…Stáť na okraji priepasti. Hľadieť beznádejne dolu. Do hĺbky, ktorá znamená smrť a zároveň z posledných síl dúfať, že sa stane zázrak…
Nádej – to jediné zostávalo Daimonovi, ktorého besné psy zahnali až sem. Skočiť do priepasti alebo zostať a čakať kým ho roztrhajú psy?
Ak ho neroztrhajú hneď, odvisne tak či tak. Už počul ich zadychčaný, chrapľavý štekot….cítil ako sa k nemu približujú a predstavoval si ako do neho zaboria svoje veľké biele tesáky. Náhle zafúkal silný vietor a pod Daimonom sa zosunuli skaly…

Dvaja zavalití muži stáli na okraji skaly a pozerali dole.
“Čo myslíš?” Opýtal sa nižší z nich, s veľkým červeným nosom.
“Bez šance.” Skonštatoval druhý prenasledovateľ.
“Nemali by sme to skontrolovať?”
“…Zbytočné. Je po ňom.”

Daimon netušil čo sa s ním deje a kde sa nachádza. Pomaly otváral oči. Snažil sa rozoznať predmety okolo seba. Všetko bolo zahmlené. Pokúsil sa postaviť, ale pocítil strašnú bolesť a chrapľavým hlasom skríkol. Niekto, alebo niečo sa ho dotklo. Spočiatku vnímal iba obrysy, ale postupne si uvedomoval, že sa nad ním skláňa nejaká postava. Žena…krásna mladá žena s dlhými, kučeravými vlasmi ohnivej farby.
“Hej.” Jemne ním potriasla.
“Vládzete vstať? Môj dom je neďaleko.” Jej hlas bol plný nehy. Daimon sa bál prehovoriť, aby svojim hrubým mužským chrapotom nepokazil túto príjemnú atmosféru. Opäť sa pokúsil vstať. Tentokrát zaťal zuby a horko – ťažko sa pozviechal zo zeme.
“Oprite sa o mňa.” Nežné stvorenie mu ponúklo svoje rameno.

Nepamätal sa, ako sa dostal k nej do domu, nepamätal sa na nič. Ležal na veľkej drevenej lavici, v malej chalúpke, zakrytý hrubými kožušinami. V miestnosti nevidel nikoho. Chcel vstať, ale bolesť ho nepustila. Prezeral si celú miestnosť. Bola to malá útulná izbietka s veľkým krbom, v ktorom horel oheň. Zo stropu viseli voňavé bylinky, všade sa nachádzali medené nádoby rôznych veľkostí… Spomenul si na krásnu ženu…Chcelo sa mu spať. Nadarmo sa však vzpieral únave, nakoniec jej podľahol.

