On sedí doma. Je piatok večer a stále nemá žjaden program. Prepína kanál za kanálom, no televízia ho už akosi nebaví. Zvoní mobil. Po chvíli znudeného váhania sa pomalým krokom znesie dolu po schodoch a chystá sa uchopiť telefón. Vtedy, ako naschvál, prestane zvoniť. Stačí však jeden telefonát na číslo volajúceho, a večer má jasnú farbu. Celú šedú od smogu. Bratislavský U-club istí zábavu na celú noc. Pohotovo na seba navliekol čierne nohaviece, voľného strihu, košelu, a oranžové okuliare, schytil autorádio a kľúče od auta a dal sa do pohybu. Počas cesty do u-čka sa z reproduktorov postaršieho VolksWagenu rinie hustý zvuk Silicon Soulu. Pod hradom sa dalo celkom slušne zaparkovať a tak necháva auto blízko vchodu a mizne v šírej tme a cigaretovom dyme. V lete pod zemou nebýva chladno. Ani chladnejšie ako vonku. Predovšetkým je tam sparno a úžasné množstvo tancuchtivých naspeedovaných jedincov. A to všetko na parkete veľkom ako priemerný byt v paneláku (70 m2). Vydýchaný vzduch spolu s nikotínovým zápachom v pľúcach štípe. Oči si túto divnú zmesku národa a plynov, vychutnávajú hneď pri vchode a tak si už na to zvykli. Aj on si už zvyká. Vždy to je otázka prvých pár minút. Pri bare obsluha skáče a snaží sa uspokojiť každú bytosť túžiacu po nápoji ” počnúc sódou, pokračujúc exotickou zmeskou biliniek, a končiac chemikáliami utajeného pôvodu, a niekoľkými druhmi tvrdého alkoholu s nápisom “high explosive ” 70%!”. Žiadne pivo. Najčastejšie sa míňa vodka, džús, minerálka, redbull, a cigarety. Podpultový predaj marihuany je normálny. Morálny. On si dáva jointa a s fľaškou minerálky v ruke sa začína pohupovať v rytme future sound of london…
Je dusno. Niekoho pot strieka pri divokých rytmoch na všetky strany. Joint už začína účinkovať. Pocit, ľahkosť, energia, všetko dokopy. Do uší sa dostáva iba to podstatné ” basová linka. Nepočuť nič iné. Krik zaniká v monotónnom hluku reproduktorov a po chodbách podzemného bunkru sa ozývaju posledné dozvuky výškových reproduktorov. Skáče sám približne pol hodinu. Potom sa pridá aj celá jeho partia, každý s vodkou a výdatným energickým nápojom v jednej ruke a s jointom v druhej. Poskakujú pod svetlom stroboskopu. Trhaný film, zabalený do dymovej clony. Napriek tomu nikto slnečné okuliare neodkladá. Počuť basy. Rytmus, opakujúci sa stále dookola. Tuc Tuc Tuc… Najprv Ladida, potom Jamie Anderson, Ben Long, Hatiras… Užasné množstvo ľudí, ktorých pohľad smeruje do neznáma. Ľudia bez tvárí, nadhadzujúci sa v rytme chaosu. Svetlo, pretínané náhlou tmou. Pot začína lietať na všetky strany. Postupom času sa ozýva aj pískanie na píštalke a niekoľko kusov generácie 30+. Tlačenica a buchot vôbec neprestáva. Sú tri hodiny nad ránom a zdá sa, že všetko práve začína! Zdanlivo pomalý začiatok C&M Productions ” true house, je okamžité pretlačný do abstraktných rozmerov. On vníma už iba svetlo. Každý sa už riadi iba ním. Ľudia sa strácajú. Počuje hudbu a cíti hudbu. Konečne vie, čo tie slová znamenajú v praxi. Cíti aj vodku…
Ráno sa zobúdza vo svojom aute na mieste, kde zaparkoval. Ťažký začiatok nového dňa.