Pohodlne sedel vo svojom aute. Ležérne opretý o operadlo sedadla čakal, kým naskočí na semafore zelená. V ruke, ktorá mu visela z okna, držal dohárajúcu cigaretu. Na svetelnej signalizácii sa objavila oranžová…Zelená. Martin rýchlo siahol jednou rukou na radiacu páku a druhou na volant. Cigareta sa mu vyšmykla z ruky a spadla do auta. Zdola k nemu začal stúpať dym. Nemohol ju zahasiť nohou, pretože sa zakotúľala hlboko za pedály. Spanikáril.
- Sakra!- Zanadával. Chcel zastaviť, ale nachádzal sa v najväčšej premávke a nemohol sa dostať k okraju cesty. Náhle sa mu samovoľne strhol volant. Šikmou čiarou sa vyrútil cez dva jazdné pruhy priamo na chodník. O pár milimetrov minul pouličnú lampu a nabúral do plotu. Rýchlo sa zohol, aby zahasil cigaretový ohorok. Opäť sa posadil a prešiel si rukami po tvári. Uľahčene si vydýchol. Bohužiaľ nie na dlho. K jeho autu sa rýchlym krokom rútil rozzúrený muž.
-Zbláznil si sa?! Ty idiot!- Kričal na Martina. V tvári bol celý červený, po čele mu stekali kvapky potu a ledva dýchal. Ale ani to ho neodradilo naďalej vykrikovať rôzne nadávky.
-Si ožratý, či čo?!- Schytil Martina za tričko a pokúšal sa ho vytiahnuť von okienkom.
-Pozri sa čo si spôsobil!!!-
Martin horko – ťažko vystúpil, a upravujúc si tričko, obzrel sa za seba. Celá cesta bola zaprataná nepravidelne rozostavanými autami. Všetci zmätene trúbili a nervózne na seba pokrikovali.
-Panebože!- Chytil sa za hlavu. Ihneď vytiahol mobilný telefón a začal vytáčať čísla…

Chodba policajnej sanice bola osvetlená iba jedinou pozdĺžnou lampou, ktorá vydávala nepríjemné praskavé zvuky. Martin čakal, kým ho nezavolajú dnu, aby spísal zápisnicu. Vedel čo má povedať. Všetko si dopredu vytelefonoval so svojimi známymi. Vlastne to bola už iba formalita. Na chvíľu sa započúval do klepotu písacieho stroja, ktorý sa ozýval spoza dverí.
Zazvonil mu mobilný telefón. Pozrel na číslo, z ktorého mu volali. Nezdvihol ho. Zvonenie sa po chvíli opakovalo. Tentoraz stlačil príslušné tlačidlo a priložil si ho k uchu.
-No prosím.- Opýtal sa s predstieraným záujmom.
-Martin?- Ozvalo sa v telefóne.
-Áno?-
-Ahoj, to som ja… Tak ako dnes? Platí to stretko?- Opýtal sa po chvíľke ticha ženský hlas.
-Asi nie, niečo mi do toho prišlo.-
-…Aha…- Hlas v telefóne znel sklamane. Tak nič teda…-
-Ešte ti zavolám. Najskôr okolo desiatej.-
-O.K. Tak ahoj.-
-Čau.-
Len čo zložil, objavil sa vo dverách policajt. V ruke držal nejaké papiere. Rýchlo po nich preletel pohľadom a prísne pozrel na Martina.
-Poďte dnu.-

Ešte v to popoludnie sedel v práci za svojim počítačom. Zazvonil telefón. Martin pozrel na číslo a zdvihol.
-Peťo čau.-
–Heh, čauko. Kde si?-
Martin sa usmial.
-V práci. Prečo?- V jednej ruke držal telefón a druhou ťukal prstom do klávesnice.
-Heh, nóóó, tak sme s Andym rozmýšľali….dávno sme ťa nevideli, a tak…- Váhavo spustil Peter, pričom zámerne predlžoval niektoré samohlásky.