Zobudil ho spev lesných vtákov. Cez malé okienko prenikali slnečné lúče, ktoré z časti osvetľovali ponurú, ale útulnú miestnosť.
Cez otvorené dvere k nemu z vonku prenikala lákavá vôňa pečeného mäsa. Vedľa lavice, na ktorej Daimon ležal, boli poukladané jeho šaty. Suché a čisté. Pomaly vstal a navliekol na seba nohavice. Pravé rameno a bok mal obviazaný čistou bielou látkou. Chcel vyjsť von, ale ohromený zostal stáť medzi dverami. Pred domom bola ona. Teraz sa mu zdala ešte krajšia ako vtedy. …Bohyňa…
Pri pohľade na jeho holú hruď sa začervenala. Vzápätí sa však milo usmiala.
“Ach, už ste hore? Pripravila som vám jedlo. Určite ste hladný.”
Daimon bol v rozpakoch. Zvykol si na to, že všade na neho hľadeli z výšky ako na cudzinca. Málokto bol k nemu tak milý. Zišiel po drevených schodíkoch smerom k ohnisku, na ktorom sa pieklo mäso a sadol si na veľký kameň.
“Ehm….ďakujem.” Nevedel ako sa s ňou má rozprávať. Všetko, čo ho napadlo, mu pripadalo hrubé.
“Nechcem ti robiť starosti. Len čo budem môcť, odídem,” ozval sa nakoniec.
Úprimne sa zasmiala.
“A kam?”
Vošla do domu, o chvíľu sa vrátila s hrnčekom a podala mu ho.
“Vypite to.”
Podozrivo sa pozrel na jeho obsah.
“No nepozerajte na to tak Daimon, je to len čaj.”
Šokovanému Daimonovi skoro vypadol hrnček z ruky.
“Odkiaľ vieš ako sa volám?”
“Povedal ste mi to.” Odpovedala s úsmevom.
“A ty – ?” Nevedel ako sa jej má slušne opýtať na meno.
“Luna”
“Ako mesiac?”
Luna sa pobavene zasmiala, ale nepovedala nič. Mlčky mu naložila do misky jedlo a podala mu ho. Daimon si až teraz plne uvedomil, aký je strašne hladný. Rýchlo sa pustil do jedla. Začervenal sa, keď zistil, že ho Luna mlčky pozoruje. Uvedomil si, že jedlo do seba hádže s pravou barbarskou neohrabanosťou.
“Myslím, že máte návštevu.” Luna ukázala smerom k lesu, z ktorého sa vynorila vlčia hlava.
“Prišiel s vami.”
“Pridal sa ku mne, keď som vošiel do týchto lesov. Spočiatku som sa bál, že si ma vyhliadol ako svoju večeru.”
Daimon si chytil poranený bok. Prešla ním taká prudká bolesť, až sa mu skotúľala miska na zem. Cez plátno začala presakovať teplá červená krv.
Luna sa rýchlo postavila. Pomohla Daimonovi vyjsť po schodíkoch a uložila ho do postele.
Opatrne mu odviazala ranu, handry hneď hodila do dreveného koryta s horúcou vodou. Odišla ku krbu. Otočená chrbtom k nemu niečo miešala v medenej miske. Potom si prisadla späť k Daimonovi. Nabrala si do prstov zvláštnu tmavozelenú kašu a votrela mu ju do rany.
“Au!” skríkol Daimon. “Čo to preboha je? To, sakra, štípe!”
“No tak Daimon…” Pri pohľade do jej veľkých zelených očí zabudol na všetku bolesť. Túžil sa jej dotknúť. Chcel prejsť prstami po jej jemnom líci, po nádherne tvarovaných červených perách…miesto, na ktorom sa dotýkalo jej odhalené stehno jeho tela, mu celé horelo. Skríkol a zvalil sa na chrbát. Nie však kvôli zraneniu. To, čo práve cítil bolo stokrát horšie ako akákoľvek fyzická bolesť.
“Daimon, veď vy úplne horíte.” Preľakla sa Luna a prešla mu jemne rukou po čele. Zaviazala mu ranu. Opláchla si ruky v teplej vode a vrátila sa so šálkou horúceho čaju.
“Rýchlo to vypite. Uľaví sa vám.”
Mlčky vypil celý hrnček a ľahol si. Nepravidelne a nahlas dýchal. Luna ticho sedela na lavici s rukou na Daimonovom čele a ustarostene na neho hľadela. Každý jej utrápený pohľad ho zabíjal. Zatvoril oči a nechal sa uniesť príjemným pocitom únavy.

