“Mami, mami!” ozýval sa celým lesom detský hlások.
“Mami, kde si?”
Plavovlasé dievčatko nemotorne prepletalo malými nožičkami a so slzami v očiach sa obzeralo okolo seba. Strčilo si prštek do úst a rozplakalo sa.
“Mami…”
Z diaľky začula trepot krídiel, ktorý ju zaujal. Pohľad uprela smerom odkiaľ prichádzal. Z oblohy sa zniesla veľká čierna vrana, ktorá sa pri dopade na zem zmenila na krásnu červenovlasú ženu odetú v čiernej koži. Dieťaťu sa nadšením rozšírili zreničky. Žena sa nežne usmiala na dievčatko: “Brighid!” Prehovorila láskavým hlasom: “Mama!”
Brighid rozprestrela svoje malé rúčky a vrhla sa matke do náručia. Mladá žena chytila svoju dcéru za ruku a vytratili sa v hustom zelenom lese. Kadiaľ prešli, tam stúpala do výšky hmla a obe sa v nej pomaly strácali. Nemotorné krôčiky malej Brighid boli však už teraz predzvesťou toho, že keď dospeje, bude mať presne takú ladnú chôdzu a pohyby ako jej matka – Morrigan.

Brighid odpočívala pod veľkým dubom. Spala. Jej biele dlhé šaty jasne kontrastovali so zelenou írskou prírodou. Plavé mierne zvlnené vlasy boli voľne padnuté na zemi okolo jej tváre. Ešte stále bola dieťa, ale čoskoro, ako jej povedala mama, sa stane ženou a bude mať takú veľkú moc ako ona.

Snívalo sa jej, ako beží proti vetru vo vysokej lúke na veľkom kopci. Veselo si poskakuje a nahlas sa smeje. Náhle sa zjaví na kopci vysoká mužská postava odetá do čierneho plášťa. Nevidí mu do tváre, pretože má na hlave veľkú kapucňu. Brighid sa zľakne a zastane. Postava zdvihne do výšky ruku, v ktorej drží veľký kyjak…