Martin sa zasmial, -nemám auto.-
Odrazil sa na svojej kancelárskej stoličke od počítača.
-Sakriš, jak to?-
Martin sa medzičasom načiahol po svojich cigaretách a jednu si zapálil.
-Rozbil som ho.-
-To fakt? A v robote ti nejaké nepožičajú?-
-Ťažko. Šéf je na služobke. Som tu sám.-
-Hm….Čo teraz?-
-Koľko je hodín?-
-Sedem.-
-O desiatej som u teba.-
-Ok, čauko.-

Peter ležal so zatvorenými očami na posteli a počúval discman.
Do izby vošla staršia žena.
-Peťo..- Zavolala.
Nereagoval.
-Peter!- Zvolala hlasnejšie.
Peter sa posadil a sňal si z uší slúchadlá.
-Áno mami?-
-Už ideme.-
-Koľko je hodín?-
-Osem.-
Peter si ospalo prešiel rukou párkrát po vlasoch, pričom si ich ešte viac rozstrapatil.
-V kuchyni som ti nechala ešte nejaké peniaze. Keby si náhodou potreboval. Ale zbytočne ich nemíňaj, dobre zlatko?-
-Áno, mami.- Jeho otrávený tón hlasu sprevádzalo ešte aj prevrátenie očí.
-V chladničke máš jedlo na celý víkend.-
-Hm, dík.-
-Tvoj otec už nakladá kufre do taxíku.- Ešte predtým ako sa otočila na odchod, mierne sa pousmiala. Pa, zlato.-
-Šťastnú cestu.- Odpovedal jej Peter automaticky.

Peter stál za oknom a sledoval ako jeho rodičia nastupujú do taxíku. Otec sa tváril ako vždy, chladne. Jeho matka, už nie najštíhlejšia, sa s dvoma veľkými taškami pokúšala vpratať do zadných dverí auta. Uistil sa, že skutočne odišli. Prešiel do kuchyne a prerátal peniaze, ktoré mu nechala matka na stole.
-Hm, celkom slušné.- Zamrmlal si popod nos. Polovicu peňazí si vložil do vrecka, zbytok vrátil naspäť do plechovej krabičky. Svojim typickým ležérnym pohybom prešiel k chladničke, flegmaticky ju otvoril a skontroloval jej obsah. Odhryzol si kus syra a vrátil ho späť. Vzal si do ruky telefón a ešte kým prešiel do obývačky k televízoru vytočil číslo.
-Haló?- Ozval sa hlas na druhej strane telefónu.
-Ahoj zlatíčko.-
-Jéj, ahoooj!-
-Čo robíš?- Opýtal sa Peter milým hlasom.
-Hihi,- zasmial sa hlas. Ležím v posteli.-
-Ó, dúfam že máš na sebe niečo sexi.- Povedal Peter túžobne. Sedel, vlastne skôr ležal na gauči a jedným okom sledoval v televízií nejaký hudobný kanál. V jednej ruke držal telefón, druhú mal položenú na bruchu pod tričkom.
-Takmer nič.- Provokačne odpovedal dievčenský hlas na druhej strane telefónnej linky.
-Ó, netráp ma.- Zvolal naoko nešťastne. Popritom si vyložil nohy na stôl a zapálil cigaretu.
-Hehe, trápiť? Teba? To by som si nikdy nedovolila…A čo tvoja milovaná?-
Patrik sa zamračil. Och, nespomínaj mi ju prosím.-
-Ale, ale. Čo sa deje?-
-Ako vždy. Zas jej niečo preletelo cez nos.- Zamračil sa Peter. Naposledy si potiahol a nedofajčenú cigaretu zahasil do popolníka, ktorý mal položený na bruchu.
-Ale miluje iba teba.- Skonštatoval ironicky dievčenský hlas v telefóne.
- To je fakt. Zas sa mi priznala, že niekoho mala. Ale vraj to bolo naposledy. Kecy a zase kecy. A čo ty?-
Tak to nestojí ani za reč.- Zasmiala sa s nepatrným smútkom v hlase.
