ležím v tichosti svojej komnaty
obklopený temnotou a prázdnom
premýšľajúc nad životom a osudom
pripadajúc si prázdny

mysľou mi zrazu tmavý tieň preletí
tieň draka zaraz svet pohltí
ten drak je však ženou
stvorením krásnym v šate nádhernom
dotyk ktorého osud môj naplní

myšlienka konca v nenávratne zmizla
srdce chladné železné
jediným pohľahom zapálila
moju dušu stratenú
v očiach bezodných pohltila

stratený v tomto svete tajomnom
zahalený vlastným tieňom
užasnutý tým čarom
rýchlo sa ukryjem
odíst už viac nechcem

a ani neodídem…

znova sa prebúdzam
zo sveta snov do sveta skutočného
skutočný aspoň tak ho nazývajú
aj keď toho majú veľa spoločného
vraj len jeden z nich je pravý
ten druhý, kraj je nemožného

ale ktorý z nich je ten skutočný
a ktorý z nich je snom
v každom tvrdia, tento
no nik to nepodloží dôkazom
žiješ v tom či onom?
nocou , a či dňom?

sedim v pokoji svojej izby
smejem sa s priatelmi
pivo pomaly mizne v hrdle
teplo pokoja pretina vykrik
neveriace hlasy naplnene nervozitou
vyplnajuce sa scenare druhotriednych katastrofickych filmov
apokalypticke vizie stavaju sa skutocnostou
nechapajuce pohlady bludiace v priestore
hladujuce vysvetlenie , pokoj
ten vsak odisiel a na jeho miesto si sadla nervozita
cez hlinikove ramy okien zacina presakovat zima
pomaly po kvapkach naplna miestnost
za kazdu spravu pohar kvapiek
je to sen,skutocnost, film?
ludia sa hlasia k svojim cinom a hned ich zase popieraju
nervozita mava na svoju prichadzajucu priatelku, samotu
sada si ku mne
citam stale dalsie a dlasie spravy
obrazy z krajiny tisice kilometrov vzdiealenej
a predsa strach v plasti bezmocnosti
aspon na chvilku ukaze na kazdeho z nas
usmievajuc sa na nervozitu a samotu
sedim v miestnosti plnej ludi
a predsa sa citim sam
nervozita a samota sa ma dotykaju stale viac
snazim sa ich striast
uvedomujem si zrazu ze toto nieje moj svet
nie ten v ktorom chcem zit
ani to miesto kde vlastne chcem byt
zatvaram oci a vo vire farieb zrazu miznem
neviem kde som
ale citim ten najjemnejsi dotyk, nadherny nezny
nervozita a samota su prec
z dialky pocujem rychly zvuk ich krokov
miznucich v nenavratne
pocity a myslienky vystriedala euforia a krasa
citim teplo jej tela
pomaly sa ponaram do hlbky tych oci
stracam sa v nich a spoznavam v nich …. svoj svet…

zliepam črepy
svojho času
čierne pomalované
skladám ich a vytváram
stále temnejšiu nádobu
hustá noc vypĺňa ju
až kým nevložim
jeden s tych modrých
možno nie je biely
ale pre mňa je tento
jeden kúsok
proste ten najsvetlejši
svetlejší než biela
a žiari vacej dňom
jeho teplo tmavé
napĺňa ma pokojom
temnotu nádoby
rozdrví pohľadom
krása sa rozlieha
celým priestorom
chmáry a smútky
trápenia i bolesť
rozleteli sa
stratili v nenávratne
prítomnosťou sa stáva
len modrá žiara
nahrádzajúc státisíce
všetkých ostatných
a nepopísateľná vôbec
nejakými pár riadkami
ktoré chcem
venovanovať VAM
a hlavne TEBE