Posledné slnečné lúče si s námahou hľadali cestičky medzi korunami stromov. Listy zo stromov nepravidelne padali k zemi a vytvárali na nej pestrofarebný oranžovo – červený koberec. Urastený mladík pomaly stúpal lesným chodníčkom. Dlhé hnedé vlasy mal zopnuté koženou šnúrkou, vyšuchané rifle mu končili poniže kolien. Jeho vyšportované a opálené telo zdobilo len pár amuletov na krku. Striaslo ho od zimy. Vytiahol si z ruksaku obnosené čierne tričko s dlhým rukávom a za pochodu ho na seba navliekol. Pozrel na hodinky. O chvíľu by mal doraziť na miesto.
Zastal a zhlboka sa nadýchol. Obzrel sa za seba, či za ním niekto nejde. Les pomaly utíchal. Vytiahol z vrecka pokrčený balíček marlboriek a zapálil si jednu cigaretu. Vysoké vojenské topánky sa mu zabárali do mäkkej pôdy pod nohami. Asi po štvrť hodine ho cestička doviedla na okraj lesa a vynoril sa na veľkej lúke obkolesenej menšími kopčekmi. Uprostred lúky stála drevenica.
Z kamenného komína sa tiahol do výšky biely dym. Napriek šeru ešte v diaľke rozoznával ľudské postavy okolo budovy. Niekto otočený smerom k západu stál na vedľajšom kopci, s rukami vystretými k oblohe pozeral na nebo. Ďalšie dve osoby sa pohybovali okolo ohniska. Mladík rázne vykročil vpred. Postavy sa na chvíľu zastavili a sledovali prichádzajúceho muža, potom ďalej pokračovali vo svojej práci. Keď prichádzal k drevenici,
vôbec si ho nevšímali. Jeden z nich mal čierne dlhé vlasy
a briadku, druhý bol ostrihaný úplne nakrátko.
“Nazdar,” pozdravil ich.
Ten s čiernymi vlasmi na neho pozrel, no nič nepovedal.
“Nájdem tu niekde Armaina?”
“Vo vnútri,” odvetil.
“Dík.”
Podišiel k dverám a pomaly ich otvoril. Ocitol sa vo veľkej miestnosti, ktorú osvetľovala iba žiara z horiaceho kozuba.
Bolo tam ďalších päť ľudí. Traja muži a dve ženy. Ani jeden z nich nemohol mať viac ako 30 rokov. Všetci na neho uprene hľadeli. Mierne zneistel.
“Peter! Som rád, že si prišiel!” Vykročil k nemu muž, ktorý pôsobil najdominantnejším dojmom a podával mu ruku. Bol vyšší než ostatní, jeho vlasy boli taktiež čierne ako uhoľ, ale vzadu na chrbte ich mal zapletené do vrkoča. Oči mal tmavohnedé, ale chvíľami mal Peter pocit, že sú tmavozelené.
“Armain,” usmial sa Peter. “Už som sa bál, že to nenájdem.”
“Prišiel si práve včas.”
Nik z prítomných nepreriekol ani slova. Všetci sa naraz zdvihli a vyšli von. Armain s Petrom vychádzali ako poslední.
“Žiadne mená, žiadne miesta. Ako sme sa dohodli.”
V jeho očiach sa na sekundu zjavil záblesk niečoho, čo Peter nevedel identifikovať. Zvedavosť, výsmech?
“Ako sme sa dohodli.” Odpovedal s naoko suverénnym úsmevom Peter.
Všetci už stáli vonku, tváre mali obrátene k západu. Jedni mali ruky spustené povedľa tela, druhí prekrížené na prsiach. Peter začal uvažovať nad skutočným dôvodom svojho výletu. Prišiel sem len kvôli svojej práci? Napísať pútavý článok do novín? Nie, zvedavosť. Tá ho vždy ťahala do takýchto situácií. Armain sa po chvíli postavil pred všetkých prítomných, jazykom, ktorý Peter nevedel identifikovať povedal pár zvláštnych viet. Niektorí sa na seba usmiali. Oheň v drevenici zhasol a čierna tma zahalila celé okolie. Peter fascinovane sledoval nekonečnú hviezdnu oblohu. Z prúdu myšlienok ho pretrhol iba dlhý ťahavý zvuk veľkej dijeridu. Obzeral sa okolo seba.
V tme rozoznával obrysy prítomných postáv. Postupne pribúdali nové a nové zvuky bubnov, ktoré sa rozliehali po celom okolí. Niektorí z prítomných sa zľahka pohybovali do rytmu… ďalšie bubny a bubienky….dokopy vydávali súzvuk, z ktorého tuhla krv v žilách. Neuvedomil si, kedy si zobral do rúk fajku, ktorú mu niekto podával. Z fajky sa šírila úplne iná, pre neho doteraz neznáma vôňa. Po chvíľke už Peter nestíhal kontrolovať prúd myšlienok, ktorý ho náhle zasiahol. Mal pocit, akoby splýval s prírodou. On a príroda boli jedno…jedno telo, jedna duša. Príroda bola v ňom a zároveň všade okolo neho…Zavrel oči a videl ľudské postavy s maskami ako tancujú do rytmu bubnov okolo ohňa. Zvláštne tváre…hrôzostrašné masky…ten výraz v očiach….
