Osamelý človiečik plával nekonečným životom. Bol unavený a sám.
Zrazu sa pred ním zjavil ostrov. Úplne maličký, nenápadný. A predsa sa stal pre toho človiečika všetkým. Znamenal preňho istotu, dal mu všetko, čo potreboval, splnil mu každé želanie.
Bol šťastný …
Nebol sám …
Mal rád …
Raz prišla veľká búrka. Utekal sa niekam skryť, potkol sa a posledné čo stihol zazrieť bol okraj priepasti do ktorej sa rútil.
“Odkiaľ sa tu vzala ? Však ešte včera tu nebola …” prebehlo mu v myšlienkach.
Padal dlho, akokeby nebolo dna.
Dopadol tvrdo na zem.
Okolo neho tma, smútok a samota.
Vyškierali sa mu do tváre.
Nevidel ich, ale vedel, že sú tam.
Z jeho sľz sa vytvoril potôčik, ktorý sa strácal v neviditeľne.
Pozrel hore a …. TMA
Opúšťali ho sily a ešte posledný krát s nádejou pozrel hore.
Zbadal malú hviezdičk žiariacu nepatrným slabým svetielkom.
“Poobzeraj sa okolo seba” pošepla mu.
Skúsil to …
Nahmatal rebrík …
A začal po ňom nesmelo a neveriacky liezť pomaly hore s nádejou na …
… nový život ?

p.s. A čo ak je ten rebrík krátky … ?