skutocnost, film?
ludia sa hlasia k svojim cinom a hned ich zase popieraju
nervozita mava na svoju prichadzajucu priatelku, samotu
sada si ku mne
citam stale dalsie a dlasie spravy
obrazy z krajiny tisice kilometrov vzdiealenej
a predsa strach v plasti bezmocnosti
aspon na chvilku ukaze na kazdeho z nas
usmievajuc sa na nervozitu a samotu
sedim v miestnosti plnej ludi
a predsa sa citim sam
nervozita a samota sa ma dotykaju stale viac
snazim sa ich striast
uvedomujem si zrazu ze toto nieje moj svet
nie ten v ktorom chcem zit
ani to miesto kde vlastne chcem byt
zatvaram oci a vo vire farieb zrazu miznem
neviem kde som
ale citim ten najjemnejsi dotyk, nadherny nezny
nervozita a samota su prec
z dialky pocujem rychly zvuk ich krokov
miznucich v nenavratne
pocity a myslienky vystriedala euforia a krasa
citim teplo jej tela
pomaly sa ponaram do hlbky tych oci
stracam sa v nich a spoznavam v nich …. svoj svet…

Plavíš sa na bielej veľrybe,
ktorá je symbol šťastia.
Za tebou sa vynorí netvor so zelenými očami
a ona mizne v jeho vnútri.
Čierny pavúk tká sieť,
a ty, Ty v nej uviazneš.
Sieť sa mení na železné mreže.
Chytíš nosorožca za chvost
a kľúčovou dierkou miznete v púšti.
Stretneš ľudské oko, ktoré
Ti číta myšlienky.
Rozplače sa slzami …
Slzy, ktoré nie sú slzami,
ale potokom krvi, v ktorej sa topíš.
Skôr Ťa však chce zachrániť
lietajúci mravec, ale stratí sa Ti
a ocitneš sa v ohni.
Je tam teplo a chceš si nabrať zo samovaru čaj.
Sú v ňom však len motýle bez krídel.
Jednému požičiaš šnúrky od topánok,
aby mohol odletieť …
Začínaš horieť,
meníš sa na popol,
kričíš od hrôzy…
Zobuď sa, je to len sen !

Jazero. Je krásne modré.
Plávajú tam labute.
Snehobiele ovečky na čistom bledomodrom nebi.
Čistota a nevinnosť.
Zamračilo sa.
Červená škvrna od vína na bielom obruse.
Alebo je to krv ?
Vlny jazera sa plazia čoraz ďalej po pláži.
Už dosiahli aj stromy.
Labute sú špinavé.
Od prachu, smoly a atramentu. čierneho …
Odleteli , ďaleko …
Mikdy sa už nevrátia.
Jazero vyschlo, a teraz je tam púšť.
Vietor sa nedbalo pohráva so zrnkami piesku.
Chceš opäť vidieť to modré jazero, a na ňom
snehobiele labute.
Ale vidíš len pustatinu – šedú a
nan ej čierne krkavce.
A supy, tkroé Ti trhajú vnútro … A ničia Ťa …!
Bráň sa ! ZObuď sa !

Pomaly deň odchádza
Džni Walker prichádza
do nejakej krčmy plnej ľudí
v ktorej sa ich život mení
na rozmazaný obraz.
Škoda, že ja v tej krčme nesedím
na dno pohárika nehľadím
a nepridám sa k tej mase
meniac sa pri tom na ožraté prase:
Radšej si zapálim cigaretku
pozriem si v telke mažoretku
vyťukám telefónne číslo Džoniho
a rozdáme si to v súkromí na živo.
A potom Džoni Walker opäť odchádza
spoza rohu ďalší deň prichádza
otvorím zlepené viečka
vykašlem sa na cestu do práce
a šľahnem poloprázdny pohár do piče…
a s opicou v hlave padám
klesám na dno postele !