-Ale no! Je to až také zlé?-
-Ešte horšie. Počkaj chvíľu, niekto zvoní.-
-O.K.-
-Peťo? Si tam?-
-Hm?-
-Musím končiť.-
-O.K. Maj sa zatiaľ.-
-Aj ty.-
-Ozaj!-
-Hm?-
-Ideš večer do klubu?-
-Ešte neviem. Najskôr áno.-
-Tak sa tam stretneme.-
-Výborne, teším sa. Maj sa, zlato.-
-Pa, posielam pusu.-
-Och, podobne,- zasmiala sa.

Len čo Peter zložil telefón, niekto zazvonil pri dverách. S nechuťou vstal z gauča, prešuchtal sa ku dverám a prudko otvoril dvere. Nikdy nepozeral vopred kto je za dverami. Tentokrát tam stála vysoká, asi 20 ročná blondína. Nervózne sa opierala o dvere. Cez plece mala prehodenú čiernu plátenú tašku. V jednej ruke držala mobilný telefón a písala správu. Druhou rukou si ohrnula hornú peru, odsotila ho od dverí a vpálila do bytu.
-Čo tu chceš?- Spýtal sa mrzuto Peter, keď zatváral dvere.
-Matka ma sem poslala.-
-Nekecaj.-
-Fakt, volala mi a povedala, že mám na teba dohliadnuť.- Odpovedala arogantne.
-A ty si ju tak ochotne poslúchla……- Peter sa znechutene pozrel na svoju staršiu sestru.
-Čo za to, keď vypadnem a celý víkend sa tu neukážem?- Našpúlila pery a poslala mu pusu cez izbu. Peter nervózne sedel v mäkkom pohodlnom kresle v obývačke, jeho sestra sedela presne oproti nemu. Škodoradostne sa zasmiala a vystrela ruku smerom k Petrovi, čo bolo pre neho celkom jasné a pochopiteľné gesto. Peter sa zdvihol a zmizol vo svojej izbe. Sestra zatiaľ pohodlne sedela na gauči a pozerala televízor. Podchvíľou si opäť vyťahovala z úst žuvačku, nakoniec ju však vytiahla úplne a prilepila o stôl.
Keď sa Peter vrátil do obývačky, podal jej malú tabletku.
-Hm.- Usmiala sa najspokojnejšie ako vedela. Provokačne si tabletku položila na jazyk a vyplazila ho na Petra. Ten nepovedal ani slovo, iba na ňu škaredo zazrel. Postavila sa a odišla do kuchyne. Počul ako púšťa vodu. Zakašlala.
-Bodaj by ti zabehlo, mrcha!- Zamrmlal si pre seba.
Keď sa vrátila, líca mala mierne červené a usmievala sa. Zobrala si svoju tašku a telefón a vykročila na chodbu. Vo dverách sa ešte otočila.
-Uži si víkend, aj s tými tvojimi…..kamarátmi.-
Buchla dverami. Peter ešte počul ako beží dolu schodmi. Potom pozrel na hodinky a vrátil sa späť k televízií.

Okolo pol desiatej mu zazvonil mobil.
-Halo?-
-Padaj dole, stojím pred vchodom.-
Peter vyskočil zo sedačky a strčil si telefón do vrecka. Rýchlo ešte prešiel do kuchyne, vytiahol si z chladničky plechovkovú coca-coly a zamieril do predsiene. Narýchlo si obul tenisky a zabuchol za sebou dvere. Zbehol dolu schodmi, pričom skoro zhodil zo schodov susedku z horného poschodia.
-Prepáčte,- zamrmlal si popod nos ticho.
-Banda jedna!- Zakričala za Petrom a pohrozila mu päsťou.
-Ježibaba,- odpovedal potichu.

Pred domom stál červený Peugeot. Za volantom sedel Martin a telefonoval. Cez pootvorené okno vystupoval z auta cigaretový dym.
Peter prešiel okolo auta a sadol si k Martinovi. Martin sa na neho usmial, a ďalej telefonoval. Peter si vyložil nohy na palubnú dosku a popíjal colu.
