Rásť.
Držať v sebe anjela
na krátkej uzde z
ostnatého drôtu.
Úzke plecia,
vpadnutý hrudník,
mastné brucho,
ovisnutý vták,
tlstý zadok.
Opichaný,
vyfajčený,
smutný,
plače,
blažený,
kričí od bolesti a
trpí.
Úsmev spoza sĺz.
Masturbuje v kúte pod
lomeným oblúkom s farebnou
mozaikou a trojicou svätých.
Cítiť jeho pekelný dych,
zvierať krídla pomedzi prsty len
padať do otvorených tlám
víriacich jazykov.

Cítil si niekedy prázno ?
Absolútne prázdno ?
Vieš si ho vôbec predstaviť ?
Sám, nikto naokolo,
veci sa rozplynuli,
hlasy zmĺkli,
hviezdy sa stratili,
slnko sa ponorilo do mora,ktoré
sa rozplynulo,
zemeguľa stráca svoj tvar,
vesmír svoje nekonečno.
Prestávaš byť sám sebou . . .
To je to prázdno ?
Keď si sám ?
Úplne sám ?
Prečo ?

Rozbíjaš okovy a vdychuješ vôňu slobody.
Strácaš sa v rannom úsvite.
Napĺňaš zlatú čašu svojím smiechom a podávaš ju čudnému škriatkovi, ktorý si Ťa obzerá.
Vstaneš a hrubé múry rozdrvíš jediným pohľadom plým nenávisti.
Na prach…
Vezmeš ho do dlaní a sfúkneš rovno do tváre veternej obludy.
Strhneš zo seba spráchnivenú vestu
a zahalíš sa do slnečného svitu.
S pohľadom upretým na striebornú hladinu rozbúreného oceánu sa k nemu pokojne blížiš.
Ponáraš svoje ustaté telo do tej ľadovej vody, aby si z nej vyšiel čistý a mocný.
Ešte raz sa pozrieš do očí tomu čudnému škriatkovi a vykročíš . . .

Si medzi ľuďmi,
ale niečo tu nesedí.
Snažíš sa s niekým rozprávať.
Ale nikto Ťa nevníma…
Nikto Ťa nepočuje…
Nechce Ti rozumieť…
Strácajú sa Ti pred očami.
Sú tu, ale Ty ich nevnímaš.
Nepočuješ ani autá, kroky…
Počuješ len ticho.
DESIVÉ TICHO
A vidíš tmu…
A čierny jedovatý škorpión
Ťa prenasleduje po horúcom piesku…
a kričíš, že potrebuješ vodu…
ale len žeravý kotúč na oblohe Ti s rozkošou spaľuje Tvoje telo …
Z posledného výdychu skočíš z vysokého útesu do akvária plného farebných rybičiek….
Spoza nich vystrelia po Tvojix očiach chápadla modrej chobotnice
a vtiahne Ťa do svojich šklebiacich sa úst
kde stretneš červeného draka
ktorý Ťa vynesie z tej krajiny snov
tam kam budeš Ty chcieť…

Motýľ…
Ževraj slobodný…
No on je uväznený Tvojím pohľadom,
ktorý v ňom vidí
šťastie a krásu.
Ten motýľ je
smutný,
lebo mu berieš jeho
slobodu.
Prečo?
Pretože Ty sám nie si slobodný !
Zapáliš sviečku, aby si lepšie vnímal tú krásu.
Motýľ sa vrhá do ohňa a
spáli si krídla.
Zomiera…
Šťastný, že mu už nič nemôžeš vziať.
Ani krásu…
Ani šťastie …
Ani slobodu …

Čierny havran sa Ti díva do očí.
Ponáraš sa v tmavých jazerách
a okolo Teba sa vznáša morský koník.
Vysadneš naň a odletíte na koniec sveta.
Je tam iba nekonečný útes,
čierny havran
a ty …
Stojiíš tam s pohľadom upretým na ten nekonečný koniec.
Havran Ti krúži nad hlavou,
krídlami Ti veje vlasy do očí,
zatváraš ich a ponáraš sa
do neviditeľna …
Na okamih zacítiš sladkú závrať
a potom len šum. ktorý Ti preniká
pokožkou až do Tvojho temného srdca.
Ticho …
Otvoríš oči a zbadáš
kŕdeľ čiernych havranov,
krúžiacich ponad tým nekonečnom hľadajúcich ďalšiu obeť.

Kvapka.
Padá. Osamotená.
Dobieha ju ďalšia.
Rozbehnú sa za mimi ďalšie
je ich tisíce a tisíce…
už sa nedajú spočítať.
Padajú Ti do tváre,
cítiš ich príjemný chlad po celom tele.
Príjemne Ťa chladia.
Nastavuješ im tvár, zavrieš oči,
do dlaní chytáš slzy padajúce z neba.
Dážď.Prináša život.
Je Ti fajn … !