Prudko sa strhla zo sna a posadila sa. Cítila, ako jej rýchlym tempom bije srdce. Brighid si nevedela vysvetliť túto neustále sa opakujúcu víziu. Netušila, kto je ten muž, čo sa jej neustále zjavoval. Postavila sa. Zhlboka sa nadýchla a natiahla sa. Zmyslela si, že sa pôjde pozrieť k svojmu obľúbenému jazierku. Cestou sa ešte zastavila na lúke, aby si nazbierala kyticu jarných kvetov. Spomenula si pritom na matkine slová, ktoré jej často rozprávala pri spoločných prechádzkach po lese: “Jedným z tvojich poslaní je pomáhať ľuďom a liečiť ich. Preto si dobre všímaj dary prírody. Najväčšou odmenou je poznať dokonale jednu jedinú bylinu na lúke, ako vidieť celú lúku, ale nevedieť, čo na nej rastie.” Brighid vždy pozorne počúvala a pamätala si každučké slovo, ktoré jej matka kedy povedala.
S kytičkou kvetov v ruke si poskakovala lesným chodníčkom. Na jednom mieste sa zastavila, odhrnula veľké kríky a vynorila sa pri lesnom jazierku. Kde tu dopadali teplé slnečné lúče na vodnú hladinu.
Brighid si sadla na breh, skrížila si nohy pod seba a pozerala na svoj odraz vo vode. Uchopila pramienok svojich plavých vlasov a začala si zapletať tenký vrkôčik na ľavej strane. Potom sa opäť pozrela do vody a usmiala sa. Zobrala jeden kvietok a zastrčila si ho do vlasov. Vytiahla si drevenú flautu, ktorú tu kedysi našla pohodenú. Začala na nej hrať uspávanku, ktorú jej spievala matka, keď bola malá. Niečo zrazu zašuchorilo. Brighid bola taká zahĺbená do hudby, že to vôbec nezaregistrovala. Z tŕstia sa pomaly vynorila chlapčenská štica. Zhypnotizovane pozeral na krásnu plavovlásku, ktorá sedela na druhom brehu a hrala na flaute. Na jeho flaute. Poznal ju, pretože mu ju kedysi vyrezal otec. Brighid prestala hrať práve vtedy, keď chlapec vystrčil hlavu. Skríkla. Chlapec vyskočil. Chvíľu na seba nemo pozerali. Bol to prvý človek v živote, ktorého Brighid videla. Chlapec prešiel váhavo k nej. “Zdravím ťa!” oslovil ju chlapec.
Brighid neodpovedala. Chlapec natiahol ruku, aby jej ju podal. “Volám sa Seán.”
Brighid sa zahľadela na jeho dlaň. Seán si uvedomil že ju má celú ufúľanú a plnú mozoľov z tvrdej práce. Stiahol si ju za chrbát a zahanbene sa pozrel na jej snehovobiele šaty a hodvábnu pleť.
“Brighid,” povedala.
Seán sa usmial, “Tak sa voláš? Pekné meno… Môžem si prisadnúť?” Neodpovedala, iba súhlasne kývla hlavou.
“Odkiaľ máš moju flautu?”
Brighid sa na neho prekvapene pozrela. “Tvoju? Našla som ju tu, pri jazere.”
“Vyrezal mi ju otec…skôr než zomrel….” posledné slová povedal smutne a ticho.
“Čo to znamená, že zomrel?” Spýtala sa Brighid.
“Nevieš čo je to smrť?”
“Nie.” Seán na ňu prekvapene pozrel.
“Keď človek zomrie, tak to znamená, že ťa navždy opustí, že zmizne z tohto sveta do záhrobia…A už sa nikdy nevráti. Nikdy si o tom nepočula?”
“Mama mi vravela, že ak človek skončí svoje poslanie na zemi, prejde do inej formy existencie. Človek predsa nemôže zmiznúť. To vedia iba bohovia. A iba oni a veľkňazi vedia meniť svoju podobu.”
Seán ticho pozeral na vodu. Brighid mu podala flautu. “Zahraj mi niečo.”
Chytil do rúk flautu a začal hrať smutnú melódiu. Brighid trpezlivo počúvala a pozerala na Seána, ako mu stekajú po tvári slzy. Natiahla ruku a jemne sa prstami dotkla jeho líca.
“Čo to je?” opýtala sa prekvapene Brighid.
Seán sa začervenal. “Slzy. Nepoznáš slzy? Nikdy si neplakala? Nikdy si nebola smutná?”
Brighid odmietavo kývla hlavou.
Seán jej neveriacky prešiel rukou po tvári. “Odkiaľ vlastne si?”
Náhle sa strhol veľký vietor a Brighid počula svoju matku, ako ju z diaľky volá.
“Musím ísť!” Prudko sa postavila. “Do skorého videnia, Seán!” Rozbehla sa do lesa a zmizla v hmle.
“Brighid! Brighid, kde si?!” Seán behal od stromu k stromu, ale nebolo po nej ani stopy.
Brighid sa ocitla vo veľkej jaskyni, ktorú osvetľovalo iba pár veľkých sviec. Cítila sa tam veľmi príjemne. Nahnevaná Morrigan vybehla spoza rohu. Čierny dlhý plášť mala na krku zopnutý veľkou rubínovou sponou a v ruke držala zlatý kalich naplnený ľudskou krvou. Vyprázdnila kalich do dna a prudko ho hodila o stenu jaskyne. Brighid strhlo.
“Nehovorila som ti, aby si sa nedávala zbytočne do rečí s ľuďmi?
Ty sa im nemáš čo zjavovať, pokiaľ to nie je krajne nevyhnutné!” osopila sa na ňu Morrigan. Brighid sa zahľadela do zeme.
“Ale mama! Nehovorila si, že mojou povinnosťou je ľuďom pomáhať?”
“Pomáhať, pomáhať! Nemôžeš pomôcť všetkým!”
“Ale on moju pomoc potrebuje!”
Morrigan sa pozrela do nevinných modrých očí svojej milovanej dcéry. Nemohla sa na ňu hnevať. Podišla k Brighid, nežne ju objala a pohladila po svetlých vlasoch.
“Brighid, ešte nie si celkom pripravená…”
“A kedy budem, mama?” Nervózne vyhŕkla Brighid.
“Stále sa máš čo učiť.”
“Ako spoznám, že som už pripravená?”
“Spoznáš, určite spoznáš.”
“A spoznám aj čo je to smútok, slzy a smrť?”
“Slzy, smútok?! Načo ti to je?” Rozzúrila sa Morrigan. “Sú to hlúpe ľudské slabosti, ktoré ich vždy dostanú na kolená!…Ty si nesmrteľná Brighid! Nikdy nezomrieš! Budeš môcť meniť podobu, budeš mať silu dávať život, ale zároveň ho aj brať.”
Brighid sledovala matku, ako sa nervózne prechádza sem a tam.
“Musím odísť. Čoskoro som späť.”
Hneď ako to dopovedala, zmenila sa na vranu a bola preč.
Brighid sa chvíľu znudene potulovala po jaskyni, prstami jemne prechádzala po obradných kalichoch, šperkoch a rôznych iných veciach, ktoré sa tu nachádzali. Chvíľami mala pocit, akoby ju niekto sledoval, ale nikoho nevidela. Nevšimla si veľký tieň stojaci pri vchode.

