Včera bolo včera dnes
a dnes zajtra.
A ty si už vôbec nechcel,
aby bolo zajtra.
Aby bolo tvoje živé meno
na tomto papieri s dnešným dátumom.

Chcel si,
iba byť mŕtvy,
mať už od všetkého pokoj,
chcel si,
aby tvoje meno svietilo
na mramorovej doske
s krížom.
Na tvrdej a chladnej mramorovej doske.

Veď všetko je vlastne tvrdé a chladné.
Ľudia, srdcia, sídliská …

Ty si si uvedomil,
že budeš taký istý,
a preto si nechcel
uvidieť zajtrajšok.

Ty si si to uvedomil,
bol si slabý,
vlastne,
bolo už príliš neskoro.
A teraz,
teraz si taký istý.
Prší !
Smrť (ne)bola riešením.
A stále prší …

Osamelý človiečik plával nekonečným životom. Bol unavený a sám.
Zrazu sa pred ním zjavil ostrov. Úplne maličký, nenápadný. A predsa sa stal pre toho človiečika všetkým. Znamenal preňho istotu, dal mu všetko, čo potreboval, splnil mu každé želanie.
Bol šťastný …
Nebol sám …
Mal rád …
Raz prišla veľká búrka. Utekal sa niekam skryť, potkol sa a posledné čo stihol zazrieť bol okraj priepasti do ktorej sa rútil.
“Odkiaľ sa tu vzala ? Však ešte včera tu nebola …” prebehlo mu v myšlienkach.
Padal dlho, akokeby nebolo dna.
Dopadol tvrdo na zem.
Okolo neho tma, smútok a samota.
Vyškierali sa mu do tváre.
Nevidel ich, ale vedel, že sú tam.
Z jeho sľz sa vytvoril potôčik, ktorý sa strácal v neviditeľne.
Pozrel hore a …. TMA
Opúšťali ho sily a ešte posledný krát s nádejou pozrel hore.
Zbadal malú hviezdičk žiariacu nepatrným slabým svetielkom.
“Poobzeraj sa okolo seba” pošepla mu.
Skúsil to …
Nahmatal rebrík …
A začal po ňom nesmelo a neveriacky liezť pomaly hore s nádejou na …
… nový život ?

p.s. A čo ak je ten rebrík krátky … ?

Za dávnych nami nepoznaných čias bola jedna krajina.
V tej krajine žili bytosti, ktoré nevedeli čo je smútok, strach a nenávisť.
Na druhom konci sveta bola druhá krajina.
A tá bola opak tejto. Tie bytosti v každej krajine žili vlastne spokojný život,
pretože nevedeli čo je to opak.
V jednej poznali len lásku, radosť a smiech,
a v tej druhe len nenávisť, smútok a strach.
Nevedeli, že je niečo iné, ale ciítili, že niečo nie je v poriadku.
Raz, v jeden podvečer, sa tri bytosti z každej krajiny rozhodli, že sa pozrú,
čo je za hranicami ich sveta.
Každá bytosť bola stelesnením jednej z tých vlastností.
Vybrali sa do neznáma,
nevedeli čo ich čaká,
ale každým kúskom, čo sa vzďaľovali od svojich domovo,
pocťovali niečo, čo predtým nepoznali a necítili.
Láska začala cítiť strach.
Radosť sa prestala toľko usmievať.
Smiech sa stával čoraz zatrpknutejším.
Strach prestal a zacal rozmýšľať čo je vlastne zač.
Smútok prestal byť taký bolestný..
Nenávisť začala strácať svoju temnú farbu.
Čim viac sa tieto tri a tri bytosti k sebe približovali,
tým viac boli neistejšie, pretože nevedeli čo je dobré a čo je zlé.
Až prišli k jednému veľkému jazeru
a cítili, že za tým jazerom sú odpovede na ich otázky.
No nebolo im súdené sa dostať na druhý breh.
V tom jazere bol v strede malý ostrov, na ktororm žili dvaja ľudia.
Nepoznali sa. Každý žil na svojom kúsku.
Tri bytosti z jednej krajiny sa spojili s tým jedným človekom
a tie opačné tri sa spojili s tým druhým.
Ľudia z toho ostali prekvapení, pretože také pocity nikdy predtým nezažili.
A v tom okamihu sa stretli.
A jeden druhému odovzdali kúsky vedomostí zo svojich bytostí.
A vtedy tie bytosti pochopili, že celý život boli ukrátené o tie druhé.
Že láska bez nenávisti nie je láska.
Že strach keď nenahradí radosť nie je strach.
Že smiech sa strieda so smútkom.
Bytostiam sa to zapáčilo, že uz nechceli byť nikdy samé.
Preto venovali tým dvom ľuďom všetky svoje pocity, skúsenosti a tajomstvá.
A tak sme tu, a ani si už nevieme predstaviť tie pocity oddelené.
A to bola z jedných najkrajších a najmúdrejších vecí,
čo sa prihodila za dávnych nami nepoznaných čias.

