Povráva sa, že “balial”, “bezcitný”, ako ho ľudia nazývajú, aby nemuseli vysloviť jeho meno, bol kedysi dobrodruhom ako vačšina barbarov v jeho veku. Bezhlavo sa túlal krajinou spolu so svojou družinou, v snahe nájsť svoj osud a to, po čom by v živote naozaj túžil. Jeho povesť sa šírila krajinou, majetok sa zveĺaďoval, jeho meč rozsieval smrť na jeho cestách, no on nenachádzal štastie. Dokonca ani pobyt v kláštore mu nepriniesol naplnenie, ba dokonca naopak, zanevrel na svet a jeho nezmyselné , falošné hodnoty.
Jedniný pred kým sa kedy sklonil je vraj pani z modrého hradu. Môja sesternica , Diazara, ktorá slúži na tom tajomnom hrade mi vravela že na vlastné oči videla ako pred ňou poklakol. Podľa nej sa však nesklonil pred jej čarodejnou mocou ale pred pohľadom jej očí…
“…. ááále, babské tááraniny.” prerušil rozprávača zavalitý trpaslík , “No ešče povedz že sa do njej zamiluvau, ghehehe šak to asik preto ho volaijú bezcitný ghegeh…”.
“Poznal som jedniého trpajzlíka čo s ním bul kedysi f tej bande, ale to bul čistý blázon. Ze sekeru sícé rúbal statočne ale nekedy mu to f tej jeho makovici cvaklo, a zrazu sa tváreu jak keby bol nejaké malé djevčiščo či čo, no bláázen..” ,pokračoval trpaslík opierajúc sa o dvojbritú sekeru, ” ale s týma kecami o láske k tej čarodejnici si ma fakt rozesmál ghahah.. šak bojovník čo nenájde uspokejné ani vo vítazstvách v tých najvačších masakrách čo znám ho asi len tažko nájde u nejakej ženštiny. A ešte k tomu u elfky, kche, šak ani bradu nemá…..”.
“Hehe, No to možno práve preto očarila vštkých mužov v okolí, urodzených i neurodzených dokonca i niektoré ženy. Barón Brizt ju vraj minulý týždeň požiadal dokonca o ruku a keď ho odmietla obvinil ju pred Paladinom Zyrienom z , citujem, praktík nekromantských ktoré tajne praktikuje ….” oponoval mu pokojne rozprávač, “Vraj má ešte dnes do dediny dorazit sprievod svätých bojovníkov vedených samotným Zyrienom, aby našu pani osobne vypočul.”
“Inu paladini sú tuhý bojovníci, mečom i čarami …”
“.. a naša pani sa len tak zastrašiť nenechá, myslím že s tohto budú ešte problémy..”
“a preto ak sa chcete vyhnúť problémom páni”, prehovorila postava v čiernom plášti a dlhou ebenovou palicou zdobenou rezbou draka, ktorá, akoby mohli odprisahat tu ešte pred sekundou nestála, “mali by ste si dávať pozor na jazyk, nikdy totiž neviete kto počúva a kto stojí vedľa vás. Veď čo keby ste ho urazili…”

Smerom od južného námestia sa zrazu spoza rohu objavila skupina piatich jazdcov. Ich biele plášte s červenými krížmi a obojručné meče na chrbtoch jasne hovorili o koho s jedná.
Postavy zosadli a nechali si svoje čistokrvné kone odviesť do stajne.
“Nocľah a jedlo pre jeho eminenciu, ctihodného pána Zyriena !” zakričal na krčmára ešte na terase jeden z rytierov.
“Problém niektorých cihodných pánov, ako sa sami nazývajú, je ten že sú až prehnane sebavedomý a priveľmi sa spoliehajú na svoje hodnosti….” podotkol stroho elf.
“To je urážka rytierov rádu Svätých Bojovníkov, ako sa opovažuješ…” vykríkol rytier keď ho zrazu prerušil šíp vystrelený opodiaľ stojacim hobbitom, ktorý sa mu preletel hrdlom.
Spolu s jeho mŕtvym telom dopadli na zem aj telá jeho 3 druhov.
Prvý z nich bol skolený 3 presne mierenými šípmi a ostatní podlahli sile mágie. Jeden zvíjajúc sa v smrtelných kŕčoch zaliaty palmeňom, druhý držiac si hrud prepálenú magickým výbojom.
Elf sa pousmial.
Zyrien , paladin rádu Svätých Bojovníkov, jeden z rady dvanástich, bol zrazu obstúpený štyrmi postavami.
Dalším elfom drobnej postavy zahaleným čiernym plášťom, vysokým elfom v tmavohnedom cestovnom plášti s dlhým lukom a hobbitom ktorého kuša bola na pohľad vačšia ako on sám.
“Vy si trúfate zaútočiť na rytierov rádu, viete kto ja som ?” zakričal mierne rozochveným hlasom Zyrien a obohnal svoju postavu magickým ochranným štítom.
“Len ďalší v poradí pane…” odpovdal kľudným hlasom elf opretý o ebenovú palicu.
“… a ďalší zárez na chladnej čepeli..hihi..” dodal posmešne hobbit.
“Kto si myslíte že….” vyhŕkol Zyrien keď tu zrazu pocítil ako sila jeho magického štítu slabne a jeho napĺňa mrazivý pocit beznádeje.
Jediným rýchlym pohybom sa obrátil a jeho zrak zrazu spočinul na piatej postave.