A dhaoine Sidhe,
A Tuatha Dé Danann,
Beannachtaí Dé Danann oraibh aqus orainn

…čítala nahlas nápis na veľkej kamennej tabuli. Zároveň akoby počula hlasy veľkňazov prichádzajúce kdesi z diaľky. Hmlisto si spomenula si na príhodu, ktorú zažila strašne dávno. Akokoľvek sa však snažila, nevedela sa jasne rozpomenúť na detaily. Videla iba kňazov v bielom…a…zdvihol sa vietor.
Morrigan sa vrátila ešte podráždenejšia ako predtým. Keď zbadala Brighid, vážne sa jej zahľadela do očí:
“Brighid, je čas, aby si sa naučila úplne využívať svoju moc a spoznala svoje poslanie.”

Mladá žena v bielych šatách prechádzala lesom.
Práve bol Anagantios a Brighid sa chystala pozrieť ako ľudia slávia sviatok Imbolc. Predtým sa však chcela ešte ochladiť v príjemnej horskej vode. Dorazila k jazierku a poobzerala sa vôkol seba. Toho čudného chlapca tu odvtedy nestretla. Zdal sa jej naozaj podivný, keďže nikdy predtým človeka nevidela. Jedným ťahom zo seba zošuchla svoje šaty a skočila do jazera. Voda bola príjemne chladná a krištáľovo čistá. Chvíľu sa veselo naháňala s rybkami a keď ju to už omrzelo, elegantne vyšla na breh a ľahla si nahá do trávy. Zavrela oči a prestala myslieť na okolie. Už to nebolo to rozkošné dospievajúce dievča ako nedávno, stala sa z nej krásna mladá žena. Myseľ mala úplne čistú a jasnú.
Zdalo sa jej ako veľkou rýchlosťou letí ponad vysoký kopec, na ktorom sa pasú lane a jeden veľký jeleň. Vzápätí cítila, ako stojí na zemi, tancuje a smeje sa.
Brighid sa posadila. Kým odpočívala, slnko pomaly začínalo zapadať.
Šaty nechala ležať na brehu jazera, prehodila si cez seba iba biely priesvitný plášť a vybrala sa smerom k najbližšej dedine, kde sa mali konať oslavy Imbolcu. Plavé zvlnené vlasy a plášť jej jemne viali v miernom vánku. Ako sa blížila k dedine, smiech a hudba boli čoraz bližšie a zreteľnejšie. Sadla si na kopec a z diaľky sledovala ako dievčatá nosia od domu k domu slamené bábiky, ako sa pripravuje veľká hostina, ako chlapi nesú ozdobený pluh a za ním poskakujú deti v maskách a prosia o jedlo alebo peniaze. Brighid sa to páčilo a na perách jej hral nežný úsmev.
“Ach, tu je moja krásna sestra!”
Brighid sa otočila. Za ňou stál krásny mladý muž s plavými vlasmi a obdivne si ju obzeral. Bol to Aengus Og, jej nevlastný brat.
“Aengus,” usmiala sa.
“Dnes som ťa sledoval pri kúpaní…” Mierne prižmúril oči.
Brighid neodpovedala, ďalej nadšene pozorovala tancujúcich ľudí.
“Myslíš, že by sme mohli ísť medzi nich?” Spýtala sa náhle. “Chcem si ich prezrieť zblízka.”
Aengus sa srdečne zasmial: “Mohli, ale nie takto.”
“Prečo nie?”
“Pretože ľudia nie sú na takýto odev zvyknutí.” Opäť sa usmial, mávol rukou a Brighid zrazu stála pred ním oblečená v jednoduchých šatách a čiernom plášti.
“No,” pousmial sa Aengus, “to už je lepšie.” Nečakane sa rozbehol dolu kopcom a začal sa smiať.
“Tak poď Brighid!” Volal na ňu. “Nestoj tam toľko!”
“Aengus, počkaj!” Brighid sa rozbehla so smiechom za ním.
Dobehla dole do dediny a ocitla sa v dave veseliacich sa ľudí.
“Aengus!” Splašene sa obzerala okolo seba, ale nikde ho nevidela.
“Aengus, kde si?”
Predierala sa pomedzi ľudí, zúfalo hľadajúc svojho brata. Dav dedinčanov ju medzitým strhol so sebou do tanca. Chvíľami sa smiala, chvíľami nervózne hľadala Aengusa. Nikde ho však nevidela.
“Zatancuješ si so mnou?” Pred Brighid zrazu stál vysoký zarastený muž. Skôr než stihla niečo povedať, muž ju chytil za obe ruky a začal s ňou tancovať do rytmu hudby. Jeho ruky boli veľké a teplé. Cítila sa zvláštne. Takýto pocit ešte nikdy nezažila. Spomenula si na Seána. Jeho ruky boli rukami dieťaťa, ale ruky tohto muža…Stále sa na ňu usmieval a Brighid mu úsmev zakaždým opätovala. Schytil ju pevnejšie a pritisol si ju bližšie k sebe. Celým telom jej prešla príjemná horúčava. Nebolo to ako keď ležala na slnku…Cítila jeho spotené a mokré telo. Zo Seána cítila akúsi detskú nevinnosť, z tohto muža však už vyžarovala sila dospelého dravca. Úplne prestala vnímať okolie a cítila len, ako sa jej pod váhou tohto veľkého človeka podlamujú kolená.

