Melanchólia jesene,
vkráda sa pod kožu,
ja pery utápam,
v horúcom čaji.
Na dne je obrazec
z čajových lístkov
vešti mi z nich
čo šepká vietor.

Dalsie prázdne ráno v tomto smutnom meste
teplý dázd uz stíchol a voda rýchlo tecie
v kanáloch si rincí po velmi známej trase
poznám ju uz naspamät, ako vlastné dlane

kazdý den je len stará spomienka
prekvapí ma snád len tvoja poznámka
ze sa nieco deje, ze uz nie som v svojej kozi
co viac ti mám povedat, ked pre mna sa uz vsetko koncí

vsetko je len sen a mna uz snívat nebaví
ale zobudit sa nemôzem, môj zivot to sú predstavy
uz si iba matne spomínam co bola skutocnost
skoncilo to v den, ked som pochopil vasu spolocnost

je to den, kedy som zomrel

V prachu nekonečného ticha,
kde sa hráš na námorníka,
zvláštne ticho panuje.
Krv sa valí po stenách,
tú hru asi nepoznáš.
Budeš prvý a tak náhle sám,
akoby ta diabol dorážal.

Zobudíš sa v dalšej diere,
co sa stane uvidíme…

Dohráš tu hru dokonca a zabiješ lakomca.
Potom lahko ako vták dierku do hlavy si prevàtaš!
Bude koniec, bude tma,
skoncí moja temná hra.

Tento výtvor sa mi podaril, je taký ako ja- BLÁZNIVÝ!!!!
Našiel som sa na zemi, bol som mokrý od slizu, na ktorom som ležal. Prebudil som sa do vlhkej, sivočiernej kruhovej miestnosti. Boli tu dva páry- teda 4 dvere. Boli modrej, červenej, zelenej a bielej farby. Pripomenulo mi to elementy, alebo karty(♠♣♥♦) ktoré ma vždy fascinovali. Potom ma napadlo, že je to celé sen, pretože sa z diaľky ozvali ozvenou zosilené keltské bojové piesne a nado mnou ako žiarovka dominovalo slnko, z neodmysliteľnou flotilou planét, hviezd, mesiacov a im podobným svinstvom. Spravil som krok ku červeným dverám, a predo mňa padol z Marsu krásny meč z nejakého červeného kovu, ktorý sa zákerne blyšťal. Zdvihol som ho, a pocítil chlad i silu a energiu tohto nástroja smrti. Tento sen sa mi začínal páčiť. Vždy som mal rád meče, ale boli na mňa moc drahé. Spravil som ešte tri kroky smerom k červeným dverám a keďže boli bez kľučky, potlačil som celou dlaňou smerom odo mňa. Začul som “TSS!!!!” a neuróny mi môj dohad o pár stotín potvrdili. Tie dvere neboli namaľované načerveno Piccasom, ale OHŇOM!!!! Boli do červena rozpálené! Zvrieskol som. Môj hlas prehlušil oslavné piesne a tupo sa ozýval miestnosťou. Pripadal som si ako ten chlapík v Sám doma. Kurva! Mohol som si to myslieť. Keď počiatočná eufória prebehla, odškubol som si z trička cár látky a obmotal ruku. Ale bolo mi divné, že z nich nesálalo teplo! A ani pľuzgiere mi nenaskočili. To by malo nie? Teda aspoň to by tvrdil náš fyzikár a tvrdím to aj ja. Takže to skúsim inak. Ďalší môj obľúbený element bola voda a tak som opatrne pristúpil k modrým dverám. Jasné. Boli studené ako dve kocky ľadu vedľa seba. Opľul som ich a slina ešte ani neopustila moje ústa, a už bola na vodík a kyslík zmrznutá. FUJ, vypľul som ju a z cinknutím sa rozbila o dlážku. Pristúpil som teda k bielym. “Toto by mal byť vietor” povedal som pre seba samého sám sebe. Otvoril som ich a silný víchor ma odvial do stredu miestnosti. Letel som asi 3-4 metre a pád mi z pľúc vyrazil dych a z ruky meč. Postavil som sa a celé moje telo pretekalo o to, čo bude viac bolieť. Ako rozhodca budem mať ťažké rozhodovanie. Dobre. 3 zo 4 mám za sebou. … čítať ďalej

Marcový
vánok vial, zavyli biele Tatry
nesúci
ľudské teplo ako mana
dúža

Darcovi
za život a starosť vďaka patrí
ja súci
na svet zakričal som mama
ruža

Jak je to dávno, co jsi pozoroval noční nebe a vykřiknul: “Padá hvězda!” a něco jsi přál?
Jak je to dávno co jsi řekl mámě: “Děkuji” ?
Kdy naposled jsi se podíval někomu do očí? Anebo se zeptal “jak se vede” se skutečným zájmem a ne ze slušnosti a bez čekání na odpověď šel dál?
Kdy naposled jsi nastavil tvář dešti? Teď rychle utíkáš aby ti nepromoknul oblek za pět tisíc.
Těch věcí je spousta, takových, které jsou tady pořád, ale ty je nevnímáš. Stačí otevřít oči, dívat se a pozorovat, taky poslouchat a naslouchat a prožívat.
Pořád se honíš za dalším a dalším cílem, trofejí. A když něčeho dosáhneš, chceš zase něco jiný. Nevychutnáš jsi to co jsi získal, ani jak jsi toho dosáhl. Pořád hrabeš a hrabeš. A málokdy víš co vlastně máš. Všechno i to co získáš i ta cesta k tomu cíly je naplněné emocemi, skus je procítit. Koukni co všechno máš, kolik věcí jsi nashromáždil, kolik cílů či met jsi dosáhl. Co při tom cítíš? Máš k nějaké té věci vzpomínku, která tě rozesměje? Třeba i rozpláče? Víš proč děláš to co děláš? Víš co ti to dává po citové stránce? Naplní něco, co kolem sebe máš taky tvoji duši, nebo jenom bankovní konto?
Kdy chceš vstřebat všechny ty emoce, které se kopí a ty je skládáš do zamčeného šuplíku ” až na to zbude čas? Na konci, až ti budou odbíjet? Pak se koukneš na to – co máš, čeho jsi dosáhnul, možná lehce, možná přes hrbolatou cestu, a na druhé straně ” co jsi cítil, kolik emocí tebou skutečně prostoupilo.
Víš co znamená láska, štěstí, smutek, pláč, smích..? NE? Špatná bilance..

