Nočným mestom prechádzal vysoký muž v čiernom plášti. Napriek tomu, že bol zamyslený obratne sa vyhýbal kalužiam aj mŕtvolám potkanov. Začul za sebou beh a prerušovaný dych. Zaskočilo ho to, pretože v celej tejto štvrti bol pod ochranou podsvetia. Otočil sa teda tým smerom, ale príliš pozde. Jeho prenasledovateľ skočil do tieňa a zmizol za jedným z domov.
“Ó bože, tak strašne ma bolí hlava.” ozval sa dievčenský hlas za ním. Veľmi pomaly a váhavo otočil hlavu k nej, ale stál tak aby mohol čeliť svojmu prenasledovateľovi.
Zátylkom mu prebehlo mierne mrazenie a vzápätí dostal telepatický odkaz od svojho upíra, ktorý bol v tejto štvrti sicco – vodca zločineckej guildy “Som tu. Chránim ťa.”
Prestal sa teda starať o prenasledovateľa a vykročil k dievčaťu, ktoré kľačalo na chodníku z hlavou v dlaniach sklonenou k zemi. Oblečené malo nohavice a vestu z nekvalitnej čiernej kože a bolo ušpinené, čo sa k tejto štvrti mesta dokonale hodilo.
Pohladil zlepené tmavohnedé vlasy a položil jej ruku na plece. Dievča rýchlym pohybom zodvihlo hlavu a on uvidel žiarivé ohnivočervené oči, oči démona.
Muž sa máličko pousmial a dal ruku pomaly preč z jej ramena.
“Vy sa nebojíte?” prekvapeným hlasom sa spýtala a žiar v jej očiach pohasol. Zrazu to boli úplne obyčajné oči zaskočeného dievčaťa.
“To je jedno Siara. Navaľ prachy, lebo ťa rozpáram chlape!” ozval sa hlas jej kumpána za mužovým chrbtom.
Keď otočil hlavu, uvidel rovnako otrhaného a špinavého mladíka s páskou cez oko a hrozivým zakriveným mečom v ruke. Skôr ako stihol vziať do ruky nôž, alebo použiť zaklínadlo mladík zachrčal a jeho tvár sa stiahla od bolesti. Vzápätí padol dopredu tvárou na chodník zo šípom v chrbte. Príčinou bol maskovaný muž, ktorý hneď zmizol v tieni. “Vždy k službám môj pane.” prenikla mu do vedomia ďalšia siccova správa.
“Dievča nie. Dosť bolo krvi. Som ti vďačný.” odpovedal sledujúc ju ako s plačom uteká k mŕtvole mladíka.
“Jeho život ešte z ďaleka nemusel skončiť.” pokúsil sa ju upokojiť.
“Ako to myslíš?” obrátila zaslzené hnedé oči na neho.
“Oživiť ho môžu len druidi z Aardskeho lesa alebo veľkňažka bielej katedrály.” začal vysvetľovať
” Ja môžem zachovať jeho osobnosť v tele upíra či ghoula. Nebude však o nič citlivejší ani nežnejší ako kameň. Čo sa týka kňaza a druidov, pomoc nečakaj.
Ak nemáš niekde odloženú slušnú kôpku zlata.” ironicky sa usmial.
“Necháme ho tak. Chcem si ho pamätať takého, aký bol.” utrela si slzy a postavila sa.
“Zabíjali ste pre peniaze?” opýtal sa tlmene chladným hlasom.
“Prepadávali! Zabíjali, len keď to inak nešlo.” ohradila sa.
“Aha. Dobrý trik to z očami. Želám príjemnú zábavu na zvyšok večera.” obrátil sa na odchod so zlomyselným úškrnkom.
“Nemôžte ma tu nechať!” zaznel po chvíľke jej plačlivý hlas.
“Ale áno.” zasmial sa, ale spomalil chôdzu.
“To nesmiete … nesmieš! Chránia ťa tu všetci hrdlorezi. Budú si pamätať, že sme ťa prepadli a zabijú aj mňa!” zúfalo kričala.
“Smrť nieje zďaleka najhoršia vec milá moja.” zastavil chôdzu a otočil sa k nej.
“Ja… naučíš ma kúzla a budem ti pomáhať.” prosíkala.
Dochádzala mu trpezlivosť a chcel sa preniesť hyperpriestorom preč od tej špinavej prosiacej kôpky. Potom jeho rozhodnutie zmenil nápad, ktorý sa mu zrodil v hlave.
“Niesom ktovieako trpezlivý učiteľ …” pochybovačne a namosúrene k nej prehovoril.
Dal jej tým však šancu a ona sa chytila.
“Stačia mi knihy. Učím sa rýchlo. Nenechávaj ma tu.”
“Skúsiť to môžme. Poď sem.” panovačne k nej prehovoril.
Keď pristúpila k nemu nadvihol jej ukazovákom bradu aby jej lepšie videl do tváre. S povzdychnutím zamrmlal zaklínadlo a obaja zmizli.
Vzápätí sa objavili na úzkom chodníčku vedúcemu k nejakej veži. Všade okolo bola pustina. Siara nikdy nepočula o prenosoch na takú vzdialenosť. Po hlavnom meste tu nebolo ani stopy. Na tvári jej sadol ohúrený úsmev, ale vzápätí zmizol, keď si spomenula na smrť priateľa.