Cítil si niekedy prázno ?
Absolútne prázdno ?
Vieš si ho vôbec predstaviť ?
Sám, nikto naokolo,
veci sa rozplynuli,
hlasy zmĺkli,
hviezdy sa stratili,
slnko sa ponorilo do mora,ktoré
sa rozplynulo,
zemeguľa stráca svoj tvar,
vesmír svoje nekonečno.
Prestávaš byť sám sebou . . .
To je to prázdno ?
Keď si sám ?
Úplne sám ?
Prečo ?

Rozbíjaš okovy a vdychuješ vôňu slobody.
Strácaš sa v rannom úsvite.
Napĺňaš zlatú čašu svojím smiechom a podávaš ju čudnému škriatkovi, ktorý si Ťa obzerá.
Vstaneš a hrubé múry rozdrvíš jediným pohľadom plým nenávisti.
Na prach…
Vezmeš ho do dlaní a sfúkneš rovno do tváre veternej obludy.
Strhneš zo seba spráchnivenú vestu
a zahalíš sa do slnečného svitu.
S pohľadom upretým na striebornú hladinu rozbúreného oceánu sa k nemu pokojne blížiš.
Ponáraš svoje ustaté telo do tej ľadovej vody, aby si z nej vyšiel čistý a mocný.
Ešte raz sa pozrieš do očí tomu čudnému škriatkovi a vykročíš . . .

Si medzi ľuďmi,
ale niečo tu nesedí.
Snažíš sa s niekým rozprávať.
Ale nikto Ťa nevníma…
Nikto Ťa nepočuje…
Nechce Ti rozumieť…
Strácajú sa Ti pred očami.
Sú tu, ale Ty ich nevnímaš.
Nepočuješ ani autá, kroky…
Počuješ len ticho.
DESIVÉ TICHO
A vidíš tmu…
A čierny jedovatý škorpión
Ťa prenasleduje po horúcom piesku…
a kričíš, že potrebuješ vodu…
ale len žeravý kotúč na oblohe Ti s rozkošou spaľuje Tvoje telo …
Z posledného výdychu skočíš z vysokého útesu do akvária plného farebných rybičiek….
Spoza nich vystrelia po Tvojix očiach chápadla modrej chobotnice
a vtiahne Ťa do svojich šklebiacich sa úst
kde stretneš červeného draka
ktorý Ťa vynesie z tej krajiny snov
tam kam budeš Ty chcieť…

Motýľ…
Ževraj slobodný…
No on je uväznený Tvojím pohľadom,
ktorý v ňom vidí
šťastie a krásu.
Ten motýľ je
smutný,
lebo mu berieš jeho
slobodu.
Prečo?
Pretože Ty sám nie si slobodný !
Zapáliš sviečku, aby si lepšie vnímal tú krásu.
Motýľ sa vrhá do ohňa a
spáli si krídla.
Zomiera…
Šťastný, že mu už nič nemôžeš vziať.
Ani krásu…
Ani šťastie …
Ani slobodu …

Čierny havran sa Ti díva do očí.
Ponáraš sa v tmavých jazerách
a okolo Teba sa vznáša morský koník.
Vysadneš naň a odletíte na koniec sveta.
Je tam iba nekonečný útes,
čierny havran
a ty …
Stojiíš tam s pohľadom upretým na ten nekonečný koniec.
Havran Ti krúži nad hlavou,
krídlami Ti veje vlasy do očí,
zatváraš ich a ponáraš sa
do neviditeľna …
Na okamih zacítiš sladkú závrať
a potom len šum. ktorý Ti preniká
pokožkou až do Tvojho temného srdca.
Ticho …
Otvoríš oči a zbadáš
kŕdeľ čiernych havranov,
krúžiacich ponad tým nekonečnom hľadajúcich ďalšiu obeť.