Brighid stojí uprostred noci na lúke. Oproti nej sa z lesa vynorí veľká postava v čiernom, ktorá sa približuje smerom k nej…

Brighid sa prebrala. Ležala na zemi a vysoký muž, s ktorým pred chvíľou tancovala, sa skláňal nad ňou. Siahla si rukou na čelo a nahmatala mokrú šatku. Dala si ju z hlavy dole.
“Je ti lepšie?” opýtal sa hrubým ale láskavým hlasom muž.
Brighid si sadla. “Kde som to?”
“Tancovali sme spolu. A ty si náhle omdlela.”
“Omdlela?”
Usmial sa: “Áno.”
“Musím úž ísť,” zmätene sa postavila Brighid.
“Kam chceš ísť teraz v noci?” Spýtal sa jej muž prekvapene.
“Ďalej.” Odpovedala Brighid.
“Počkaj! Ako sa voláš?”
Brighid sa mu na chvíľu zahľadela do očí, potom sa bez slova otočila a zmizla v nočnej hmle. Muž sa spamätal, vyskočil za ňou, ale les bol tichý a nebolo v ňom ani človiečika.

Vrátila sa do prázdnej jaskyne a sadla si pred veľké horiace sviečky. Prekrížila si nohy, ruky si položila na kolená a zavrela oči. Vnímala iba pohyby poskakujúcich plamienkov veľkých sviečok.

Je noc. Brighid stojí v čiernom plášti medzi množstvom ľudí uprostred veľkých vztýčených kameňov. Všetko sú to druidskí kňazi a kňažky. Pred nimi je umiestnený veľký kamenný oltár, na ktorom stojí malé plavovlasé dievčatko v bielych šatôčkach a s prstom v puse skúmavo sleduje, čo sa okolo nej deje. Veľkňaz odriekava modlitbu, ku ktorej sa spoločne všetci pridávajú. Brighid sa pozorne započúva.

Milovaná Brighid,
Dcéra Dagdu,
Strážkyňa posvätných prameňov….

Dievčatku postupne jednotliví kňazi prinášajú na oltár dary.

Vyzývam Ťa!

Brighid, opäť ako malé dievčatko, stojí na oltári a sleduje ľudí pod sebou. Celé miesto osvetľujú iba sviečky v blízkosti oltára a čierne postavy, ktoré držia v rukách horiace fakle. Každý stojí pred jedným veľkým vztýčeným kameňom.

Nauč naše ruky liečiť a srdce spievať.
Zverujeme cestu svojho života do Tvojej ochrany…

Brighid si všimne veľkú čiernu postavu stojacu v pozadí mimo centra diania.

…kde znejú Duše ľudí v dobách žiaľu i v dobách slávností…

Postava sa pomaly presúva pomedzi veľké kamene, pričom hypnotickým pohľadom sleduje Brighid.

Naše srdcia sú otvorené Tvojim požehnaniam…
Príď k nám ako Panna so sladkou vôňou kvetín.
Príď ako Matka a nakŕm nás svojimi plodmi.
Príď k nám ako Múdra Žena uprostred krutej zimy.

Brighid otvorila oči. Sviečky v jaskyni už dohorievali. Prudko sa postavila a prehodila cez seba svoj biely plášť. Miestnosťou zadul silný vietor.

