Obklopený prírodou vychutnával svoju samotu. Sám medzi stromami, sám medzi skalami….sám – avšak nie osamelý. Ležal na mäkkej lesnej pôde pokrytej hebkým machom. Bolo leto a bosé nohy si namočil do zvieracieho kalištia. Ruky mal založené za hlavou a mierne vyhrnutá košeľa mu odhaľovala kúsok brucha. Ležal na chrbte s otvorenými očami a jeho myšlienky plynuli práve tak rýchlo ako mraky na oblohe. Ovzduším sa niesla príjemná vôňa letnej búrky. Cítil ju aj Alain a chvíľu váhal, či sa nevráti späť do dediny. Veľmi rýchlo si to však rozmyslel a spokojne ľahol späť. Chodieval sem takmer každý deň. Tu sníval svoje sny, rozvíjal svoje filozofické názory, čítal…alebo proste iba ležal, pozoroval oblohu a rozmýšľal. Presne tak ako dnes.
Neraz sa mu tu podarilo zazrieť srny či jelene, pretože sa sem chodievali napiť. Vedel aj o medveďoch, vlkoch, diviakoch…
Zatiaľ však žiadne z týchto nebezpečných zvierat nestretol zblízka. Bola to výzva. V kútiku svojej duše dúfal, že raz sa s ňou stretne tvárou v tvár…Pozrieť sa nebezpečenstvu priamo do očí. Alain často a rád riskoval. Chcel POZNAŤ. Nikdy sa neuspokojil s tým, čo vraveli iní.
“Kto si?” Alain začul dievčenský hlas.
Prudko sa posadil. Za ním stálo asi šesťročné dievčatko v bielych ľahkých šatôčkach, ktoré jej siahali vyše kolien. Alain si ju začudovane obzrel.
“A ty? Kde máš rodičov? Stratila si sa?”
“Pýtala som sa prvá.”
Podľa nevinnej tváričky by čakal prestrašené malé dievčatko, ktoré sa stratilo v horách. Jej reakcia Alaina ale viditeľne zaskočila. Dievča ho ostro sledovalo svojimi jasnými modrými očami.
“Som Alain.”
“A čo tu robíš?” Spýtalo sa dievča.
Alain sa pobavene zasmial.
“Nie si nejaká zvedavá na svoj vek?”
Dievča nahnevane zaiskrilo svojimi svetlými očami a prekrížilo si ruky na prsiach.
“Nie, iba získavam potrebné informácie.” Odvetilo nahnevane.
“Ale ty si sa mi ešte stále nepredstavila.” Usmial sa na dieťa.
“Gisel.”
“A čo robíš sama v lese?”
“Ochraňujem zvieratká.”
Alain sa opäť zasmial. Bolo to to najzvláštnejšie dieťa aké kedy videl.
“A nemyslíš si že si na to ešte malá?”
Giselin tvár sčervenela od hnevu.
“Malá?! A nemyslíš si, že si pristarý na to, aby si tu takto nič nerobiac vylihoval?”
Alain usúdil, že to trochu prehnal. Veď prečo by sa nemohla starať o zvieratká? Veď niektoré malé deti majú tendencie zachraňovať vtáčiky a podobnú drobnú zver.
“No tak sa už nehnevaj.” Ospravedlňujúco sa jej znovu prihovoril.
“Poď, sadni si sem ku mne.”
Gisel si bez váhania prisadla k Alainovi.
“A nebojíš sa chodiť sama po lese?”
“A čoho?” Opýtala sa Gisel prekvapene.
“Ja neviem…napríklad divej zveri.”
“Nemajú dôvod ublížiť mi. Vedia, že ich chránim.”
Alain sa pri Giselinej odpovedi usmial.
“A čo ak sa stratíš?”
“Ja poznám cestu. Ale čo keď sa stratíš ty? Nájdeš ju?”
Alain nechcel veriť vlastným očiam.
“Na tak malé dievča si vcelku odvážna.”
“Nezáleží na veku ani na veľkosti. To už by si mal vedieť.”
“A odkiaľ to vieš ty?”
Gisel sa pozrela na Alaina ako na hlúpeho malého chlapca.
“Ahc, všetko ma naučili zvieratká z tohoto lesa. To ti mám všetko vysvetľovať?” Rozhorčene povzdychla.
Alain uvažoval prečo sa toto drobné stvorenie tvári tak múdro a dospelo na svoj vek. Ale páčilo sa mu to. Ešte nikdy predtým sa s takým dieťaťom nestretol. Zaujímala ho.
“Keď som bol asi tak v tvojom veku,” začal Alain, “tiež som sa často túlal po lese a liečil zranené zvieratká.”
“A prečo si prestal?” Pozrela na neho zvedavo Gisel.
“Prečo? Hm, sám neviem. Začal som chodiť do školy a miesto chodenia po lese sme sa hrali s chlapcami na vojakov.”
“A dalo ti to niečo?”
Táto otázka Alaina prekvapila.
“Či mi to niečo dalo? Mal som kamarátov.”
“A kde sú teraz?”
Alain sa zamyslel.
“…Časť z nich sa oženila, presťahovali sa do mesta, dostali sa na vysoké školy do zahraničia…..alebo zostali tu a tvrdo pracujú na rodičovských pozemkoch.”
“A čo robíš ty?”
Alain nevedel čo jej má na túto prostú otázku odpovedať.”
“Ostal si sám?” Pokračovala Gisel.
“Ach nie. Na škole veľa priateľov.”
“A tu?”
“Doma?”
“Áno, doma.”
“Iba dvoch bratov. Ale s nimi si nemám veľmi čo povedať.”
“A nie je to zvláštne? Ja som myslela že so svojimi najbližšími by si mal vychádzať dobre.”
Alain sa usmial pri pohľade na jej nevinnosť.
“Nie vždy to tak je.”
“Prečo?”
“Ó, to ja neviem! Ľudské vzťahy sú niekedy veľmi komplikované.
Veď to uvidíš sama keď vyrastieš.”
“Nie.” Odvetila sebaisto Gisele.
“Nie?”
“Nie, neuvidím…..A nie je to tak že si ich komplikuješ ty sám?”
“Čo sa mojej rodiny týka, už nemá zmysel pokúšať sa o nejakú komunikáciu. Rezignoval som.”
“A preto si tu? Sám v lese? Pretože ti všetci idú na nervy?”
“Pretože tu je kľud. A môžem tu byť sám.”
“Veď tu nie si sám.”
“Nie, teraz sme tu iba my dvaja.”
“Myslíš?”
Na chvíľu zavládlo ticho. Alain rozmýšľal o svojej rodine a nechápal prečo o nej rozpráva tomuto dievčatku.
“A čo keď ťa tvoja rodina potrebuje?”
“Pochybujem. Myslím, že by si ani nevšimli keby som sa odtiaľto už nevrátil. Už dávno si zvykli robiť veci bez mojej prítomnosti.”
Gisel sa usmiala.
“A je ti to ľúto?” Spýtala sa naoko smutne. Všetka jej počiatočná odmeranosť a hnev boli dávno preč.
“Neviem, každý potrebuje mať niekoho rád a potrebuje mať pocit že je milovaný. Aj tebe by bolo smutno bez rodičov.”
“Nemám rodičov. Neviem aké to je.”
Alaina zalial studený pot. Netušil že Gisel je sirota, ale až teraz pochopil. Aspoň si myslel že to pochopil…
“Ale neviem si predstaviť život bez svojich zvierat…” Pokračovala Gisel.
“Stmieva sa, nemala by si už ísť?” Alain sa pozrel zvedavo na Gisel. Sedela v tureckom sede na zemi a rukami si podopierala bradu.
“Hm.” Súhlasila….s akýmsi smútkom v hlase.
“Tak poď.”
Obaja sa zdvihli. Gisel chytila Alaina za ruku. Bolo to zvláštne. Zrazu mal pocit, akoby ho to dievča malo naozaj rado….
“Vieš ty čo?” Obrátila sa Gisel na Alaina.
“Hm?” Alain pozrel na drobnú postavičku ktorá cupitala vedľa neho po chodníku.
“Si mi sympatický.”
Obaja sa na seba usmiali.