-Páni, kde si zohnal fáro?- Opýtal sa Martina keď dotelefonoval.
-Matka odišla s tým svojim chlapíkom na víkend do Viedne. Tak som si ho trošku požičal.- Zasmial sa.
-Hehe, takže o tom nevie?-
-Aj tak je to jedno. Nemá sa to ako dozvedieť.-
-Oka. Takže kam teraz?-
Martin medzičasom naštartoval auto a pohli sa.
-Ešte poriešime niečo na večer.-
-Áaaaa, skvelé.-
Martin sa pousmial, ale ďalej hľadel dopredu na cestu.
Zhruba o štvrť hodinu už čakali pred jedným veľkým rodinným domom na Martinovho kamaráta. Obaja sedeli v aute, počúvali hudbu a fajčili.
Petrovi zazvonil telefón.
-Katka.- Pozeral na číslo ktoré blikalo na telefóne.
-Nezdvihneš to? Opýtal sa Martin prekvapene.
-Nemám na ňu náladu.- Odpovedal a hodil telefón späť do vrecka vo chvíli, keď im na okienko auta ktosi zaklopal.
Martin sa natiahol dozadu a odistil dvere. Do auta si k nim prisadol asi dvadsaťpäťročný chalan
-Čaute,- pozdravil ich.
-Čauko,- odzdravil Peter, kým mu Martin podával ruku.
-Tu to máš. Desať kúskov, ako si chcel.-
Peter sa pootočil, aby sa pozrel na sáčok, ktorý zobral Martin do ruky. Potom sa vrátil späť k ladeniu rádia. Martin preletel pohľadom po tabletkách a vytiahol peniaze.
-Malo by to byť presne, ale zrátaj si to ešte.-
Chlapík rýchlym ťahom prerátal peniaze a usmial sa na Martina.
-Je to O.K. Čaute.-
Obaja odzdravili, chlapík za sebou zabuchol dvere a zmizol v tmavej uličke.
-Koľko toho chceš?- Otočil sa Martin na Petra.
-Daj mi dve.-
-Máš si ich kam dať?-
-Jaska.-
Martin mu podal dve tabletky a Peter jemu zas peniaze.
-Dík. Máš vodu?-
Martin sa natiahol dozadu, aby zo zadného sedadla zobral malú fľašu minerálky. Podal ju Petrovi, ktorý zapil tabletku. Martin si dal tiež jednu a fľašu hodil späť na zadné sedadlo.
-Ok, môžeme?- Martin otočil kľúčikom, aby naštartoval auto.
Namiesto zvuku motora obaja počuli iba chrapľavé zakašlanie auta.
Pokúsil sa o to ešte raz. Bezvýsledne.
-Čo je?- opýtal sa ho prekvapene Peter.
-Neviem!- nahnevane odpovedal Martin po ďalšom neúspešnom pokuse a prudko udrel dlaňou po volante. Vtom sa z dvora pred nimi vyrútilo auto a vrazilo do smetných košov ktoré sa rozleteli na cestu. Po celej ulici sa ozývalo škrípanie gumových kolies a plechový buchot rozsypaných kontajnerov.
Obaja neveriacky hľadeli pred seba.
-Dočerta!- Zalapal po dychu Peter.
-Fuuu,- vydýchol si Martin a zapalil si cigaretu, – myslím, že je čas odtiaľto vypadnúť.- Naštartoval.
-Peter sa vyklonil z okna idúceho auta. -Ideme žíííť!- Zakričal z celej sily.
Martin sa zasmial a dupol nohou na plyn. Hudba z rádia hrala na maximum.
-Kde nás čaká Andy?- Spýtal sa po chvíli Martin. Peter vytiahol telefón a vytočil číslo.