“Nezaostávaj, lebo ťa moje stráže zabijú.” zlovestne zašepkal a bez ohliadnutia vykročil k veži. “Stráže?” udivene sa porozhliadala okolo. Pomaly sa vybrala za jeho čiernym plášťom, ktorý sa vďaka mesačnému svitu leskol. Mesiac tu vyzeral o niečo väčší a keď sa naň zahľadela zazdalo sa jej, že sa na ňu mračí. Naľavo od nej len niekoľko metrov sa zjavili tri páry očí. Začula pomalé tackavé kroky. Nohy jej zdreveneli od strachu a na celom tele jej naskočila husia koža. Chcela kričať o pomoc, ale nedokázala zo seba vydať ani hlásku. Dokonca sa jej nedarilo ani otočiť hlavou. Chladné svetlomodré žiariace oči sa k nej blížili s neochvejnou istotou dravca loviaceho korisť. Rozoznávala sivé mŕtvolné tváre ghoulov. V tom sa pred ňou objavila tvár mága. Jeho oči sa na ňu milo, ale káravo dívali.
“Neposlúchaš ma, maličká!” zašepkal a sotva badateľne pokrútil hlavou v nesúhlase. Ešte stále sa nedokázala pohnúť, ale strach ju pomaly opúšťal. Mág ju objal okolo ramien a ako pierko vzal na ruky. Pocit bezpečia úplne zahnal strach a znovu sa mohla hýbať. Objala ho teda aj ona a mocne sa k nemu pritisla. Prekvapila ju pevnosť jeho tela neobvyklá u ľudí študujúcich mágiu. Dlho sa s tým však nezaoberala, pretože upadla do spánku. Mág pokojne kráčal ku dverám a v hlave sa mu rodil plán. Ešte nebol dokonalý, ale bol nádejou.
Nádejou pre skutočného priateľa. Silou vôle si otvoril a vystupoval po schodoch do izby pre hostí.
“A to je zase čo?” ozval sa tenký chrapľavý hlas.
“Mlč Rilkus, spí!” dôrazne zašepkal čarodej.
“Sľubuješ mi Gurloka už tretí týždeň a potom mi donesieš nejaké špinavé dievčisko. Čo sa to s tebou deje Axen?” rozčuľoval sa malý bradatý gnóm oblečený vo hviezdičkovom plášti, kým prechádzal s dievčaťom v náručí okolo neho.
“Povedal som mlč!” výhražne zvýšil hlas. Otvoril dvere na izbe, kde sa hneď zažala magická lucerna a zaliala izbu upokojujúcim žltoblielym svetlom. Jemne ju položil na posteľ, prikryl ju a potichu izbu opustil. Zostúpil po schodoch späť ku gnómovi a vošiel do otvorených dverí jeho pracovne.
“Čakám vysvetlenie.” urazene, ale oveľa tichšie prehovoril gnóm.
“Potrebujem ju práve na oslobodenie Gurloka.” zamyslene odpovedal.
“Ju?” zamračil sa.
“Pozrel som si ju zvnútra, až na dno duše. Má bezmála toľko magickej energie ako ja. Ak ju naučím využiť len polovicu z toho, pôjde zachrániť nášho priateľa a verím že uspeje.” zamyslel sa. “Pokiaľ ide o to, či sa jej dá veriť, je to bez problémov.” zakončil.
“Na to si ako prišiel za takú chvíľu?” skepticky so značnou dávkou irónie položil ďalšiu otázku. “Čítal som si celú jej minulosť. Potrebuje niekoho, komu môže veriť, kto ju bude chrániť. O takého tvora je schopná pobiť sa s celým svetom. Môj upír Masika zabil chlapca, s ktorým prepadávali ľudí aby mali čo jesť. Našťastie ho poznala krátko, rýchlo zabudne… dúfam.” neprítomne odpovedal.
“Prečo ho zabil?”
“Vytiahol na mňa meč.” pousmial sa Axen samoľúbo.
“Heh… no, nápad to nieje zlý. Tvoju prítomnosť by hneď zistili a ja niesom vo forme na také akcie.” smutne zhliadol na svoje guľaté bruško.
“Ak zlyhá bude to s nimi oboma zlé, ale niečo urobiť musíme.” rozhodne prehovoril hľadiac gnómovi do očí “koľko má ešte času?”
“Tri, štyri dni , potom padne do kómy a nevedno, či ho s toho dostanem.”
“Sedem až deväť kúziel.” poklesla mu nálada “málo na to aby mohla čeliť paladinom a bielym.”
“Vedel si Axen, že viac času nemáš. Ak ho neprivedieš do sobotňajšej noci, skoncentrujem všetku svoju moc a zaútočím na mesto elementálmi a bhutmi,” rozžiarila sa v jeho očiach zúrivosť “ale v živote už odo mňa pomoc nečakaj!”
“Niesi jediný komu zachránil život.” udrel päsťou do stola mág.
“Masikova sieť je silná v časti mesta, kde je chudoba a špina, ale na území Bielej Ruže je ako ryba na suchu. Ak použijem aj všetky svoje zbrane čo mám, do poslednej ich stratím a Gurloka nezachránim. Toto dievča je posledná nádej!”
“Prepáč mi… viem, že to nieje ľahké. Idem radšej spať.” odobral sa smutne ku dverám gnóm. “Podarí sa to Rilkus. Opäť budeme spolu. Biela Ruža zvädne.” zlovestne zasyčal. Keď sa dvere za maličkým alchymistom zavreli, odobral sa hľadať knihy pre Siaru.
Zobral tri zväzky a položil ich na stôl. Zamyslene pohládzal ich čiernu koženú väzbu. Znovu sa otočil k poličke a do oka mu padla kniha so zlatou lebkou – kniha vyvolávania.
Nezvládol s nej ani najjednoduchšie základné kúzlo. Ovládol všetky kúzelné skupiny temnej mágie okrem tejto. Zo smiechom ju skryl na najvyššej poličke aby sa k nej náhodou nedostala. Sadol si späť na stoličku a pustil sa do písania odkazu na pergamen.