Keď otvoril oči, bolo už poludnie. Luna sedela vedľa neho na stoličke a spala. Daimon sledoval jej jemné črty. Pramienok vlasov, ktorý jej neposedne skĺzol do utrápenej tváre, mierne pootvorené pery akoby už – už išli niečo povedať. Spod hrubej kožušiny, do ktorej bola zababušená, jej trčali iba dlhé mierne opálené bosé nohy. V polospánku niečo zastonala a hneď na to sa zobudila. Prvé čo zbadala, boli Daimonove svetlé oči, ktoré na ňu hypnotizovane hľadeli. Mierne sa začervenala a rýchlo vstala.
“Nechápem ako som mohla zaspať.” Povedala ospravedlňujúcim hlasom. “Prečo ste ma nezobudili?”
“Práve som sa prebral.” Zaklamal.
Luna si zahrnula neposedný pramienok za ucho a naklonila sa nad Daimona.
“Ukážte, pozriem sa.” Pomaly ho odokryla a začala odstraňovať vrstvu látky.
“Ešte si pár dní poležíte.” Položila mu ruku na čelo, pričom Daimon od vzrušenia takmer vyskočil z kože. Keď skončila s obväzmi, usmiala sa. “Pripravím niečo pod zub.” Asi po pol hodine sa všade šírila lákavá vôňa čerstvého jedla. Sivý vlk ležal v tráve a sledoval ich.
“Nie je ti tu samej smutno?” opýtal sa náhle Daimon Luny.
Iba sa usmiala. “Žijem tu sama už od svojich pätnástich rokov. Všetko čo potrebujem mám tu.”
“Myslel som -”
“Či mi nechýba muž?” Skočila mu Luna do reči.
Daimon si zrazu pripadal hlúpo zvedavý.
“Keď som si vybrala túto cestu, vyberala som si ju s vedomím, že ako zasvätenej sa ma nebude môcť dotknúť žiaden muž.”
“Zasvätená?”
Neodpovedala. Iba hľadela do ohňa.
“No ale keď si tu sama…v lese. Nebojíš sa?” Daimon sa pokúsil rýchlo zmeniť tému.
“Keď chcem, viem byť nevidená.”
“Ale-”
Luna sa pobavene zasmiala. “Daimon, priveľa sa pýtate. Vnímajte. Tak sa dozviete oveľa viac.”
“Čo všetko som ešte v horúčke okrem svojho mena narozprával?” Opätovný pokus o zmenu témy.
Luna vstala a hodila pár kusov surového mäsa vlkovi. Ten sa najskôr opatrne priblížil, vzápätí skočil na mäso a ušiel s ním do lesa.
“Ste zo severu. Osadu vám vypálil nejaký bojový kmeň, keď ste bol ešte veľmi malý. Ujal sa vás akýsi potulný starec a odvtedy ste na cestách. A utekáte.”
Daimon sa napil horúceho mlieka s medom.
Luna si taktiež naliala do hrnčeka teplé mlieko a prisadla si k Daimonovi.
“Nepovedal som prečo ma naháňali?”
Odpila si. “Nie.” Daimon pozoroval ako si jazykom prešla po hornej pere.
“Chceš to vedieť? Máš na to právo.”
“Určite ste mali dôvod.”
Luna sa nikdy nepýtala. Luna vedela. Zvyšok popoludnia neprehovorili ani slovo. Daimon sa pokúšal zaspať a Luna si robila svoje veci okolo byliniek a domácnosti. Na večer mu dala čaj, ako obvykle. Úplne však na to zabudol a nevypil ani kvapku. Luna bola celý deň veľmi roztržitá a vôbec si to nevšimla. Asi okolo pol noci sa zobudil na buchnutie dverí. Ďalšie sa ozvalo až nad ránom…

Dni plynuli a Daimon sa zotavoval stále rýchlejšie. Bol rád, no zároveň vedel, že bude musieť Lunu čoskoro opustiť. Zvykol si na nič sa nepýtať, a pochopil. Veľa vecí začal vnímať úplne inak ako predtým. Bolo mu tu dobre. Bolo mu dobre s LUNOU. Nevedel si už predstaviť život bez jej veľkých zelených očí, bez zvonivého smiechu, ktorý sa rozliehal po okolí deň čo deň… Cítil sa u nej bezpečne. Mohol jej povedať čokoľvek. Vždy mala pre neho odpoveď. Aj napriek tomu, že si držala odstup, stali sa z nich dobrí priatelia.