-Andy?…Čauko…No kde si?…Hehe, jaska. O chvíľku sme tam.-

Pred nočným klubom už postávali skupinky ľudí. Nad vchodom blikal modro-zelený nápis “Paradise”. Mladé dievča drobnej postavy postávalo povedľa vstupu do klubu. Vlasy mala zviazané do vysokého vrkoča, ktorý jej siahal takmer po pás. Priliehavými červenými nohavicami a tričkom priťahovala pozornosť mužov, ktorí vchádzali dnu. Nervózne vytiahla zo svojej tašky telefón a rýchle vyťukala telefónne číslo. Po chvíľke ho nahnevane hodila späť do tašky. Pozrela na hodinky a zašliapla na zemi cigaretu, ktorú v hneve odhodila.

Približne v rovnakom čase Peter, Martin a Andy pohodlne sedeli v zaparkovanom aute a hlasne sa smiali.
-Máme tam ešte niečo?- Spýtal sa Andy.
-Ale samozrejme! Pre mladého pána všetko.- Zasmial sa Peter. Medzičasom mu už Martin podával naplnenú fajku.
-Áaano, tak na toto som čakal celý týždeň. Peter s Martinom sa spočiatku iba pridusene chichotali až kým ich chichot neprešiel do hurónskeho smiechu.
-Život je krásny!- Povzdychol si spokojne Andy.
Chvíľu všetci mlčky sedeli a počúvali hudbu.
-Počujte,- Ozval sa Martin.
-Hm?-
-Mali by sme pomaly ísť.-
-Asi hej. Katarína ma zabije.- Skonštatoval Peter. Vzápätí sa trpko zasmial.
-Čo je?- Spýtal sa ho Andy. -Problémy?-
-Ale,- pohodil Peter rukou, -nestojí to za reč.-
Martin s Andym sa na seba s úsmevom pozreli.
-Ženské!- Povedali naraz a škodoradostne pozreli na Petra.
-Kuš!- Osočil sa na nich a všetci traja sa začali opäť smiať.

Martin zaparkoval na parkovisku, ktoré bolo už takmer plné. Peter ešte ani nezatvoril dvere keď k nemu pribehla Katarína.
-Kde toľko trčíte?! Mal si tu byť už pred hodinou!-
Andrej a Martin na seba prekvapene pozreli a potichu sa zasmiali.
-A vy,- ukázala na nich prstom, ale nedopovedala. Mávla rukou a otočila sa im so skríženými rukami chrbtom.
-No poďme,- povzdychol si Peter.
Zaplatili vstupné pri vchode, zišli dolu schodmi do klubu.

-Do čerta!- vyhŕkol zo seba Martin, keď zablúdil pohľadom k baru.
-What?- opýtal sa Peter. Andrej sa pokúšal vzadu svojimi novými vtipmi uchlácholiť nahnevanú Katarínu.
-Anka,- ukázal na ňu kývnutím hlavy.
-No a?-
-Povedal som jej že nemám dnes čas. Sakra!-
-Mal si sa ma opýtať. Povedal by som ti, že tu bude.-
Anna stála sama pri bare a pila cez slamku nejaký nápoj. Sledovala tancujúcich ľudí na parkete a nohou si podupkávala do rytmu.
-Musíš uznať, že jej to dnes sekne. – skonštatoval s úsmevom Peter a pozrel na Martina.
-No poď. Aj tak som s ňou dohodnutý, že sa tu stretneme.-
Obaja podišli k Anne. Nevidela ich, lebo k nim bola otočená chrbtom.
Peter ju jemne chytil oboma rukami za boky. Prudko sa otočila.
-Ahoj!- Pozdravil ju Peter, a nežne ju pobozkal na líčko.
-Ahoj!- odzdravila ho a vyložila si ruku na jeho plece. Vtom zbadala Martina, ktorý práve objednával nápoje. Pri pohľade na neho iba nadvihla obočie, ale nepovedala nič.
-Čauko,- pozdravil ju.
-Hm,- kývla hlavou.
Peter sa poobzeral okolo seba. Musím ísť za Katkou. Hneď som späť.
Anna s Martinom zostali stáť pri bare sami dvaja.
-Chcel som ti volať…-
Anna na neho prekvapene pozrela.