Kvapka.
Padá. Osamotená.
Dobieha ju ďalšia.
Rozbehnú sa za mimi ďalšie
je ich tisíce a tisíce…
už sa nedajú spočítať.
Padajú Ti do tváre,
cítiš ich príjemný chlad po celom tele.
Príjemne Ťa chladia.
Nastavuješ im tvár, zavrieš oči,
do dlaní chytáš slzy padajúce z neba.
Dážď.Prináša život.
Je Ti fajn … !

Struna.
Zachveje sa pod tvojím dotykom.
Ten záchvev je hudba.
Nie, je to len zrod hudby.
Rozozvučíš viac strún a potom
ďalšie a ďalšie …
Sú ako sestry.
Podajú si ruky a začnú sa smiať.
Ten smiech je zvláštna hudba vyludzovaná Tvojimi prstami.
Dotýkaš sa strún a ony sa smejú…
Počúvaš ich.
Je Ti fajn !

Ovečka. Dve ovečky. Tri ovečky.
Štvrtá sa obzerá a skúša zrátať ostatné.
Nemôže.
Nevidí na koniec stáda :o)
Lenže ona nevie, že to stádo je nekonečné … bez konca …
Ako Tvoja posledná myšlienka .
ŽLtý kotúč lenivo
prechádza pomedzi ne a rozdáva svoje teplé lúče ľuďom pre šťastie.
Pozeráš sa hore ,
oslepuje Ťa snehobiele stádo.
Preniká do Tvojho vnútra žlté svetlo,
a Ty si povieš :
Je mi fajn !

Prišla k Tebe
A ty si si ju nevšimol
Bola veľmi smutná
Zapálila si zápalkou vlasy,
ale ani vtedy si si ju nevšimol
Vybrala si vydličkou oči
a podala Ti ich na striebornom tanieri
Ešte stále si na ňu nepozrel
Strhla yo seba šaty !
A všetci sa roztopili pri pohľade na jej dokonale krásne telo.
Len Ty si ostal chladný…
Potom vzala nôž
a vybrala si srdce
Teplé, krkvavé, a živé …
Vrhol si sa naň
a zožral ho ako vyhladovaný pes
a vtedy sa ONA zasmiala
Bol to smiech príšery, ktorá
tu stála miesto nej
Zdrapla Ťa a odvliekla
nevedno kam
Na chodníku zostallo len to
červené srdce z marcipánu
s nápisom
CHOĎ DO PEKLA !
CHa – CHA – cha –

Plavíš sa na bielej veľrybe,
ktorá je symbol šťastia.
Za tebou sa vynorí netvor so zelenými očami
a ona mizne v jeho vnútri.
Čierny pavúk tká sieť,
a ty, Ty v nej uviazneš.
Sieť sa mení na železné mreže.
Chytíš nosorožca za chvost
a kľúčovou dierkou miznete v púšti.
Stretneš ľudské oko, ktoré
Ti číta myšlienky.
Rozplače sa slzami …
Slzy, ktoré nie sú slzami,
ale potokom krvi, v ktorej sa topíš.
Skôr Ťa však chce zachrániť
lietajúci mravec, ale stratí sa Ti
a ocitneš sa v ohni.
Je tam teplo a chceš si nabrať zo samovaru čaj.
Sú v ňom však len motýle bez krídel.
Jednému požičiaš šnúrky od topánok,
aby mohol odletieť …
Začínaš horieť,
meníš sa na popol,
kričíš od hrôzy…
Zobuď sa, je to len sen !