“… balial….” zašepkal trpaslík kŕčovito zvierajúc svoju sekeru a hladiac na svojho elfského spoločníka ktorý sa snažil rýchlo spomenúť na nejaké to ochranné zaklínadlo.

Jeho čierne rytierske brnenie sa na jeho mohutnej postave hrôzostrašne ježilo ostňami, lemované krvavo červeným plášťom ktorý sa priam strašidelne vlnil vo vetre. Čepeľ jeho obojručného meča okrem pohanských rún jasne zdobilo sedem vsadených prevrátených paladinských medailónov, ktoré kedysi patrili členom rady .
Len okamih nato ako Zyrien vyriekol prvé slová zaklínadla počul Jeho hrdelný výkrik a pocítil ako mu telo naplnil bolestivý kŕč. Len o vlások sa vyhol následnému úderu a snáď zázrakom stihol uchopiť rukoväť svojho meča. Nasledujúce útoky mu pripadali stále silnejšie a silnejšie. Cítil ako pomaly klesá k zemi. Stihol si ešte všimnúť ako Jeho čepel zažiarila na okamih modrou žiarou a následne prelomila jeho vlastnú čepel, rodinný klenot na ktorý bol vždy taký pyšný. Pod ťarchou ďalšieho úderu sa mu už podlomili kolená a jeho bezvádne telo dopadlo na prašnú zem ,kropiac ju krvou. Svojim skaleným pohľadom nad sebou ešte rozonal tú tvár so studeným pohľadom a výrazom bez citu, ako vyslovila posledné slovo ktoré vo svojom živote počul, meno ….
Pred chvíľou ešte tak honosná telesná schránka ctihodného pána Zyriena, rytiera rádu a člena rady sa zrazu zmenila na kusy mŕtveho mäsa rozhádzané v kaluži krvi a vnútorností. Jeho hlava bola rozdrvená opätkom čižmy toho ktorého jediným titulom bolo balial, bezcitný….

“.. a kurva…” odplul si strnulý trpaslík a sadol si na stoličku vedľa meravého elfa.

Mladá čašníčka nie príliš cudne uchopila okraj jednej zo svojich sukní a pomalými pohybmi zotierala ešte čerstvú krv z Jeho čiernej zbroje, provokačne si pritom olizujúc pery , snažiac sa odpútať jeho pozornosť od džbánu s pivom.
“..ehm, zlatíčko, nechceš si radšej prisadnúť sem ku mne “, nadhodil nervózne jeden z elfov, “nooo, šup sem na kolienka dievčatko ..”
Polelfka však tejto výzve nevenovala veľkú pozornosť pretože sa jej po dlhom snažení konečne podarilo upútať na seba.
“zlatkóóó´…” dobiedzal stále nervóznejšie elf.
“… prečo ti vlastne vravia balial?” spýtala sa s úsmevom, a jej oči zažiarili, nepočujúc už elfove ďalšie slová
“..mhmm, škoda, no ..”
Balial, bezcitný, pomaly obrátil svoj pohlad k mladej deve, ktorá pohladela do jeho mierne privretých, hlbokých a chladných očí. Jej pohľad doteraz plný radosti zrazu prestal žiariť a jej úsmev sa v okamihu vytratil z tváre, z hrdla sa jej vydral šialený výkrik. Zakrývajúc si oči vybehla bezhlavo do noci, bežiac ako o život, plná strachu.

“… no tolko k tej tvojej láááske čo si o nej vyprával hňupe…” dodal trpaslík smerom k svojmu spoločníkovi.

“Čo ste to urobili vy blázni !” kričal už z diaľky pribiehajúci mních, “barón Brizt to len tak nenechá, pošle sem svojich mužov a …”
“…a tí sa k nemu tiež pripoja ako chór anjelský, hihi” zasmial sa hobbit.
“amen, budiž mu zem, teda rieka ľahká” prikývol elf s dračou palicou s miernym úsmevom.
“…zabili ste služobníkov dobra, rytierov rádu a to len kvôli..” pokračoval elf ked bol zrazu v polovici vety prerušený magickým výbojom a v bolestivých kŕčoch padol na zem.
Elf drziac ešte horúcu ebenovú palicu sa nad neho nahol, “ehm, nechcel by si predsa povedat niečo, čo by si mohol následne lutovať, ako napríklad tuna tí, ehm, rytieri rádu.. že nie?”
“aargh” zachrčal mních, zvíjajúc sa v bolesti po podlahe.

Ten ktorému hovorili balial, bezcitný, ten ktorý doteraz nenašiel nič na čom by mu naozaj záležalo , ten ktorý sa nikdy nikam neponáhľal, sa zrazu postavil.
Mlčky, bez slova, vykročil ráznym krokom k svojmu nádhernému čiernemu žrebcovi, naznačujúc ostatným aby ho nenasledovali. Vysadol na koňa a chvíľu len mlčky stál, hľadiac do diaľky. Potom ho však popohnal do cvalu, divokého cvalu ako o život, smerom k modrému hradu.

našiel…