- Odišiel som do Aerthas, sídla pána bažín. Chcem sa pokúsiť splniť skúšku temnoty srdca a stať sa arcimágom a teda členom spolku Čiernej ruky. Ich pomoc sa zíde ak budú Siaru a Gurloka na úteku prenasledovať. Vrátim sa skôr ako nadíde Siarin čas…
Postavil sa, zahalil sa do plášťa a vyriekol zaklínadlo. Vzápätí sa objavil v bažinách Aerthasu. Všade vôkol neho bola hustá hmla a blato pod ním bublalo. Nesťahovalo ho však pod hladinu. Celé toto miesto bolo presýtené mágiou.
Začul pred sebou špľachotavé kroky a hmla sa rozostúpila. Uvidel zombiu asi dva a pol metra vysokú. Jej hrubé zelenohnedé svalnaté ručiská končili ako šable ostré drápy.
“Môj pán ťa očakáva Axen …”
Skôr ako stihol čokoľvek povedať alebo urobiť, okolie sa zavlnilo a on sa zjavil v obrovskej dvorane. Koberce, okná, obrazy, svietniky a všetko bolo nádherné a prepychové. Na zlatom tróne sedel Lich – vysoký vychudnutý muž s tvárou kostlivca a s korunou na hlave, pán bažín. Ten, ktorý tu bol od počiatku sveta, stvoril všetky kúzla temnej mágie a dokázal brať ľudské životy tisíc krát rýchlejšie, než by ich stihla veľkňažka vracať.Axen si kľakol na zem a hlboko sa uklonil. Pocítil, že pán bažín pátra v jeho mysli.
“Vaše veličenstvo, prišiel som …”
“Splniť skúšku zla, overiť či je tvoje srdce dosť temné aby si sa stal arcimágom a získal podporu a pomoc Čiernej ruky …” dunel miestnosťou hlas pána bažín “Musím ti oznámiť smutnú novinu. Okrem teba a toho dievčaťa nie je na celom svete žiadny iný čierny mág.” “Čože?” neveriac krútil hlavou Axen.
“Príroda sa rozhodla, že biely sú príliš slabí aby nám čelili. V záujme zachovania rovnováhy vyvraždili všetkých mojich stúpencov.
“Ako to dokázali ?”
“Jediný muž Axen. Jeden jediný muž menom Drakolas.”
“A teraz keď sme ostali traja, kdežto paladinov plné mesto, je rovnováha zachovaná?” rozhorčene zasyčal Axen.
“Všetko prebehlo, keď si objavil dievča. Možno je mocnejšia, ako sa tvári. Nesmieš ju stratiť a nesmieš riskovať ani vlastný život.”
“Môžme začať skúšku, môj lord?” opýtal sa po chvíli mlčania smutne.
“Najskôr stráviš dva dni meditáciami v temnej komnate. Odoberiem ti všetku magickú energiu. Len tvoja zbraň ti bude pomáhať v splnení skúšky.” zamrmlal Lich.
“Bez mágie ?” zalapal po dychu Axen.
“Presne! Odober sa do temnej komnaty, posaď sa a bez jedla a bez vody musíš vydržať dva dni. Skúška začne nečakane. Pamätaj ! Je to len skúška plná ilúzií.” ukončil rozhovor.
Axen vykročil ku dverám z čierneho ebenu. V hlave mal dokonalý zmätok. Drakolas, Siara, vyvražďovanie čiernych, skúška len s nožom v ruke. Všetko to bolo čudné, neočakávané. V miestnosti bola úplná tma a hneď ako vošiel dvere sa za ním zavreli.
Sadol si teda s prekríženými nohami na zem a začal meditovať. Po malej chvíľke pocítil, že po ňom čosi lezie. Museli to byť pavúky, alebo nejaké chrobáky, pretože pocítil niekoľko uštipnutí. Naďalej zostával nehybný a meditoval. Jeho magická energia z neho začala pomaly unikať. Čas sa vliekol neúprosne pomaly a keď hmyz prestal otravovať, upadol do spánku.
Keď sa prebudil, celé jeho telo bolo skrehnuté. Nesedel už v tmavej miestnosti plnej pavúkov ale na chodníku pred dverami vlastnej veže. Prvé čo ho napadlo bolo, že si prespal skúšku.Spoza dvier však začul Gurlokov hrubý hlas. Nemohla to teda byť skutočnosť, alebo áno ? Alebo skúška temnoty srdca znamenala zabiť všetkých svojich priateľov? Pozrel na mesiac, ktorý sa na neho škeril a zazdalo sa mu, že pokýval hlavou na znak súhlasu. Zhlboka sa nadýchol a otvoril dvere. Rázne vykročil ku obrovskej zelenosivej postave goblinieho mutanta Gurloka. Ten sa na neho šťastne usmieval a od radosti nedokázal vyjachtať jeho meno.
Axen vytiahol z puzdra dýku s rukoväťou končiacou hlavou orla.
“Pozri kamarát, vidíš na tej čepeli nejakú krv?” opýtal sa vidiac zmätený výraz v goblinovej tvári.
“Kamarát … eh, nevidieť.” odpovedal znalecky pokyvujúc hlavou pričom veselo strihal veľkými ušiskami.

Mág mu ju z celej sily vrazil do srdca a vytiahol von.
“Teraz ju vidíš?” opýtal sa trasľavým hlasom a na líce sa mu vykotúľala slza.
“Ne … plakať” chrapľavo prehovorila obrovská kopa svalov a z rachotom sa zvalila na zem.