bolo jedno nebo, v ktorom zili anjeli,
bieli hebucki nevinni usmiati
nepoznali nic len zabavu lasku a stastie
jeden zvedavy anjel sa raz zatulal na sami okraj neba
bol strasne zvedavy a neposedny vzdy chcel najst nieco co iny
este nevideli
pozeral ponad ten okraj toho uzasneho neba a rozmyslal co je dalej
vsetci vraveli ze je tam nic, ze je tam nic a potom peklo
vobec nic
on nevedel co je to nic
ale vedel co je peklo a bal sa ho
zazdalo sa mi ze nieco vidi vykukol este viac
a zrazu letel volnym priestranstvom
jeho kridla
spomenul si ze ix ma ale v tom uzase niecoho noveho ich nestihol otvorit
a tak padal a vyxutnaval ten novy pocit
az sa mu zaiskrilo pred ocami a zostal tisko lezat
drobna kvapka sa mu zjavila na kraji oci
oxutnal co je to ?
slza vravia tomu ludia
prvykrat si uvedomil ze nieco je ine
poobzeral sa
ani kridla nemal ani nebol uz taky cisty biely
usmev mu vsak ostal
aj napriek zvlastnej pachute niecoho co nevedel definovat
poobzeral sa a vykrocil blizsie k ludom
zhrozene zizal na ich tvare pokrutene od bolesti smutku slz
netusil ze nieco take existuje
nasiel aj ludi usmiatych ale inym usmevom ako tam v nebi
umelym, cynickym, pohrdavym
nevedel co dalej
tulal sa swetom a rozdavala spon ten kusok radosti a pocitov,ktore mali tam v nebi
stale dufal ze sa dostane spet ze porozprava vsetkym ako je tu dole
ako tu dole potrebuju ludia kusok neba
ako sa swet ruti do zahuby
az raz
pochopil
nikdy sa nedostane spet
musi ostat dole
tym ze dlho bol medzi ludmi sa v nom objavoval ten pocit smutok hnev
bezmocnost
padol este viac ako z toho neba
padol sam v sebe
zacal sa stracat coraz viac sa podobat na ludi
coraz viac sa rutil dalej a dalej od neba smerom k pekelnym branam
zomieral anjiel a rodil sa novy clovek
zrazu sa zobudil
strasne teplo mu bolo
cerveny horuci ohen mu slahal do tvare a vypaloval
zrak, mozog, myslienky, telo
zlakol sa
zacal utekat
nie to predsa nechcem som anjel…..aspon som bol ….hm
…..
objavil zazrak
usmev nasiel sam seba ..
robit cokolvek ale pri tom nezabudat nestratit svoj usmev a sameho seba
pochopil ze sa da zit a pri tom sa usmievat aj ked si myslia ludia ze to nejde
stal sa znovu anjielom
nie v nebi ale na zemi
kazdym dnom prinasal maly kusok neba ludom co ho potrebuju
a kazdym kuskom sa stava z neho opet ten cisty anjiel
ale nikdy nim uz nebude
podlahol viac ako chcel ludskym rozkosiam a nerestiam
ale bol anjiel
vedel napriek svojej bezmocnosti pomahat inym
a pri tom nestratit sam seba
ludia …….
anjieli ……….

cink
kvapocka morskej peny vytryskla a dopadla na ostry spic utesu
slnecny paprsok sa jej dotkol a …..
a z peny sa stalo dokonaly ostry jedovaty sip
jeho lesk vybijal zraky a oslepoval okolite lietajuce cajky
blystal sa ako prst E.T.- iho “o0

poznamka “o0 v preklade znamena ze :o) ale skurwenou SK klavesnicou

jedna cajka v snahe znicit tu zjiaru sa nan vrhla vlastnym telom
len striekajuca cervena krv na chvilu sfarbila tu ziaru do cervekasta
kvapky krvi padaju na shehobiely piesok na plazi
ten pohlad zhora je uzasny
jedna kvapka pristala na velkej musli
zmenili sa na ,,,,,,,,,

poznamka pauza musimnajst ohen nemam si cim pripalit :o)

