Včera bolo včera dnes
a dnes zajtra.
A ty si už vôbec nechcel,
aby bolo zajtra.
Aby bolo tvoje živé meno
na tomto papieri s dnešným dátumom.

Chcel si,
iba byť mŕtvy,
mať už od všetkého pokoj,
chcel si,
aby tvoje meno svietilo
na mramorovej doske
s krížom.
Na tvrdej a chladnej mramorovej doske.

Veď všetko je vlastne tvrdé a chladné.
Ľudia, srdcia, sídliská …

Ty si si uvedomil,
že budeš taký istý,
a preto si nechcel
uvidieť zajtrajšok.

Ty si si to uvedomil,
bol si slabý,
vlastne,
bolo už príliš neskoro.
A teraz,
teraz si taký istý.
Prší !
Smrť (ne)bola riešením.
A stále prší …