“Nieeeeeee !” reval malý guľatý gnóm utekajúc dole schodmi. Axen si pri pohľade na neho spomenul na všetky dni, ktoré spolu prežili. Koľkokrát si navzájom zachránili život, a aké krásne bolo ich priateľstvo. Aj napriek slzami zahmlenému zraku vrhol svoj nôž presne a malá guľatá postava sa dole po schodoch kotúľala mŕtva. Čas sa ako by spomalil a do Axenovho vedomia prenikla telepatická správa “Môj pane vítam ťa doma.”
Vysoká postava v čiernom plášti s dlhými ebenovými vlasmi a mŕtvolne bledou tvárou sa zjavila kúsok od neho.
Vtedy sa otvorili dvere hosťovskej izby a vybehlo z nich prekrásne mladé dievča. Vlasy takmer po plecia krásne učesané a v očiach záblesk radosti, ktorý hneď pohasol, keď uvidela mŕtve telá. “Axen ?” vyľakane sa na neho pozrela.
“Siara …” odpovedal rozrušeným hlasom. Vedel, že ju musí zabiť ak je to skúška. Ale čo ak nie je. Čo ak sa s ním pán bažín zahráva a skutočne ho poslal domov. S tvárou ukrytou v dlaniach si kľakol na zem a odoslal telepatickú správu Masikovi “Zabi ju! Okamžite.”
Nedokázal sa na to dívať, ale nevyhol sa tomu aby to počul. Elektrický výboj blesku, výkrik dievčaťa a zlovestný smiech upíra. Postavil sa a vyhýbajúc sa pohľadu na mŕtvych priateľov vykročil k upírovi, chytil ho okolo krku a trhnutím zlomil väzy. Bezvládne telo pustil na zem a zavrel oči. Musela to byť skúška. Musela ! Upíra predsa nie je možné takto zabiť. Napriek tomu, že mal zavreté oči jasne videl Gurlokove telo v kaluži krvi.
Dušu mu drásal výkrik malého gnóma, keď čepeľ prenikla jeho kožou. A napokon na popol spálená kôpka, ktorá bola predtým krásnym dievčaťom. Dievčaťom, ktoré mu nikdy neublížilo. Znova videl jej radostný úsmev keď vyšla von z izby a znova počul jej výkrik…
“Výborne !” prerušil ho hlas pána bažín.
Otvoril oči a uvidel, že sa ocitol znova na dvorane Aerthasu. Doslova počul padnúť balvan zo svojho srdca.
“Pozor na nohy Axen.” so zlomyseľným smiechom ho upozornil “Splnil si skúšku a si teraz mojím jediným arcimágom. Dúfam, že už čoskoro mi prinesieš Drakolasovu hlavu. V ruke držíš zvitok s kúzlom. Určite sa ti niekedy zíde.Teraz choď !”
Vzduch okolo neho sa zavlnil a znova sa ocitol na chodníku pred dverami veže. Srdce mu bilo ako divé a tvár mal stále mokrú od sĺz. Veľmi sa bál, že za dverami nájde mŕtvoly svojich priateľov. Trasúcou sa rukou siahol na kľučku, pomaly váhavo ju stlačil dole a otvoril dvere. Miestnosť aj schody však boli prázdne.
“To ma nikto neprivíta?” s obavami v hlase zakričal.
“No konečne!” otvoril sa poklop pivnice a spod neho sa s vynaložením obrovskej námahy štveral tučnučký gnóm.
“Rilkus !” rozbehol sa k nemu aby mu pomohol z rebríka na pevnú zem.
“Stalo sa ti niečo ? Máš akúsi dobrú náladu. Dnes je sobota mladý muž!” rozčuľoval sa alchymista, ale bol zjavne rád, že sa Axen už vrátil.
“Sobota? Jasné ! Kde je Siara ?” opýtal sa.
“Nechcel som jej dovoliť učiť sa z iných kníh, ako si jej prichystal. Tak sa zavrela v tvojej pracovni a vyčarovala nejakého šabľozubého zajaca, väčšieho ako kôň. A ten ma jednoducho nepustí dnu !” rozčuľoval sa.
“Idem za ňou.” zachmúrene sa pobral hore schodmi.
“Daj si pozor!” poradil gnóm.
Kým zdolával schody rozmýšľal nad slovami pána bažín. Možno je skutočne mocnejšia ako sa tvári. Neveril však, žeby sa jej podarilo zvládnuť nejaké kúzlo z knihy vyvolávania.
Určite stvorila len nejakú ilúziu aby sa Rilkus bál.
Prišiel ku dverám a rázne ich otvoril. V miestnosti bola úplná tma iba na pracovnom stole blikotala jediná sviečka. V jeho kresle s knihou v lone spala Siara. Zazdala sa mu dokonca ešte krajšia, ako pri skúške.
A práve príliš dlhý pohľad na ňu zapríčinil, že nestihol reagovať na útok šabľozubého zajaca.Ten sa vyrútil z tmy na Axena celou svojou silou a váhou.
Mág narazil chrbtom do zábradlia , drevené dosky popraskali a on padol až dole na prízemie. Celé telo ho strašne rozbolelo a točila sa mu hlava. Nebol schopný zoslať jediné zaklínadlo a obrovitý sivý zajac sa hnal po schodoch dole k nemu. Z papule mu kvapkali sliny a vrčal ako vlk. Axen sa snažil skoncentrovať všetky sily na zoslanie zaklínadla odvolania démona, ale energia stratená pri skúške sa ešte nestačila zregenerovať. Zrak mu zatienila malá postava gnóma s dubovou, striebrom zdobenou palicou v ruke. Hlbokým a pevným hlasom, aký ešte u neho nepočul začal povolávať moc živlov.
