Otvorila oči a zahľadela sa na maľbou pokrytý strop. Démonický motív ju nadchol tak, že si nevšimla pár očí, ktorý ju pozorne sledoval z tmavého kúta hrobky. Sledovala nežnú krivku ženského tela, ktorú drsne objímal trojhlavý netvor. Nebol to drak, ale akýsi kríženec draka a pekelného mandu, ktorý nevychádza na denné svetlo. Každá hlava sa dívala do očí tej panny, ktorá sa v nemom výkriku zmierila so svojím osudom. Pozornejšie sa zahľadela na maľbu. Tá žena mala jej podobu. Samozrejme, veď je to jej hrobka.
Nadýchla sa a opatrne posadila. Bola vzrušená od nedočkavosti, čo ju čaká a či môže víjsť na denné svetlo. Nechcela sa stať obyčajným zombiem, ktorého osudom je požierat zdochliny a žiť v lesoch.

Pred siedmimi okmi ked odišiel sa takto podobne prebudila po prehýrenej noci na neznámom zámku, kam ju pozval jej priateľ. Netušila, že patrí k nim, ale v okamihu keď to zistila, zosnovala svoj plán ako sa vrátiť k nemu. Nemohla vedieť, že kým premena bude dokonalá musí obetovať päť rokov svojho života, pretože hostiteľ čo s ňou spravil obrad premeny nebol ešte dospelý. Ešte, že mala inštinkty, ktorí ju zachránili od smrti a vedela čo má robiť. Ďakovala v duchu za jeho poučné slová keď spolu sedávali a rozprávalii sa o ich podstate. Bola mladá naivná, tešila sa a brala to ako nový svet. Až v jeden deň zmizol a viac sa neukázal. Nevycházala von zo svojho zámku, nestretávala sa s ľuďmi svojho druhu. Služobníctvo si už zacalo šepkat hrôzostrašné príbehy. Báli sa to povedať nahlas. Nakoniec im platila za ich služby a nebol ak nim krutá. Zmietali ňou pocity beznádeje a zmätene uvažovala, či je to správna cesta. Cítila, že niekde v diaľave na ňu stále myslí. Možno aj vedel čo spravila. Dúfala len že ho ešte uvidí skôr ako sa jej zmocní mandu. Potom by už nemala žiadnu nádej.

Posediačky sa rozhliadla. Videla v tme lepsšie ako predtým za denného svetla. Predtým mohla vnímať denné svetlo ale nemohla sa na ňom dlho zdržovať. Vedela. Že teraz môže. Zacítila pach krvi. Stále si neuvedomovala, že ju neustále pozorujú tie oči. „Hm, budem musieť tieto šaty zameniť na nejaké iné “- pomyslela si, pri pohľade na jej svadobné šaty, v ktorých ju pochovali. Podvedome cítila neznámy pocit vo svojom vnútri. Niečo ako nebezpečenstvo, ale nevenoval tomu pozornosť. Myslela si že jej teraz už nik nemôže ublížiť. Bola predsa jednou z nich. Tajne dúfala, že je ako on. V tom okamihu začula zvuk kamienkov, ktoré odskakovali pri chôdzi akéhosi tvora. Spozornela a pripravila sa na útok. Prvé čo uvidela boli tie krvavé oči zelenej farby. A zároveň aj posledné. Neskoro si uvedomila, že nesmie sa dívať tomu tvorovi do očí. Mandu pohýbal nozdrami, čo znamenalo v ich rode úškrn a radosť nad ulapením obete. Díval sa jej do očí ako na tej stropnej maľbe. Približoval sa k nej a vychutnával si jej bezmocnosť. Musel ju počkať tu, lebo ona môže isť na denné svetlo a on nie. A jeho pán mu prikázal sa jej zmocniť za každú cenu. Jediný kto ho mohol odradiť bol on. Ale ten bol ďaleko.

Mandu sa k nej približoval udržujúc kontakt s jej neprirodzene veľkými očami. Začínala sa mu páčiť. Vedel, že nemôže sa pohnúť a vedel že bojuje vo svojom vnútri aby sa zbavila jeho moci. V okamžiku keď sa nozdrami takmer dotýkal jej tváre, nespúšťajúc svoj pohľad z jej očí, ho akési kúzlo znehybnelo. Myšlienka, ktorá mu preletela v mysli vohnala zlosť do jeho očí. Otočil sa aby zistil čo sa deje. A to nemal robiť. Stratil nad ňou moc a ona ušla. Mandu sa ešte pár sekúnd nemohol pohnúť. Počas jeho nehybnosti sa k nemu priblížil a zahľadel sa naňho. Nechcel ho zabiť. Chcel vedieť prečo jeho pán chce práve ju. Prečo mu nestačí jej duša, ktorú mu poslal. Dostal sa do jeho myšlienok a hľadal opoveď. Nevedel to. Mal len príkaz od jeho pána. Priveď ju za každú cenu. Pustil ho. Potrestá ho jeho pán horšie ako by mu ublížil on sám. Mandu keď pocítil slobodu zmizol. On ostal sedieť v hrobke a premýšľal. Cez deň jej nič nehrozí. Dúfal. že skôr ako sa zotmie príde k nemu. Pomalým krokom sa vydal domov.