Chladné kvapky dažďa vytrvalo bičovali krajinu ponorenú do temnoty bezmesačnej noci. Ich hypnotický koncert však nedokázal prehlušiť ten hrôzostrašný hrdelný výkrik ktorý sa mu vydral z úst. Zvuk pri ktorom sa otriasli i hrubé kamenné múry jeho komnaty. Stál pri veľkom okne a jeho telo sa kŕčovito chvelo. Bledá pokožka ozdobená kvapkami dažďa kontrastovala s čiernou kožou jeho odevu. Z tých hlbokých a chladných lesklých očí bolo cítiť bolesť. Bolesť zúfalstva, samotu, smútok. Kŕčovito zvieraná dýka prešla čepelou po dlani. Kvapky krvi splývali s dažďom a dopadali na studenú kamennú dlážku. Výraz v jeho očiach sa nezmenil. Nezmenil sa ani pri pohľade na mŕtve telo mladej služobnej ležiace na chladom kameni podlahy. Pomalým pohybom oblizol prúžok krvi stekajúcej mu po prste. Jeho tep sa eštš viac zrýchlil. Ťažký strieborný pohár preletel miestnosťou a rozbil veľké nástenné zrkadlo. Vriaca bolesť mu trhala vnútornosti, akoby sa jeho duša drala von z jeho tela, snažila sa ujsť. Chcel sa rozplakať, podeliť sa aspoň s tichom o svoj žiaľ, prejaviť aspoň trochu ľudskosti. Nedokázal to. Výraz jeho očí bol i naďaľej chladný a prázdny. Stál sám. Plný smútku a nenávisti voči ľuďom, plný zatrpknutosti a hnevu voči sebe. Sám, hoc medzi tisícmi, so svojou túžbou. Tak veľmi by chcel na svoej chladnej tvári opäť ucítiľ ten nežný dotyk jej dlane. Pocítiť zase úsmev. Jeho nechty sa kŕčovito zarývali do kameňa múru. Tichom noci sa ozval ďaľší výkrik. S každou ďalšou dopadajúcou kvapkou si viac a viac uvedomoval, že ten pocit ktorý ho robil šťastným už nikdy neucíti.
Začína svitať…