“Pán ohňa . Zhliadni na svojho služobníka …”
“Okamžite naspäť odporný zajac !” vybehla z izby Siara.
Keďže zajac nezastavoval, malý alchymista pokračoval “… a pošli mu svojho posla aby..”
Siara urobila krátke gesto rukou, nakreslila do vzduchu runu a démon sa zo zakvílením rozpadol na prach.
Gnóm sa upokojil a krútiac hlavou odkráčal, šomrúc si nejaké nadávky. Dievča zbehlo dole ku mágovi a pomohlo mu vstať.
“Hovoril ti Rilkus, čo ťa dnes čaká Siara?” prehovoril premáhajúc bolesť.
“Áno. Aj o Zedovom pláne a všetkých podrobnostiach. Som pripravená Axen. Nesklamem ťa.” usmiala sa.
Topil sa v kráse jej očí. Nedokázal od nich odtrhnúť zrak. Všimla si to a sklopila pohľad k zemi. “Poďme hore do pracovne.” povedal a rozmýšľal prečo uhla. Pomaly, ale stále istejšie bolo, že ju má rád a možno sa do nej dokonca zaľúbil. Bola však taká krásna, že určite čakala na svojho rytiera v lesklej zbroji na bielom koni, a nie na čarodeja akým bol on.
Pokúsil sa vniknúť do jej mysle, či nenájde niečo čo mu dá odpoveď. Jej myseľ však bola pevne uzavretá, nie ako v prvý deň keď sa stretli. Otočila sa na neho a zvonivo sa zasmiala. “Malá potvorka, mám s tvojich schopností pocit, že som bol preč roky.”
Vošli do pracovne. Axen vykročil k svojej stoličke a zvitok od pána bažín položil na stôl. “Takže? Ktoré kúzla si zvládla?” opýtal sa.
“Vieš, s tých kníh čo si mi tu nechal mi nič nešlo. Nedokázala som sa na tie kúzla sústrediť.” povedala smutne.
“To nieje dobrá správa.” zamračil sa.
“Ale zvládla som celú knihu telepatie a mentálnych súbojov.” snažila sa to zahladiť.
“Ale knihu o telepatii som ti neprichystal. A čo táto kniha ?” ukázal na otvorenú knihu vyvolávania.
“S tej ovládam všetky zaklínadlá aj ich zjednodušené a vylepšené formy.” nadšene prehovorila. Takmer mu zabehlo, ale svoj úžas skryl a zatienil svoju myseľ, pretože sa ju pokúšala čítať. “Prepáč…”
“Čakal som skôr, že sa naučíš neviditeľnosť, blesky, teleport a ochranné kúzla. Tie by ti pomohli Gurloka vyslobodiť.” trochu sklamane nadhodil.
“Zvládnem to !” povedala smutne.
“Naučila si sa toho viac ako som čakal, ale v nesprávnom smere. No verím ti, že to zvládneš dievčatko.” pokúsil sa o milý úsmev. Vrátila mu ho a opäť sklopila zrak.
Uvažoval prečo sa vyhýbala jeho pohľadu. Nevyzeral predsa až tak zle, žeby pohľad na neho nezniesla.
“Choď si oddýchnuť. Keď bude Rilkus pripravený prenesiem ťa do mesta. Potom ťa budeme pomocou jeho magickej gule sledovať, ale všetko už bude na tebe.” povedal vecne.
“Rozumiem. Nepotrebujem odpočívať. Idem za Rilkusom.”
Pozoroval ju ako odchádzala z miestnosti. Plavné a obratné pohyby krásne tvarovaného pružného tela už vôbec nepripomínali to špinavé dievča oblečené v handrách, ktoré pred troma dňami niesol v náručí. Musel násilne prerušiť svoje myšlienky. Nechcel si pripustiť, že sa mu páči, že k nej niečo cíti. Pre nekromanta láska a city nič neznamenajú. Alebo skôr, nemali by.
Postavil sa a vykročil za ňou. Dobehol ju až pred dverami alchymistovho laboratória. Takmer by jej bol otvoril dvere a galantne ju pustil dnu. Potom si to však rozmyslel a nechal ju nech si otvorí sama. Desil sa toho, že sa začína chovať ako sedemnásťročné chlapčisko.
Vošiel za ňou do miestnosti a uvidel, že alchymista je už pripravený. Sedel na stoličke a pred ním na stojane stála krištáľová guľa. V ruke držal kožený váčok.
Kývol na Siaru “V tomto vrecúšku sú flakóny. Všetky ich musí vypiť, hneď ako sa k nemu dostaneš.” vážne vysvetľoval gnóm “Keď vezme do rúk nejakú zbraň, paladinovia ho ťažko zastavia a kúzla mu neublížia vôbec … minimálne hodinu.” zachechtal sa.
“Vezmi si to vrecúško a postav sa sem.” povedal Axen “Pevne uzatvor svoju myseľ pred čítaním, aby na teba bieli mágovia neprišli.” upozornil ju.
“Budem ťa viesť … budeš počuť moje slová, pomôžem ti ho nájsť.” vložil sa do toho Rilkus. “Som pripravená!” vzala od Rilkusa vrecúško a postavila sa na miesto čo jej Axen ukázal. “Biela ruža zvädne.” povedal s úsmevom a preniesol ju kúzlom do Masikovej štvrti. Zrak alchymistu aj mága sa uprel do krištáľovej gule.
“Pochybujem, že sa jej to podarí …” zamrmlal gnóm.
“Ja jej verím!” rázne vyriekol mág.
Mladá krásna čarodejka kráčala ulicami chudobnej štvrte. Na cestu jej svietil mesiac, avšak tento ju neobdaroval zákerným krivým úsmevom, na ktorý bola zvyknutá.