-Prosím ťa, o čo sa snažíš?-
-Myslel som-…,-
-Radšej mi nič nehovor.-
Obaja na seba bez slova hľadeli. Martin sa ospravedlňujúco usmial a sklenenou fľaškou štrngol o Annin pohár, ktorý držala na stole.
-Neznášam ťa!- Usmiala sa na neho. Chytila slamku a odpila si, pričom na seba neustále pozerali.
-Čo piješ?-
-Gin-tonic.-
-Poď von, mám niečo lepšie.-
-Áno, tak to si rada pozriem.- Martin si prehodil ruku cez jej plece a spoločne vyšli von. Zašli do úzkej uličky vedľa klubu. V diaľke zazreli siluety dvoch ľudí, ktorí sa nervózne pohybovali a výrazne gestikulovali.
-Zas je nejaký problém?- Skonštatovala Anna, ani keby to už nebolo nič nové a prekvapujúce.
-Ja už v tom strácam prehľad.- Zasmial sa Martin.
-Tu máš toto.- Podával jej tabletku.
-Daj mi zatiaľ iba polku.-
Martin jej podal svoju rozfajčenú cigaretu. Anna si potiahla a odklepla popol. Zobrala si od neho polovicu tabletky a cigaretu mu vrátila. Obaja ju zapili minerálkou, ktorú Martin cestu vytiahol z auta. Ponúkol jej cigaretu. Ako jej ju pripaľoval, letmo sa dotkla jeho ruky. Stáli celkom blízko oproti sebe a pozerali jeden na druhého. Martin jej položil ruku na líce, potom ju pomaly spustil až ku krku. Pritiahol si ju k sebe bližšie a jazykom jej prešiel po perách. Anna tichučko vzdychla a zaklonila hlavu. Pobozkal jej jamku medzi kľúčnymi kosťami.
-Ach! Prečo…- Spýtala sa so zúfalstvom v hlase a mierne sa od neho odtiahla, -prečo vždy iba keď sa takto niekde stretávame?-
Martin na ňu s povzdychom pozrel.
-Čauko! Nerušíme?- Zrazu sa pri nich zjavila Katarína s Petrom.
Anna iba pokrútila hlavou.
-To som rada,- pokračovala Katarína a pobozkala pri tom Annu na obe líca, -lebo z Petra už mám ponorku.- Pošepla jej do ucha. Obe sa na seba usmiali. Anna pozrela ľútostivo na Peťa, ktorý jej pohľad opätoval.
-A kde ste nechali Andyho?- Zapojil sa do rozhovoru Martin.
-Heh, tomu je momentálne najlepšie…- Skonštatoval Peter, kým plnil svoju fajku. Martin mu podal zapaľovač. Peter si pripálil a zhlboka potiahol. Podal fajku Martinovi, ktorý urobil to isté.
-Nabalil si vnútri dve babenky,- dopovedal keď vyfúkol dym.
Martin podával fajku Anne a Kataríne, ktoré ho však nezaregistrovali, lebo boli zabraté do rozhovoru.
-Anka,- oslovil ju.
Ich pohľady sa na chvíľu opäť stretli. Zobrala si fajku. Kým jej ju Martin pripaľoval, letmo jej prešiel rukou po boku tak, že to nikto iný nevidel.
-Ideme?- Spýtala sa Katarína keď fajka druhýkrát obehla celé kolo. Pomaly sa pohli smerom dnu do klubu.
Martin šiel popri Anne a za chrbtom ju chytil za ruku.

Vnútri bolo medzičasom raz toľko ľudí ako keď odchádzali.
-Ideme tancováááááť!- Vykríkla nadšene Katarína, schytila Martina za ruku a obaja sa stratili v dave. Peter s Annou sa zastavili pri barovom pulte.
-Dve pivá,- povedal barmanovi.
-Ja chcem gin-tonic.-
-Tak ako?- opýtala sa Anna Petra.
-Ale, už by som bol asi radšej keby sme sa konečne rozišli.-
-A?-
-To sa nedá, nepoznáš ju…-
Miesto odpovede mu dala iba pusu na líce. Peter jej prstom brnkol po nose a usmial sa.
