Rozbíjaš okovy a vdychuješ vôňu slobody.
Strácaš sa v rannom úsvite.
Napĺňaš zlatú čašu svojím smiechom a podávaš ju čudnému škriatkovi, ktorý si Ťa obzerá.
Vstaneš a hrubé múry rozdrvíš jediným pohľadom plým nenávisti.
Na prach…
Vezmeš ho do dlaní a sfúkneš rovno do tváre veternej obludy.
Strhneš zo seba spráchnivenú vestu
a zahalíš sa do slnečného svitu.
S pohľadom upretým na striebornú hladinu rozbúreného oceánu sa k nemu pokojne blížiš.
Ponáraš svoje ustaté telo do tej ľadovej vody, aby si z nej vyšiel čistý a mocný.
Ešte raz sa pozrieš do očí tomu čudnému škriatkovi a vykročíš . . .