Ľudia, ktorých sa toľko desila – bitkári, zlodeji a nájomní zabijaci jej robili doprovod. Nenašiel sa nikto, kto by im skrížil cestu. Žobráci sa krčili k zemi ako červi obávajúc sa smrti. Bez akejkoľvek snahy utajiť sa prišli k bráne a jeden zo zločineckej guildy zabúchal. “Kto je tam ?” ozvali sa stráže.
“Dcéra kupca Arenhofa sa vracia. Otvorte bránu.” zaklamal ten, čo búchal na dvere. Skutočná kupcova dcéra ležala poviazaná na dobre ukrytom mieste a Masikovi mala ešte vyniesť vysoké výkupné. Brána sa otvorila a Siare sa naskytol pohľad na osem lesklých pozlátených brnení paladinov.
“Slečna a jej sluha môžu vôjsť.” zahrmel hlas spod jednej prilby.
Silné kvalitné brnenia, ťažké meče a bojová mágia, ktorú títo muži ovládali naháňali strach. Boli takí hrdí, nepokoriteľní a pevní, že sa Siare javili skôr ako polobohovia než ľudia. Prešla bránou nasledovaná dlhovlasým mladým černochom. Rilkus jej povedal, že je to najlepší a najvýkonnejší vrah akého tento svet nosil. Bez zbrane sa jej však proti tým opancierovaným hrdinom zdal úplne zbytočný. Aspoň podľa jej mienky.
“Stále rovno k tej veľkej kocke za bielym námestím slávy.” ozval sa jej v hlave gnómov hlas. Usmiala sa a uľahčene si vydýchla, pretože sa už necítila taká sama a bezmocná.
Kráčala po svetlosivej dlažbe, ktorou bola pokrytá celá táto časť mesta pomedzi honosné, väčšinou biele domy. Po uliciach sa prechádzali dvojice a štvorice paladinov, len zriedka niekto z obyvateľov. Z jedného domu na námestí vykročil muž v bielom rúchu.

V čiernom plášti odetá Siara mu hneď padla do oka a zakričal na ňu.
“Slečna stojte ! Stráže !”
V hlave začula gnómove zakliatie a srdce sa jej rozbúchalo.
Vrah však reagoval bleskovo. Priskočil k mužovi, kopol ho do žalúdka a hlavu mu celou silou buchol o stenu. Lebka praskla a po bielom mramore stekala krv.
Obaja sa rozbehli k väzeniu počujúc za sebou ťažké dunivé kroky obrnencov.
Tesne pred veľkými železnými dverami do väznice Siaru zasiahla letiaca železná päsť – kúzlo paladinov. Z výkrikom bolesti spadla na zem.
Takmer si necítila ruku do ktorej ju päsť zasiahla.
Železné dvere sa otvorili a vrah vbehol dnu. Už o malú chvíľu bolo počuť rinčanie želiez a iné zvuky boja. Blížili sa k nej štyria paladinovia s tasenými mečmi. Srdce jej búšilo tak zbesilo, že ho cítila až v hrdle. Ľavou rukou urobila vo vzduchu elipsu smerujúcu k jednému z nich. Pokúsil sa o nejaké protikúzlo avšak pozde. Jeho mohutná postava sa zrútila k zemi a bolesť ruky pominula. Kúzlo vysatia energie zabralo.
“Áno. Ukáž im to !” počula radostný hlas gnóma.
Cítila sa taká mocná, že sa postavila paladinom na odpor. Vstala na rovné nohy a silným vyrovnaným hlasom odriekala zaklínadlo. Nebol to už hlas milého, krásneho dievčaťa. Bol to hlas ženy, uvedomujúcej si svoju moc.
Zo zeme sa zodvihol dym a iskry. Keď sa rozptýlil kľačal pred ňou rytier v čiernom brnení. Z rohatej helmy na Siaru hľadel pár žiariacich červených očí.
“K vaším službám pani moja.” dunivým hlasom prehovoril, vytasil meč so širokou sťa uhoľ čiernou čepeľou a otočil sa na paladinov.
“Toto páni … je prvý rytier Ishanu. Najväčší nepriateľ bielej mágie. Prajem vám príjemnú zábavu.” zakričala a hlas sa jej triasol vzrušením z vlastnej moci.
Skôr ako vošla do väznice začula smrteľný výkrik jedného z nich.
“Hahahahá … výborne … super … si úžasná maličká.” znovu jej do myšlienok prenikol alchymistov šťastný smiech.
Prekvapením jej takmer vypadli oči.
Cestu jej dláždilo niekoľko mŕtvol v pozlátených brneniach. Zjavne Masikovho človeka hlboko podcenila.
Behom a skokmi sa dostala do chodby odkiaľ počula zvuky boja.
Vrah bol úplne na konci chodby a mečom odrážal útoky posledného živého strážcu. Videla, že je doslova posiaty sečnými a bodnými ranami, silne krvácajúcimi. Svojho soka úspešne prebodol, ale aj sám sa následkom zranení zrútil na zem. Z ruky mu vypadol pakľúč. Siara zosmutnela, ale vedela že musí konať.
“Kde si Gurlok?” zakričala na plné hrdlo.
“Gurlok tu!” zahrmel z cely vedľa oboch mŕtvych silný hrubý hlas.
Pribehla tam a zohla sa pre pakľúč. Za mrežami uvidela zelenosivého goblina. Mal mohutnú svalnatú postavu, ale zďaleka nie takú ako popisoval Rilkus.
Kričanie gnóma “To je on .. to je on!” v hlave však zahnalo jej pochybnosti.