Struna.
Zachveje sa pod tvojím dotykom.
Ten záchvev je hudba.
Nie, je to len zrod hudby.
Rozozvučíš viac strún a potom
ďalšie a ďalšie …
Sú ako sestry.
Podajú si ruky a začnú sa smiať.
Ten smiech je zvláštna hudba vyludzovaná Tvojimi prstami.
Dotýkaš sa strún a ony sa smejú…
Počúvaš ich.
Je Ti fajn !

Ovečka. Dve ovečky. Tri ovečky.
Štvrtá sa obzerá a skúša zrátať ostatné.
Nemôže.
Nevidí na koniec stáda :o)
Lenže ona nevie, že to stádo je nekonečné … bez konca …
Ako Tvoja posledná myšlienka .
ŽLtý kotúč lenivo
prechádza pomedzi ne a rozdáva svoje teplé lúče ľuďom pre šťastie.
Pozeráš sa hore ,
oslepuje Ťa snehobiele stádo.
Preniká do Tvojho vnútra žlté svetlo,
a Ty si povieš :
Je mi fajn !

I don´t how I was born,
don´t know where…
Just rised up from the fallen leaves,
and walked away, there…

The autumn wind blow
through my reddish blond hair
..and I don´t care…
…still walking away…

My nudity is covered by dying butterflies.
Everybody love my irresistible voice.
Sitting on my favourite bear,
going through the nature – free from any human voice.

Here comes the end of my being…
I feel this is my last day,
flakes of snow are killing me.
I am the son of Autumn fay.

Prišla k Tebe
A ty si si ju nevšimol
Bola veľmi smutná
Zapálila si zápalkou vlasy,
ale ani vtedy si si ju nevšimol
Vybrala si vydličkou oči
a podala Ti ich na striebornom tanieri
Ešte stále si na ňu nepozrel
Strhla yo seba šaty !
A všetci sa roztopili pri pohľade na jej dokonale krásne telo.
Len Ty si ostal chladný…
Potom vzala nôž
a vybrala si srdce
Teplé, krkvavé, a živé …
Vrhol si sa naň
a zožral ho ako vyhladovaný pes
a vtedy sa ONA zasmiala
Bol to smiech príšery, ktorá
tu stála miesto nej
Zdrapla Ťa a odvliekla
nevedno kam
Na chodníku zostallo len to
červené srdce z marcipánu
s nápisom
CHOĎ DO PEKLA !
CHa – CHA – cha –

…čítaš…
so záujmom sledujem zas tvoju tvár.
Tu nežný usmev, tu zas vážny…
Obraciaš listy
a stále čosi hľadáš…
Hľadáš seba.
Odraz v obraze,
Obraz v odraze…
Pomaly zatváraš knihu
a s úsmevom zakrývaš sklamanie.
Nie, táto kniha nebola o tebe
ani tebe venovaná.
Si a navždy ostaneš
duša nikým nepoznaná,
nemilovaná.

sedim v pokoji svojej izby
smejem sa s priatelmi
pivo pomaly mizne v hrdle
teplo pokoja pretina vykrik
neveriace hlasy naplnene nervozitou
vyplnajuce sa scenare druhotriednych katastrofickych filmov
apokalypticke vizie stavaju sa skutocnostou
nechapajuce pohlady bludiace v priestore
hladujuce vysvetlenie , pokoj
ten vsak odisiel a na jeho miesto si sadla nervozita
cez hlinikove ramy okien zacina presakovat zima
pomaly po kvapkach naplna miestnost
za kazdu spravu pohar kvapiek
je to sen,skutocnost, film?
ludia sa hlasia k svojim cinom a hned ich zase popieraju
nervozita mava na svoju prichadzajucu priatelku, samotu
sada si ku mne
citam stale dalsie a dlasie spravy
obrazy z krajiny tisice kilometrov vzdiealenej
a predsa strach v plasti bezmocnosti
aspon na chvilku ukaze na kazdeho z nas
usmievajuc sa na nervozitu a samotu
sedim v miestnosti plnej ludi
a predsa sa citim sam
nervozita a samota sa ma dotykaju stale viac
snazim sa ich striast
uvedomujem si zrazu ze toto nieje moj svet
nie ten v ktorom chcem zit
ani to miesto kde vlastne chcem byt
zatvaram oci a vo vire farieb zrazu miznem
neviem kde som
ale citim ten najjemnejsi dotyk, nadherny nezny
nervozita a samota su prec
z dialky pocujem rychly zvuk ich krokov
miznucich v nenavratne
pocity a myslienky vystriedala euforia a krasa
citim teplo jej tela
pomaly sa ponaram do hlbky tych oci
stracam sa v nich a spoznavam v nich …. svoj svet…