,,,,,,,,,,, slonovinovu ruzu so zamatovymi listami kravej farby s vonou slnka
dokonala plaz s nadhernou ruzou na bielom piesku pri skalnatom utese
motyl z vlasov morskej panny vzlietol z morskych hlbin a letel priamo k ruze
ich spojenim vnikla bytost s kridlami

poznamka to je <>vina to je jak anjiel skoro ide byt zmena

a na tu bytost v okamihu jej zrodenia padla kvapka tej krvi z tej cajky
bola to posledna kvapka so zazracnou mocou
a ta ruza s ostrymi trnmi vnutri si zazelala aby ta bytost nebola taka krasna a mila
aby sa zmenila na pravy opak
a vtedy ponad utesy vyletel krtko

poznamka to je zas dalsia picovina ten krtko ale to len xcem prerusit sa naxvilu a zapalit si cigaretku

a vtedy ponad tie utesy vyletel mrak neurcitej farby
a ten sa pohol za zapadajucim slnkom

Pozrel som na ňu.
Hľadela na mna ako na cudzinca.
Prázdny pohľad v očiach.
Šokovaný som zastavil.
Usmiala sa a jemne mi prešla rukou po tvári.
“To sa stava,” povedala.
…Prehodila cez seba kus červeného saténu a vyšla z miestnosti.

…Ako štvaná zver čo práve unikla nebezpečenstvu som sedel na posteli v celej svojej nahote a pokúšal som sa opäť chytit rytmus pravidelného dychu…

digitalny svet nebol stvoreny pre “mozno”. v mojom svete existuje
len 1 a 0 – a jedina hodnota, ktora ma nejaku cenu – je informacia
nezalezi na tom, ci si vysoky, maly, tucny, zeleny, bohaty,
nadupany buchac – tvoj osud je specateny. tu vladne myslienka
a vizia – sila informacie.

moj svet, ktory mi poskytuje utocisko, je tou poslednou obranou
pred tym, comu ty hovoris skutocnost. pred tvojou sedou realitou
a stereotypom. kazde rano vstavas a ponahlas sa do “svojej” nudnej
prace, po praci domov, k zene, ktoru si si vzal len preto, ze ta
ako jedina chcela. vecer travis pri nudnych serialoch, kedy so
zenou ohovarate susedov, kolegov a rodinu, planujete svoj vikend.
budete pracovat na zahradke a zamietat dovolenku, ktoru odkladas
uz 4 roky, pretoze nie su peniaze. posledny krat si bol niekde
mimo svojho rodinneho krbu, ked pred rokom horelo.

pysis sa menom priemerny obcan – si hrdy na to, ze si jozef mak,
na to, kolko toho nevies. s kamaratmi sa predbiehas v tom, kto z
vas pretromfne druheho svojou hlupostou, tym, kto toho viac
nechape. odmietas sa ucit nieco nove. nechavas sa napchavat
cudzimi nazormi, pretoze svoj nazor nemas, ani mat nebudes. ved
naco by ti aj bol. snazis sa vnorit co najviac do priemeru.
odsudzujes tych, ktori sa vymykaju a tych, co vynikaju by si
najradsej upalil. len preto, ze vedia viac nez ty.

nie dakujem. tvoj osud nech mi je varovanim a vystrahou pred tym,
cim sa nemozem a nechcem nikdy stat. ja mam svoj svet. priestor,
ktory si nedokazes ani len predstavit. miesto, na ktorom sa mozu
vyplnit sny a tuzby, kde sa vizie stavaju skutocnostou, pretoze
realne tu je len to, co chcem….premyslaj nad sebou…..premyslaj
………………………digitalne…………………………