“Toto ti posiela Rilkus.” prepchala mu cez mreže kožený váčok s flakónmi.
“S týmto si ja ale neporadím.” nešťastne sa pozerala na zámok a pakľúč.
Goblin sa medzi tým pustil do konzumácie obsahu flakónov. Tešilo ju aspoň, že do väzenia sa zatiaľ nedostal žiadny paladin, čo muselo znamenať bojové úspechy čierneho rytiera. Goblin dopil posledný flakón a hlasito si uľavil.
“Ustúpiť!” zahrmel a Siara z úžasom pozorovala ako sa jeho svalstvo nafukuje. Ustúpila o krok od mreží a s obdivom sledovala ako rozťahuje mreže.
Pretiahol sa medzerou, ktorá by stačila pre tri Siari a vzal si dva ťažké meče mŕtvych paladinov.

“Gurlok byť pripraviť …” šťastne sa na ňu usmial.
Spolu sa rozbehli ku dverám.
Keď vyšli von ocitli sa v kruhu paladinov uprostred ktorého stál čierny rytier. Sivé dlažby boli pokryté krvou a mŕtvolami paladinov. Ani jeden z tých, čo tvorili kruh sa neodvážil pustiť s ním do boja, ibaže ani pre nich to nevyzeralo ružovo.
Za chrbtom väzenie a všade okolo opancierovaný muži odhodlaní zomrieť aby ich zastavili.
“Prerazia ti cestu. Bežte k bráne.” doslova jej kričal v hlave gnómov hlas.
Gurlok sa na ňu pozrel a spýtavo nadvihol obočie. Skôr ako stihla čokoľvek povedať alebo urobiť na jednom mieste sa kruh paladinov otvoril a vstúpila do neho žena v striebornom rúchu. Jej tvár bola ako zo slonoviny biela, chladná a kamenná. Zľahka mávla rukou a čierny rytier explodoval. Doslova ho roztrhalo na drobné úlomky.
“Pri všetkých živloch. To je najvyššia kňažka katedrály … bežte Siara, utekajte.” reval jej v hlave gnómov hlas.
Pohnúť sa však nedokázala. Mala ten istý pocit, ako prvý raz pri Axenovej veži.
S posledných síl vykríkla “Bež!” a potom už nemohla ani hovoriť.
Gobliní mutant sa na ňu pozrel a zmätene zamrkal. Potom sa však bez váhania rozbehol k bráne hrozivo mávajúc mečmi do všetkých strán. Nezastavili ho letiace päste, ani telá mohutných paladinov ba ani veľkňažka. Prerútil sa k bráne ako pohroma a celou váhou sa do nej hodil. Železo povolilo a goblin sa stratil v uličkách mesta.
“Siara, Siara !” prenikal jej do hlavy Rilkusov hlas, ale ani naďalej sa nemohla hýbať. Oči sa jej zahmlili a upadla do mdlôb.
“Musím tam ísť! Musím Rilkus … zruš to pole!” kričal Axen na gnóma.
“Nepustím ťa tam!” rozhodne sa mu pozrel do očí “Nedovolím ti zoslať jediné kúzlo, kým nepochopíš, že nemáš šancu.”
Axen nedokázal premiestniť svoje telo do mesta. Nedokázal zoslať žiadne kúzlo, pretože alchymista zaktivizoval antimagickú bariéru. Chytil malého muža za krk a tlačil ho k zemi “Prečo si mohol dať nápoj ochrany od kúziel Gurlokovi a jej nie!” kričal na neho. “Nemohla by kúzliť …” zachrčal gnóm.
Axen ho pustil a vybehol z miestnosti. Prebehol po schodoch do hosťovskej izby a zaboril hlavu do vankúša na ktorom spávala. Zaliali ho slzy nešťastia, bezmoci a zúfalstva.
Keď to trochu ustúpilo, úplne otupený s kamennou nehybnou tvárou vstal a zišiel po schodoch dole. Oprel sa o zárubňu Rilkusovej pracovne a bez záujmu, smutne hľadel na portál, ktorý alchymista otvoril.
Veľké svetielkujúce dvere uprostred miestnosti slúžili na prenos na iné miesto. Miesto, kde boli druhé takéto dvere alebo aj naopak. Z portálu vykročil najskôr Gurlok a hneď za ním upír Masika. Obrovský goblin, ktorý mal hlavu tesne pod stropom miestnosti vzal Rilkusa do náručia a takmer ho rozpučil od radosti.
“Axen!” vyhŕkla tá kopa svalov a na zelenkavej tvári s veľkým nosiskom sa opäť zjavil široký úsmev.
Mág však ostal zachmúrený rovnako ako upír stojaci so založenými rukami blízko portálu. “Vráť sa späť Masika a hlás mi čokoľvek čo sa dozvieš o nej!” zasyčal a sklopil zrak k zemi. Ten sa uklonil a vstúpil do portálu, ktorý sa za ním uzatvoril. Na miesto kde pred chvíľou boli svetielkujúce magické dvere ostal len vzduch.
“Skúsim cez astrálne sféry zistiť, čo s ňou zamýšľajú. Ak ju nezabijú… stále máme šancu.” “Ak…” smutne prehodil Axen.
“Hneď sa do toho pustím! A ty sa choď poriadne najesť!” prikázal goblinovi.
Kým ten sa poberal popri mágovi do komory, gnóm si vzal astron – priezračný krištáľ slúžiaci na kontakt s astrálnymi sférami. Posadil sa s ním na zem a položil naň obe ruky. Axen prešiel za jeho chrbát a tam sa oprel o stenu.
Z komory k nim doliehali zvuky hodujúceho goblina.