Medzitým im barman doniesol nápoje. Peter podal Anne gin-tonic a svojim pohárom cinkol o okraj Anninho.
-A čo ty?…s Martinom.-
Anna iba mykla plecom a odpila si. -Ako vždy. Mal volať a nezavolal. Povedal, že nemá čas a je tu…-
-Viem. Rozprával som sa s ním.-
Anna sa zapozerala do davu tancujúcich ľudí. -Čudné,- ozvala sa zrazu.
-Čo?-
-Pozri na tú ženu, čo práve prechádza popri Martinovi.-
-Ktorá?-
-Tá v tých bielych šatách.-
-Kde?! V bielych šatách a tu?!-
-Tu ste!- Vpadol im do rozhovoru Andrej.
-Andy!- Zasmial sa Peter. -Pozerám, že sa dobre bavíš.-
-Anka! Ahooj!- zvolal nadšene Andrej a pobozkal na privítanie,
-kde ste nechali zbytok?-
-Katarína dostala chuť tancovať,- odvetila Anna a odpila si zo svojho pohára.
-Idem za nimi. A vy?- pozrel na oboch Andy, -nič?-
-Prídeme.- Zasmial Peter, -hneď sme tam.
Anna pozorovala tancujúcich ľudí.
-Kašli na neho.-
-Ako vieš kam pozerám?- usmiala sa.
-Á, si myslíš, že som slepý alebo čo?-
Anna sa schuti zasmiala.
-No….tak…-
-Asi máš pravdu.-
-Pozri, je to skvelý človek….jeden z mála, na ktorých sa môžem kedykoľvek spoľahnúť. Lenže…-
-Ja viem,- povzdychla Anna, -ideme za nimi?- Spýtala sa po chvíľke.
-Poď,- Peter ju schytil zozadu okolo pásu a tlačil ju k parketu, -nedovolím, aby si tu trčala celý večer pri barovom pulte! Ideme sa BA-VIŤ!-

Nálada sa v klube sa stupňovala. Všetci sa tvárili šťastne a veselo sa zabávali. Hudba bola čím ďalej rýchlejšia. Andrej sa od nich opäť na chvíľu odpojil. Keď sa vrátil, celý doslova žiaril od šťastia.
-Mám, mám….hádajte čo mám! Mňam, mňam.-
-Ty už si hlavne nič nedávaj,- zasmiala sa Katarína.
-Katka, v pohode. Všetko mám pod kontrolou,- z vrecka vytiahol malý poskladaný papierik, -idete? Jeden pre dámy a jeden pre pánov.-
-Najskôr nech idú baby,- ozval sa Peter. -Martin, ty choď s nimi do auta radšej.-
-Ja nejdem,- povedala Katarína, -myslím, že už mám dosť celkom.-
-A ty ideš?- Obrátil sa Martin na Annu.
-Yez,- odvetila Anna, ktorá sa už dlhšiu dobu nevedela zbaviť širokého úsmevu.
-Tak poďme,- odvetil Martin a zdvihol si zo zeme tričko, ktoré tam počas tancovania odhodil. Kým si ho obliekol, Anna doslova odtancovala k baru, kde na neho počkala. Obaja sa bez slova pobrali von k autu. Anna išla popredu. Počkala, kým Martin otvorí auto a sadla si na predné sedadlo. Stále jej znel v ušiach rytmus, ktorý hrali klube, keď odchádzali. Martin si sadol dnu, zabuchol dvere a zasvietil malé svetlo nad nimi. Rozložil si na kolene malý papierik. Vo vnútri bola kôpka bieleho prášku, ktorú vysypal na svoj vodičský preukaz.
-Tu máš,- podával jej bankovku, kým drvil prášok platobnou kartou a linkoval ho do vodorovných čiar.
