starec

2003.01.12

Ozvena môjho kroku sa ozývala po celej katedrále. Bolo v nej zima. Dýchol som si do dlaní a para z môjho dychu sa mi rozplynula okolo tváre. Dýchol som ešte raz. Pozoroval som paru, ako sa vzniesla do vzduchu a postupne zmizla.
Potreboval som únik. Pred celým svetom, pred mojím životom. Neverím v Boha, a napriek tomu som vošiel sem, do tejto veľkej, tichej gotickej katedrály. Prechádzal som hlavnou loďou. Nikde nebolo ani živej duše. Majestátne ticho prerušovala iba ozvena môjho kroku. Cítil som sa strašne maličký oproti vysokým pilierom po stranách hlavnej lode, z ktorých na mňa hľadeli kamenné sochy rôznych svätcov. Míňal som ich pohľady, ako som míňal aj farebné odrazy svetla sklenených vitráží, ktoré pred mojimi očami rozohrávali nekonečnú symfóniu farebných tónov a obrazcov. Vo vzduchu sa miešala vôňa kadidla s dohasínajúcimi sviečkami, ktoré zapaľovali pozostalí a prosebníci pri oltároch v bočných lodiach. Prechádzal som sa po prázdnej katedrále. Vysoko nado mnou sa týčila mohutná klenba a rozmýšľal som ako takéto niečo mohli v postaviť bez techniky. Potom vyšiel zo sakristie starý muž a motal sa okolo hlavného oltára. Pozrel na mňa. -Čakáte na spoveď?- opýtal sa.
-Nie,- odpovedal som trochu rozpačito. Muž kývol hlavou a začal zapaľovať veľké sviece. Otočil som sa a zamieril k východu.

Keď som vyšiel z katedrály, námestie bolo prázdne. Na schodoch sedel starec, ktorého som letmo zachytil pohľadom, keď som vchádzal.
-Kto si?- opýtal som sa ho náhle, sám netušiac prečo.
Starec sa na mňa pozrel a zasmial sa.
-Čo hľadáš? Čo odo mňa chceš? Pýtaš sa ma kto som, zatiaľ čo ty sám o sebe nevieš nič. Pre teba som iba žobrák, ale kto si ty?- Po tejto odpovedi si začal šúchať ruky o seba, aby sa zahrial a zahľadel sa do zeme. Chcel som mu hodiť mincu, ale vzápätí som sa sekol.
PROSÍM POMÔŽTE STARCOVI, TAKMER NEVIDÍM, PRIŠIEL SOM AJ O SLUCH. – Čítal som na tabuľke, ktorú mal položenú pred sebou. ´To nie je možné,´ povedal som si v duchu a luskol som prstami. Nič, žiadna odozva. Starec nereagoval. Naklonil som sa k nemu bližšie a luskol som prstami ešte raz.
-Hej!- Zakričal som.
Nereagoval, ale vycítil moju prítomnosť, pretože ma silno chytil za zápästie a odsotil tak, že som skoro spadol zo schodov. Začal niečo vykrikovať a gestikulovať rukami, ale jeho artikulácia bola nezrozumiteľná. Zarazene som zostal pred ním stáť a pozeral som na neho. Ale už to neboli oči starca, ktorý sa mi pred chvíľou prihováral. Tieto oči hľadeli na mňa neprítomne. Bolo z nich cítiť smútok zlomeného muža. Pobral som sa preč, no neustále som sa nechápavo obzeral za starcom, ktorý sedel rezignovane so sklonenou hlavou. Už sa nepokúšal zahriať, iba ticho, takmer ako socha sedel na kamenných schodoch katedrály. Námestie sa pomaly začalo zapĺňať a ja som po chvíľke zabočil za roh. Stratil som ho z dohľadu. No po chvíľke som bol opäť nútený vrátiť sa, pretože ako som sa vzďaľoval od katedrály, začal som pochybovať o existencii toho človeka vôbec. Vybehol som spoza rohu a pozrel na miesto, odkiaľ som pred chvíľou odišiel. Bol tam. Vo svojom otrhanom čiernom kabáte sedel na schodoch a triasol sa od zimy. Starec, žobrák. Podišiel som k nemu. Vyzliekol som zo seba svoj dlhý teplý kabát, za ktorý som dal svojho času veľkú sumu peňazí a položil som ho na schody pred starca. Zasmial som sa. Náhle som mal pocit, že zo mňa niečo spadlo. Niečo veľké a ťažké. Niečo, čo mi doteraz bránilo voľne sa pohybovať. Starec neprítomne hľadel mojim smerom, keď ohmatával kabát, ktorý som pred neho práve položil. Začal sa smiať svojim nezosúladeným zhlukom rôznych tónov a zvukov.
Bol tak šťastný, ako som už dávno nikoho nevidel. Dojalo ma to. S úsmevom na tvári som sa pobral domov, trasúc sa od zimy vo svojom svetri od babičky.

Autor:   Kategória: Próza     :: 222 views

Leave a comment

*