Asi po pol hodinke prišli na skalu. Nebola vysoká, pretože to ešte nebol vrchol, ale bolo z nej krásne vidno les pod nimi.
Náhle niečo zoskočilo zo stromu. Gisel vykríkla od radosti.
“Aha! To je Maličká! Našla som ju minulý rok, keď mala zlomenú labku.” Gisel sa nadšene rozbehla k malej ryšavej veveričke, ktorá sedela uprostred chodníka. Tá jej hneď skočila na ruku.
“Poď sa s ňou zoznámiť!” Gisel skackala ako veverička a niečo si nôtila.
Alain k nej pomaly s úsmevom na tvári prichádzal, keď v tom niečo zašušťalo v kroví. Hneď ho napadlo, že to zas bude nejaký Giselin lesný priateľ. Z lesa však vybehol obrovský diviak. Alain by kedykoľvek odprisahal, že to bol najväčší diviak, akého kedy videl. Gisel vykríkla od strachu. Diviak zastal a pozeral na ňu.
Potom zamieril priamo k Gisel.
“Gisel!” Alain skamenel od hrôzy.
Rozbehol sa k nej. V momente, keď ju odstrčil na bok, diviak ho nabral a obaja padali priamo dolu….

Alain zostal bez pohnutia ležať na zemi…Diviak padol priamo na neho. Pomaly sa pozbieral zo zeme a zmizol v kríkoch….

Tesne pri okraji skaly stála Gisel. Vysoká, štíhla, krásna mladá dáma v bielych šatách, ktoré jej siahali až po zem. Dlhé hnedé vlasy jej povievali v podvečernom vánku. Pozerala priamo dolu, na Alainove nehybné telo. Zozadu k potichu pristúpil starší bradatý, šedivý muž v čiernom dlhom kabáte. Aj on sa pozrel dolu na Alaina.
“Rana z milosti?”
Gisel sa na neho usmiala.
“Čo mysliš?”