-Nech sa páči,- posunul k nej bližšie vodičský preukaz aj s jeho obsahom. Anna sa zohla – jej prvý pohľad padol na Martinovu fotografiu – a zrolovaný peniaz si strčila do nosa. Opačnú stranu priložila ku koncu čiary a pridržala si druhú nosnú dierku. Zhlboka sa nadýchla. Postupne vdýchla všetok prášok. Keď skončila, vystrela sa a podala vodičský preukaz naspäť Martinovi, ktorý práve pil minerálku. Podal jej otvorenú fľašu aj s vrchnákom a zobral si svoj preukaz. Náhle mu ale zabehlo a kým mu ho Anna stihla zobrať, všetko sa rozsypalo na zem.
-Do pekla! Dnes mám vážne blbý deň!– Zanadával nahlas.
-Ty šikulka!- Zasmiala sa Anna a fľašu s vodou chcela hodiť na zadné sedadlo. Sedela tam žena, ktorú predtým videla v klube, a hľadela priamo na ňu. Anna zbledla a zalial ju pot.
-Je ti zle?- Opýtal sa jej vyplašene Martin.
Žena pozrela na Martina. On sa však tváril celkom kľudne. Ako keby si nič nevšimol. Anna na neho preľaknuto pozrela.
-Čo ti je?- Spýtal sa jej znovu,
Anna pozrela späť na zadné sedadlo. Bolo prázdne. Po žene ani stopy.
Potriasla hlavou.
-Haluz!- Skonštatovala ohromene.
-Napi sa,- navrhol jej. -Naplním ešte fajku.-
-Nie!-
-Hm?-
-Kašli na to. Prosím.-
-Prečo?-
-Poďme odtiaľto rýchlo preč. Prosím,- povedala naliehavejšie.
Martin nechápavo pokrútil hlavou.
-Poď!- Tentoraz to už bolo dôrazné zvolanie. Anna vystúpila z auta a zabuchla za sebou dvere. Martin všetko rýchlo poschovával a práve chcel vystúpiť, keď ho osvietilo silné svetlo.
K autu pristúpili dvaja policajti. Martin vystúpil a postavil sa pred auto. Policajti svietili striedavo na neho a do auta.
-Čo ste robili v tom aute?- Opýtal sa jeden z nich.
-Práve sme prišli.- Odpovedal Martin.
Policajt zamieril baterkou na Annu. Privrela oči.
-Čo spravíte, keď vám teraz prehľadáme auto?-
Anna v tom okamihu zbledla a prišlo jej zle.
-Nemám čo skrývať.- Odpovedal sebaisto Martin.
-Vážne?- Opýtal sa policajt, ktorý držal v ruke baterku.
Opäť zasvietil baterkou do auta. Po chvíľke ju zhasol a obaja bez slova odišli. Anna sa bezvládne sa oprela o predné dvere auta.
-Cigu.-
-Dobrý nápad,- skonštatoval Martin. Obaja si sadli na zem a opierajúc sa o auto a počas živého rozhovoru vychutnávali cigaretový dym.

Okolo obeda zobudil Annu telefón. Ospalo sa posadila a mrzuto pozrela na display aby zistila, kto jej volá. Pozrela na hodinky a unavene si prešla rukou po tvári. Zvonenie neprestávalo. -Sakra Peťo!- zanadávala potichu.
-Ty nemôžeš spať alebo čo?- Ozvala sa do telefónu, keď ho zdvihla.
V telefóne bolo ticho.
-Halo?….Peťo?-
-Ja…neviem…ako ti to mám povedať.- Peter rozprával pomaly a potichu a Anne sa zdalo akoby sa už – už išiel rozplakať.
-Čo?-
-Vieš, jak ma Martin viezol domov…Nezvládol to…a..-
-Kde ste?!-
-Práve som sa vrátil z nemocnice.- Odpovedal Peter a v telefóne opäť zavládlo hlboké ticho.
-A Martin?- Spýtala sa po chvíli zmätene Anna.
V tej chvíli sa Peter nahlas rozplakal. Anna pustila z ruky telefón a mlčky si prikryla dlaňami tvár. Všade naokolo bolo zrazu iba ticho a zúfala bezmocnosť.