Zaklonila hlavu a s povzdychom vykročila do neznáma.
Cítila mrazivý chlad v mysli, a nechcela sa mu brániť.
Oheň, čo tlel v jej duši vyžaroval iskru nádeje na prebudenie, ale nemal ho kto v tej chvíli rozdúchať.
Temné oči krvilačných príšer ju zobliekali zo šiat aby sa mohli pokochať na jej nahom tele, pokrytom krvavými ranami bolesti.
Slzy padajúce z jej veľkých smutných očí sa pri dotyku s chladným kameňom menili na čierne perly.
Čierne perly smrti, ktoré zbierali tie krvilačné prišery a naberali cez ne svoju silu.
V okamihu keď získajú moc nad jej posledným výdychom bude patriť iba im.
Kroky ju viedli samé k tej čiernej veži týčiacej sa do výšin na mohutnej skale.
Pokúšala so dovidieť na jej vrchol, no nebolo to možné. Šedý opar mámivej hmly obklopoval jej auru, ktorá strácala farbu života.
Nemyslela čo sa stane ak dôjde k tej veži. Ako sa dostane hore. Vie len že je tam jedno veľké schodisko, ktoré musí zvládnuť.
Nikto, čo počula sa ešte nedostal až hore.
Strhla sa keď akýsi tvor sa dotkol jej bosých nôh. Bol chladný a slizký. Nejaká jašterica. Zbadala perlu a vrhla sa po nej. Pár sekúnd na to sa zmenila na štvornohého dravca ceriaceho ostré zuby rovno jej do tváre.
Roztrhal by ju na kúsky keby mohol. Ale bránili mu v tom ostatné príšery. – Ona nie je pre nás. – Musí sa dostať k tej veži. -
Hlasy šepkajúce neznáme slová sa strácali v diaľave. Pomaly sa blížila k tej skale. Bola už na dosah ruky.
V tom čierny krkavec preletel tesne nad jej hlavou až sa zamotal do jej dlhých vlasov. Strhla sa od bolesti, čo sa to deje. Otvorila oči zastala a začala zachraňovať krkavca. Príšery začali zlovestne škriekať a vrčať. – Musí ísť. – Nesmie zastať. – Každým spomalením v jej ceste sa mohla obrátiť. Nevnímala nič, len toho krkavca. Jeho čierne oči ju pohlcovali do sveta kam sa vybrala. Nebolo tam nič. Len tma a chlad.
Konečne ho oslobodila. Vypustila ho a pozrela za ním na oblohu. Bola čierna pokrytá ťažkými šedými mrakmi. Niekde v hĺbke duše jej prebleskol obraz modrej oblohy s jasným slnkom. Privrela oči podvedome pred tou jasnou žiarou. Prišery začali hrozivejšie vrčať. Cítili, že ju strácajú.
Čierny krkavec jej pristál na vztýčenej ruke k oblohe. Schmatol do zobáka prsteň s tmavým kameňom a strhol jej ho z prstu. Klesla na kolená, stratila orientáciu, zabudla kam ide. Príšery sa v bezmocnosti sa vrhli na havrana a roztrhali ho na kúsky. Pohltila ich tma. Ona ostala ležať na chladnom kameni čakajúc kým oheň v jej duši vzplanie a prebudí ju k životu …