Posledné dni Daimon vôbec nepil čaj, ktorý mu Luna dávala pred spaním. Potajomky ho vylieval, keď sa nepozerala. Všimol si, že raz za sedem dní okolo polnoci niekam odchádza a vracia sa až nad ránom. Ráno bola vždy svieža, veselá a plná energie. V jeden augustový večer Daimon počkal, kým Luna opustí dom a vybral sa potajomky za ňou. S veľkou námahou sledoval mihajúcu sa čiernu postavu, ktorá mu každým krokom unikala. Pokúsil sa ju nadbehnúť, ale vďaka svojej nemotornosti dvojmetrového severana zakopol o koreň stromu a padol na zem. Luna zastavila a poobzerala sa okolo seba. Mávla svojim veľkým plášťom a stratila sa v hmle. Keby Daimon nebol sledoval vlka, ktorý ho doviedol späť do domu, bol by sa stratil tiež. Čas jeho odchodu sa však neodvratne blížil. Vedeli to obaja. Smiech Luny už nebol taký častý a veselý ako predtým. Jas z jej zelených očí sa kamsi vytratil. Ak sa s ňou chcel Daimon porozprávať o svojom odchode, rýchlo zmenila tému, alebo ho prudko zahriakla. Častejšie ako predtým sedávali na drevených schodoch, rozprávali sa a pozorovali oblohu. Mesiac postupne pribúdal. Luna bola veľmi nervózna a vyhýbala sa Daimonovmu pohľadu. Nastal spln. Daimon si zaumienil, že tentoraz už Lunu nestratí z dohľadu. Večer nepovedala ani slovo. Keď v noci buchli dvere, Daimon sa v tichosti vytratil za Lunou.
Takmer bežala lesom a nevnímala nič okolo seba. Veľký žiarivý mesiac svietil Daimonovi na cestu. Doviedol ho až k ohňu, okolo ktorého Luna vášnivo tancovala do rytmu bubnov. Netušil odkiaľ ten zvuk prichádza. Nebol si úplne istý, či nie sú len výplodom jeho fantázie. Nahé spotené telo sa jej lesklo v žiari ohňa. Daimon kľačal za kríkmi a mlčky ju pozoroval. Pokúsil sa podísť bližšie. Luna dopadla vyčerpaním na zem, práve keď Daimon nešikovne prepadol cez kríky až pred ohnisko. Luna zdvihla pohľad smerom k nemu. Pri pohľade do jej očí sa Daimon prestal ovládať. Bez slova k nej priskočil a vzal ju do náručia.
“Prosím….” Tichučko zašeptala Luna.
Daimon prešiel Lune rukou jemne po tvári.
“Daimon….nie…ja nesmiem!…”
Zreval od zúfalstva a pustil ju. Prehodil cez ňu čierny plášť, ktorý ležal na zemi. A odišiel späť do domu. Ľahol si na posteľ, zaspať však nemohol. Chvíľku na to sa vrátila aj Luna. Pri buchnutí dverí celým Daimonovým telom trhlo. Nevidel ju, pretože bol otočený chrbtom. Počul iba jej rýchly dych. Bál sa, že keď sa obzrie, Luna mu navždy zmizne. Zvedavosť však bola silnejšia. Stála nehybne pri dverách a hľadela na neho. V jej očiach sa odrážal vnútorný boj, ktorý sa odohrával v jej srdci. Daimon sa pokúsil prehovoriť, ale z jeho úst nevyšiel ani hlások. Luna sa nesmelo usmiala. Pomaly zdvihla ruku a uvoľnila si stužku, ktorá držala plášť. Ten sa skĺzol po jej tele na zem. Daimon sa posadil a sledoval ako Luna prichádza k posteli. Zastavila tesne pri ňom. Zatvorila oči a zľahka mu položila pravú ruku na plece. Nežne ju chytil za boky a pobozkal na brucho. Luna iba slastne vzdychla. Daimon vstal. Letmo jej prešiel rukou cez prsia až ku krku. Nežne ju pobozkal na pery. Ozval sa ďalší tichý vzdych. Nikdy predtým necítil tak silné vzrušenie ako teraz s ňou. Luna otvorila oči a prstami si chytila pery. Daimon sa usmial a pobozkal ju ešte raz. Tento krát vášnivejšie. Nežne ju chytil do náručia a uložil na posteľ…

Daimon spokojne zaspal až na svitaní, pričom ho Luna jemne hladila po líci. Zobudil sa napoludnie. Luna bola preč a dvere boli zatvorené. Vyšiel pred dom. Nebola ani tam. Znepokojilo ho, že oheň je vyhasnutý. Pohľadom preletel po okolí. Vlk, ktorý zvyčajne sedával niekde nablízku, bol preč.
V zúfalstve sa Daimon rozbehol lesom k ohnisku, kde v noci tancovala Luna. Nebolo však po nej ani stopy….

Daimon putoval po svete do konca svojho života. Každý rok sa však vracal na miesto, kde prežil najšťastnejšie chvíle svojho života – do malej drevenej chalúpky uprostred lesa. Rok čo rok dúfal, že keď sa vráti, Luna ho bude čakať v útulnej izbietke so šálkou teplého čaju. Svoju lásku už nikdy nenašiel. Keď cítil, že nastala jeho posledná hodina, vrátil sa späť do hôr. Ľahol si na posteľ. Bol spln a mesiac osvetľoval celú izbu. Naposledy sa zahľadel von oknom. V momente svojho posledného výdychu sa mu zazdalo, akoby v tom mesiaci zazrel tvar krásnej Luny.

…Na posteli ležal starec. A vedľa neho sedel veľký, sivý vlk…