Brighid sa objavila uprostred bojiska. Pozrela sa hore, či neuvidí niekde svoju matku. Obloha bola takmer bez jediného mráčika a slnko intenzívne hrialo. Zišla sa pozrieť dolu k rieke, ale ani tam Morrigan nenašla. Keď sa znova vracala na bojisko, všimla si nespočetné množstvo mŕtvych vojakov ležiacich jeden na druhom. Prekračovala ich krvavé a rozsekané telá a s hrôzou sledovala, ako nimi otriasajú posledné smrteľné kŕče. Smrť, ktorú tak veľmi chcela poznať, mala priamo pred sebou. Cítila, že jej srdce čoskoro zo zúfalstva vyletí z hrude. V ruke držala biely šál, ktorý za ňou vial ako biela holubica a trepotal sa povetrím. Mala chuť kričať a bola nahnevaná zároveň. Kde sú tí ľudia, čo sa tak veselo zabávali? Kde sú tí, čo sa smiali a tancovali? Zostali tu iba zohavené zvyšky niečoho, čo sa ťažko dalo nazvať ľuďmi. Tušila, že keby bola obyčajný človek, tiekli by jej teraz po lícach slzy. Práve spoznala smútok.
“Pomôžte mi!” Začula zúfalý, tichý krik. Priskočila k polomŕtvemu vojakovi. Zohla sa a otočila ho na chrbát. Na tvári sa mu náhle zjavil pocit úľavy. Dokonal. Brighid cítila ako sa jej rozbúchalo srdce ešte intenzívnejšie. V tvári mŕtveho spoznala malého chlapca Seána, s ktorým sa kedysi dávno stretla pri jazere. “Nie!” zašepkala smutne Brighid a prešla mu svojou dlaňou po tvári. Vojakovi sa zrazu vrátil do očí život, zakašlal a natiahol ruku smerom k nej.
“Brighid!” Chytila ho za ruku a on jej ju pevne stisol. Usmiala sa. Zdvihla hlavu. Počula náreky umierajúcich ľudí. Vstala. Začala prechádzať pomedzi ranených vojakov. Každému, ktorému prešla svojim dlhým šálom po tvári, navrátila život. Potom sa postavila doprostred bojiska a zdvihla ruky vysoko nad hlavu. Tma zahalila celú krajinu, oblohu preťal blesk a spustil sa blahodarný dážď. Vojaci sa začali dvíhať zo zeme a navzájom podopierali jeden druhého.
“Brighid!” Začula za sebou rozzúrený hlas svojej matky.
“Prečo sa mi pletieš do práce?!”
Brighid zahanbene sklonila hlavu.
“Prepáč mama, ale musela som.”
Morrigan na ňu nahnevane zazrela.
“Ach, prac sa odtiaľto!”
Brighid sa otočila a odchádzala preč z bojiska. Počula za sebou, ako jej matka od zúrivosti všetko rozhadzuje. Rýchlo na jej hnev zabudla. Spokojná sama so sebou, skákala od stromu ku stromu a hrala sa na skrývačku s lesnými vílami. Ani sa nespamätala a ocitla sa na veľkom kopci. Zdal sa jej povedomý, ale nevenovala tomu bližšiu pozornosť. Spoza stromov sa vynoril veľký jeleň. Brighid zastala. Postupne ju začali obklopovať lane a ďalšie menšie jelene, ktoré sa menili na ľudí, odetých do bielych plášťov. Kruh okolo Brighid sa uzatvoril a najstarší z nich pomaly dvíhal ruky do výšky.

Milovaná Brighid!
Dcéra Dagdu,
Strážkyňa posvätných prameňom,
Ktorej hlas je dušou harfy,
Vzývame Ťa!

Všetci mali ruky vystreté smerom k slnku.

Nauč nás vládnuť krásou podobnou pokoju lesnej tône
a hukotu morských vĺn.
Nauč nás liečiť, ako chladivý krištáľ,
ktorý ukľudňuje zrak a vracia silu údom.
S pokorou a radostným očakávaním,
Vzývame Ťa!

Veľký jeleň, doposiaľ stojaci v pozadí, sa premenil na postavu z jej vízií. Všetci prítomní sa otočili tvárou k nemu bez toho, aby porušili kruh okolo Brighid. Padli pokorne na kolená. Postava pristúpila bližšie a zložila si z hlavy kapucňu. Muž Dagda sa postavil do kruhu k Brighid, s nenápadným úsmevom na perách.
“Otec!” Potichu zašeptala.
Dadga zdvihol ruky nad jej hlavu a Brighid cítila, ako celé jej telo napĺňa nová sila…