Astron začal žiariť silným bielym svetlom a alchymista pocítil ten známy jav, akoby sa do krištáľa prepadával. Vyhľadal démona, ktorého chcel a povolal ho do ich sveta. Z astronu vyletela priezračná modrobiela postava s rohatou hlavou a zašepkala: “Čo žiadaš služobník živlov?”
“Povedz mi, čo zamýšľa guilda Bielej ruže s čarodejkou Siarou?”
Axen s napätím očakával odpoved a v duchu si želal, aby im nepovedal, že je mŕtva.
“Siara bola prenesená do brlohu draka Jaura ležiaceho severne od hlavného mesta. Snažia sa vás vyhľadať a pýtať na výmenu za ňu Axenov život. Zabijú však oboch.
A teraz mám iné povinnosti, takže sa lúčim.” a priehľadná postava sa rozplynula.
“Guľu! Preskúmaj ten brloh, či tam ostali aj bieli, alebo nechali strážiť len draka!” vzrušene prikazoval mág.
“Heh… vraj len draka” zachechtal sa gnóm, ale už bol pri guli a snažil sa vyhovieť mu. Po chvíli sa na skle skutočne zjavil obraz dračej hory. Na obrovskej náhornej plošine sa vyhrieval veľký strieborný drak a o skalnú stenu bola reťazami priviazaná Siara. Už bola pri vedomí, ale v ústach mala šatku, takže nebola schopná použiť žiadne zaklínadlo.
“Povedz Gurlokovi, nech sa pripraví na boj, hneď prídem.” povedal Axen a rozbehol sa do svojej pracovne, vzal zo stola zvitok od pána bažín, aby zistil, aké kúzlo tam je.
Na zvitku stálo v runách: “Transformácia do podoby čierneho draka…”. Keby tak mal čas naučiť sa ho. Aj tak však nemal dosť magickej sily na jeho prevedenie. Po skúške, kde mu bola všetka odobratá sa mu regenerovala pomaly. Napriek tomu však bol odhodlaný Siaru zachrániť a hneď. Keď zbehol späť k priateľom, goblin sa už opieral o stenu a pohojdával v ruke obrovsku runami popísanú sekeru. Gnóm mal nachystanú svoju drevenostriebornú palicu a práve si obliekal fialový hviezdičkový plášť.
“Pripravení?” poháňal ich.
Postavil sa tak aby na oboch dosiahol a dotkol sa každého rukou. Zamrmlal zaklínadlo prenosu a po krátkom okamihu sa ocitli neďaleko dračiska ukrytý za veľkým balvanom.
“Pst!” priložil si Axen ukazovák k perám vážne pozerajúc na goblina. Opatrne vykukol aby videl, kam sa drak pozerá. Našťastie bol zahľadený na Siaru. Pravdepodobne sa ho snažila telepaticky prehovoriť, aby ju pustil. Mágov pohľad skĺzol na mŕtvolu rytiera ležiacu opodiaľ.
Rozhodol sa pre kúzlo animácie mŕtveho. Skôr než doriekol zaklínadlo, mŕtvy rytier vstal a vykročil k drakovi s taseným mečom.
Obrovský majestátny netvor sa otočil a zachŕlil na neho dračí planeň. To však už Axen bol pri Siare a zaklínadlom otváral zámky na reťaziach. Kým tie s rachotom dopadli na zem stačil premiestniť Siaru ku gnómovi a goblinovi ukrývajúcimi sa stále za balvanom.
Drak sa od spopolneného tela oživeného rytiera otočil späť ku Axenovi. To, že Siara bola preč, ho rozzúrilo a rozhodol sa spáliť aj jeho.
Mág však skokom ukončeným kotúľom unikol plameňu, postavil sa na rovné nohy. Oboma rukami pokynul nahor a zopakoval kúzlo animácie. Všetky drakove obete ležiace všade okolo povstali a zaťali svoje zbrane do jeho strieborných šupín. Drak zúrivo a bolestne zareval a jediným máchnutím drápmi zmietol veľkú časť útočníkov.
To už však vzduchom iskrili výboje rôznofarebných bleskov spaľujúce jeho opancierované strieborné telo.
Spoza skál z revom zúrivého bojovníka vyrazil Gurlok a zaťal svoju sekeru do dračieho tela. Odpoveďou mu bol gejzír krvi, ktorý ho celého sfarbil do červena.
Axen ešte použil kúzlo vysatia magickej energie a obrovská dračia hlava na dlhom krku sa pomaly zosunula k zemi. Netvor zavrel oči a z papule aj nozdier sa mu pustila krv.
Oživení mŕtvi splnili svoju úlohu a teraz po jednom padali k zemi vracajúc sa k svojmu večnému spánku.
Gurlok zo seba utieral dračiu krv a veselo sa na mága škeril. Spoza skaly vykukli aj Siara a Rilkus.
Siara sa zozbehla ku Axenovi a objala ho. Najskôr bol trochu zaskočený ale potom uvidel zaľúbený pohľad v jej očiach a jemne, krátko ju pobozkal na pery. Ešte stále mal strach povedať jej o láske, a zdalo sa mu, že ani netreba. Pokúsil sa jej čítať myšlienky a ona mu to dovolila. “Aj ja teba dievčatko” povedal nahlas a prisal sa svojimi perami k jej.
“Ehm” prerušil ich gnóm “Nemyslím si, že toto miesto je vhodné.” Gurlok sa zahihňal a znalecky zakýval hlavou v nesúhlase.
“Hneď ako prídeme domov… zistíš mi všetko o mužovi menom Drakolas! Aj keby si mal otravovať všetkých démonov…” usmial sa Axen a ešte pevnejšie Siaru privinul k sebe…