Vo dverách ministrovej komnaty zmizol chrbát hlavného arcimága Garamaura. Jeho čierny plášť splynul s tmou, ktorá bola vonku na chodbe. Prvému ministrovi to pripomenulo pokročilú nočnú hodinu, keď už museli byť všetky svetlá na zámku zhasnuté, lebo kráľ si tak želal. (Vždy vstával o piatej ráno a dával si rozcvičku, s čím sa prvý minister ani zďaleka nestotožňoval.)
Päť sviečok na masívnom striebornom svietniku chabo osvetľovalo ministrov úrad-ťažký stôl v strede komnaty zakrytý nadváhou neuprataných papierov, ornamentový koberec na kamennej podlahe a tapisérie s pestrými kráľovskými motívmi na hrubých stenách, okno, za ktorým bola tma a to najdôležitejšie, veľké kreslo. V ňom sedel zavalitý muž s trochu prešedivenými vlasmi, zrelým pohľadom a neodmysliteľnou fajkou-prvý minister osobne. Fajku držal v ruke, ktorá mu visela z operadla kresla a zamyslene sa díval pred seba.
Snažil sa zrekonštruovať situáciu. Bolo toho v poslednej dobe trochu veľa. Asi tak pred rokom a pol, no áno, pätnásť mesiacov uplynulo odvtedy, čo sa pomery v Konfederácii začali kaziť. Neskutočná bieda v hlavnom meste a okolí, o zvyšku krajiny ani nehovoriac, chaos a násilie sa stupňovali, každý deň už prekonával predchádzajúci nejakým ohavným zločinom, alebo hromadným nešťastím-záležalo, či išlo o všadeprítomnú nenávisť, alebo nedbalosť. … čítať ďalej

Draci obvykle žijí samotářským životem ve špatně dostupných horách.
Na tuto větu z Rytířské encyklopedie jsem si vzpomněl, když jsme se my, totiž já a můj hřebec, s námahou trmáceli těžko průchodným skalnatým terénem. No, abych byl přesný, námahu pociťoval především můj věrný oř, já se pouze kolébal v sedle a snažil se neplácnout sebou na kamenitou zem. Zvíře zřejmě brzy přišlo na to, že jeho pán není až tak schopný, proto vzalo tíži výběru cesty na sebe. Uznal jsem správnost jeho volby a povolil otěže. Jen čas od času jsem za ně zase zatahal, to abychom se příliš neodchýlili ze sotva viditelné stezky vinoucí se mezi kameny. Vedla k dračímu doupěti.
Encyklopedie měla úplnou pravdu. Těžko byste si mohli představit místo hůře dostupné, než ona jeskyně vytesaná v kamenné mase hory Uldrúg. Změť rozeklaných skalisek, obrovitých balvanů a miliónů kamenů a kamínků činila přístup k hoře krajně obtížným až téměř nemožným. V tomto bohy zapomenutém koutku Ohnivých hor mi pomáhaly jen instinkty mého horského hřebce a málo patrná trpasličí stezka, zpola zasypaná štěrkem. Bez nich bych se v horském bludišti mohl motat třeba celý rok a cestu ven bych stejně nenašel. ‘Jenže hlady bych tady zemřel ještě mnohem dřív,’ napadlo mě.
Jel jsem dál a cesta mi začínala připadat nekonečnou. Nakláněl jsem se v sedle napravo nalevo a každým okamžikem očekával, že opustím poměrně pohodlný koňský hřbet a srazím si vaz nárazem na kamenitou půdu.
‘Zatraceně !’ lamentoval jsem v duchu. ‘To si ti zpropadení trpaslíci nemohli vytesat své síně někde blíž k civilizaci ? Jak se tady má člověk soustředit na skolení obludy, když si může při jednom neopatrném pohybu rozbít hubu ?’ Tedy, asi nebylo to pravé nadávat na trpaslíky. Většina obyvatel nevelkého podzemního království padla za oběť drakovu nenadálému útoku, jen hrstce se podařilo uprchnout a rozptýlit se v horách. Obluda se pak usídlila v jejich ztemnělých sálech a přivlastnila si celý poklad, nahromaděný malými horníky za dlouhá léta dřiny. Ale příšeře se to zřejmě zdálo být málo… … čítať ďalej