To puste ticho, aj ked niekto hra,
ta cista samota, aj ked miestnost
je tebou plna.
Sklanas sa nado mnou,
na tvar mi padaju tvoje slzy.
Odhrniem ti vlasy
a pozriem sa ti do oci
a potom to uz nikdy neskonci.
Zasypes ma sladkou nehou,
ja ostanem az do rana,
vtedy sa nase tela rozpoja.
Poviem ti Zbohom!
a na cestu ta este posledny krat
obdarim neznym, krasnym
hranim nasich pier.
Potom tisko, lahko vznesiem
sa do vzduchu ako
popisany papier
a v nebi uz budem
len smutny anjel bez krídel.
… čítať ďalej

Neboj sa prekliatych, oni vždy nenariekajú, chcú sa len vrátiť do života, no nedá sa… Ich slzy liečia príkre ticho, snažia sa o niečo a my vždy túžime vedieť ” Prečo? Dychom svojim zničia nebo, prikryjú čas teplým snehom, zabudnú na spomienky. Zrazu sfúknu všetky sviečky, vrátia sa zas do temnôt, kde budú opäť prekliatí.

Ulicami sa valí krv spolu s dažďovou vodou,
táto maľba ukrutnosti ma frustruje.
Z okien davno opustených, vraždou poznačených,
sa na mna pozreli oči tužiace po pomste.
Ľudia rychlo okolo mňa prechadzaju,
v momente stretu, posmesne sa zadívaju.
Stopu krvi zanechávajú na ceste viny,
dnes vecer bude veľká slavnosť.
Teraz to už viem, že v meste nie je nikto,
kto netuží po zabíjaní.
to mesto vzniklo pre pomstu,
pomstu čierných plášťov.
Mám sa prechádzať mestom?

ACH…ČO TO BOLO?! OTOČILA SA, PRIŽMÚRILA SVOJE UŽ AJ TAK DOSŤ TENKÉ OČI A SNAŽILA SA V TEJTO STRAŠIDELNEJ POLOTME POHĽADOM NIEČO ZACHYTIŤ. ČLOVEK TO BYŤ NEMOHOL, VEĎ SVOJU DEDINU OPUSTILA UŽ DÁVNO. BOLELA JU SPOMIENKA NA PRIATEĽKU, KTORÚ PRÁVE PÁLIA NA NÁMESTÍ. VRAJ ČARODEJKA. VEĎ SPOLU VYRÁSTALI. OD MALIČKA SA SPOLU HRALI A ONI JU TERAZ UPÁLILI. DOKONCA VLASTNÝ RODIČIA JEJ ZAPÁLILI DREVO POD NOHAMI. JE SMUTNÉ AKO ĽAHKO ĽUDIA VŠETKÉMU UVERIA. NEMOHLA SA NA TO POZERAŤ. MUSELA UJSŤ. A TO VŠETKO IBA PRETO, ŽE SA RADA ZDOBILA. BOLA TAKÁ KRÁSNA S TÝMI NÁHRDELNÍKMI. RUKA JEJ SIAHLA DO VRECKA A NAHMATALA MALÚ SVETLOZELENÚ SKLENENÚ GULVÔČKU, KTORÚ JEJ IBA PREDNEDÁVNOM DAROVALA. RADA SA NA ŇU POZERALA, PREHADZOVALA SI JU V PRSTOCH, ALE NAJRADŠEJ SLEDOVALA JEJ TIEŇ, KTORÝ NA ZEMI VYZERAL AKO ZELENKASTÁ ŠKVRNA. UŽ MNOHOKRÁT NÍM NAHÁŇALA MRAVCE. TÁTO SPOMIENKA V NEJ VYVOLALA NA KRÁTKY OKAMIH ÚSMEV.
VZÁPÄTÍ SI VŠAK SPOMENULA, ŽE PRESNE TAKÚ ISTÚ GULVÔČKU NOSIEVALA KAHLAN NA KRKU. A KÔLY PRESNE TAKEJ A AJ MNOHÝM ĎALŠÍM MUSELA ZOMRIEŤ. KVÔLI TAKEJ HLÚPOSTI. ALE VEĽMI DOBRE POZNALA MIESTNEHO KŇAZA A TAKTIEŽ VEDELA, ŽE SPOLČENIE SA S DIABLOM BOLA IBA ZÁMIENKA NA UPEVNENIE MOCI A STRACHU U PROSTÝCH ĽUDÍ. PRI POMYSLENÍ NA TO VŠETKO SA JEJ ZDVIHOL ŽALÚDOK. … čítať ďalej

Všetko, aj nič.

Končíme a začíname v trápení,
Nie sme viac ani menej ako ty ostatní.
Berieme do si do hrobu svoje tajomstvá,
Bojíme sa toho aby nás nezhltla.
Povrchnost ľudí umára.
Na dusi majú svoje vryté.
Urobila to ona!
A my sa správali bezmyšlienkovite.
Nevyzerali sme hlúpo,
Len báli sme sa nasej viny.
Prizerali sa, kto prehĺta naše sliny.
Bol len chlad a otupno.