Na periférii Mesta žil svoj osamelý a smutný život starý muž. V malej podkrovnej miestnosti s jedným oknom, jednou stowatovou žiarovkou, posteľou a malým ČB televízorom na nočnom stolíku sa večne vznášal pach varenej ryže a znechutenia.

V ten deň však bola nevetraná miestnosť akási čistejšia a prázdnejšia ako inokedy. Starý muž vstal, otvoril okno a zapol televízor. Z vonku k nemu doľahol nevšedný ruch, nech, ľahostajne sa rozvalil pred práve bežiace správy a dopozeral ich do konca. Potom chvíľku sedel, akoby mu dochádzalo čo videl. Pomaly vstal, obliekol si svoj somrácky roztrhaný kabát, nasadil klobúk a vyšiel do krásneho dňa.
Hlavné ulice aj malé uličky boli zaplavené ľuďmi a autami. Prúd sa pohyboval pomaly, občas zastal, no smer bol jasný, všetci mierili z Mesta. …podľa predpovedí hlavnej náboženskej veštiarne i vedľajších pobočiek, podľa proroctiev, ktoré len včera nadobudli zmysel… Starec vykročil z dverí na ulicu a zamieril presne opačným smerom ako ostatní.
Plietol sa ľuďom do cesty, zavadzal im na ich úteku. A oni ho nenávideli, kričali naňho, strkali a opľúvali. Miestami sa zdalo že tí ľudia stratili svoju ľudskosť, že ten neprítomný a šialený výraz v ich tvárach znamená, že sa stali zvieratami. Miestami starec videl ušliapané deti či psov, ktorí boli príliš pomalí či len príliš malí a nestačili tempu všeobecného pohybu. Miestami míňal vyrabované výklady opustených obchodov, miestami si niekto cestu pred sebou kliesnil samopalom. No to neboli veci, ktoré by ho zaujímali a tak kráčal ďalej. …všetky predpovede a tiež hviezdy, karty a kamene hovoria o jednom: dnes, presne na poludnie nastane koniec sveta, práve v našom meste… Časom, ako sa pomaly približoval k centru, prúd začal slabnúť, dav ľudí sa zmenšoval a pribúdalo opustených áut uviaznutých v premávke. Aj počasie sa menilo ? obloha sa zatiahla a začínal fúkať nepríjemný vietor.
Budova, ku ktorej starec mieril, geometrický stred mesta, veža najvyššia na svete, sa stále zväčšovala ako starec neúnavne kráčal. …a neodvratná skaza sa bude šíriť z jeho stredu, zo sídelnej budovy Spojených korporácií… A tak starec z nášho príbehu cez všakovaké útrapy pristúpil k mrakodrapu, zaklonil hlavu a pozrel hore. Tam, tesne nad strechou tvaru trojzubca, silnejúci vietor zháňal dokopy najčernejšie oblaky aké kedy videl. Na chvíľu zaváhal, akoby sa mu nechcelo, ale potom, zdalo sa, ho čosi neodvolateľne postrčilo dnu. …tak hovoria Všetci a tiež hovoria, že už niet vyhnutia a že ľutujú… Výťah ho vyviezol až do prostrednej veže a tak spočinul na vyhliadkovej terase pre vyvolených. Zhliadol dolu a vidiac to mravenisko utekajúcich ktovie kam, usmial sa prvý krát po toľkých rokoch. Nebol to škodoradostný úsmev, ani úsmev plný zadosťučinenia, nie veru. Bol to smutný úsmev, ľútostivý a chápavý, snáď.
Starec sa pozrel na hodinky, za tridsať sekúnd dvanásť, všetko sa zrazu zaostrilo a spomalilo, rozpriahol ruky a vietor mu uniesol klobúk a rozvial kabát, prvá kvapka dažďa spočinula na líci ako slza, potom druhá, a nášho starca zrazil blesk…
…hrmenie už nepočul.