Peter skríkol a prudko otvoril oči. Skríkol? Nikto sa netváril,
že by bol jeho výkrik zaregistroval. Všetci hrali sústredene ďalej, ako keby tam ani nebol. Nezaregistroval, kedy k nim pribudli ďalší ľudia. Alebo tam už boli aj predtým?
Peter prestal vnímať čas. Ku všetkým, hoci ich nepoznal, pociťoval zvláštnu náklonnosť. Spriaznenosť, jednotu…
Armain sa pred nich postavil. Peter netušil koľko času prešlo od jeho príchodu na toto zvláštne miesto. Netušil ani, koľko času prešlo odkedy vyšiel s drevenice. Sledoval Armaina, ktorý držal v rukách veľký strieborný kalich.
Jeho hlas bol jasný a zvučný. Slová, ktoré vyslovil sa hrdo niesli do diaľky. Peter len matne zachytil zopár slov, o to výraznejšie však vnímal zvuky bubnov, ktoré k nemu doliehali z lesa.
Armain si rozhrnul čierny plášť. Vzal do rúk striebornú zdobenú dýku, ktorú mal doteraz položenú na zemi pred sebou. Chvíľu ju pevne držal oboma rukami nad sebou, potom si ju priložil k hrudi a pomaly ju ostrím ťahal po pokožke. Peter na neho udivene hľadel. Nevedel či to, čo teraz cíti je hrôza, nechuť, strach alebo vzrušenie. Ako sa sem vlastne dostal? Ako sa spoznal s Armainom? On si ho predsa našiel a ponúkol mu skvelý článok…
Priložil si kalich k rane a krv do neho pomaličky stekala. Všetci si posadali. Armain podišiel k prvému sediacemu. Ten sa napil z kalicha, ktorý mu podal a potom si vyhrnul rukáv. Armain mu prešiel dýkou po zápästí a priložil k nemu kalich. Pár kvapiek horúcej krvi stieklo dnu. Peter mal zavreté oči, takže nevidel, čo sa okolo neho deje. Keď opäť precitol, neprítomným pohľadom sledoval Armaina, ako chodí od jedného k druhému a dáva im k ústam kalich. Nakoniec podišiel aj k nemu. S vyzývavým úsmevom podstrčil pred neho kalich.
“Peter?”
Peter vytiahol z úst dohryzený koniec rukávu. napil sa z pohára. Víno….v tom kalichu bolo víno, ktoré malo tak zvláštnu chuť….
Armain chytil pevne do rúk Petrove vyšportované zápästie a vyhrnul mu rukáv.
Peter cítil ako sa ho zmocňuje neustále rastúce napätie a vzrušenie. Striaslo ho…Peter zovrel pery. Jeho horúca krv stekala do strieborného pohára. Armain sa potichučky zasmial a prešiel k mladej dievčine, ktorá sedela vedľa Petra,
aby pokračoval v rituáli. Takto prešiel okolo všetkých prítomných a ako posledný dopil obsah strieborného kalichu.
Peter prestal vnímať udalosti okolo neho. Všetky zvuky sa náhle stlmili. Matne vnímal Armainov hlas, nevnímal však slová. Celý svet sa stočil do jednej veľkej špirály. V krátkych intervaloch sa mu pred očami zjavovali spomienky. Z hlavy sa mu vynorili všetky zlé veci, ktoré zažil. Nie len tie, na ktoré si pamätal, ale i tie, ktoré si pamätať nemohol. A predsa si na ne spomenul. Hádky rodičov, ktoré ako maličký sledoval zo svojej postieľky, matkin plač, krik, bolesť, rozchod z priateľkou…Cítil, akoby sa prepadal do hlbokej čiernej bezodnej jamy. Beznádej, strach, tma. Postupne si však začal spomínať na všetko príjemné. Teraz sa mu zdalo akoby prudko vyletel hore….Zalialo ho teplo a veľká slnečná žiara. Na jeho tvári sa zjavil široký úsmev. Letel tak vysoko, a bolo to tak krásne! Nemyslel na svoj neprekonateľný strach z výšok, nemyslel na veci, ktoré sú pod nim. Pozeral smerom hore. Hviezdy boli čoraz bližšie. Hrejivý pocit kdesi veľmi hlboko… Žiadne problémy, žiadne prekážky, žiaden strach ani bolesť. Iba ticho, kľud, mier. Mal pocit, že letí celým nekonečným vesmírom. Vo svojom vesmíre sa pomaly približoval k malej modrej planétke. Bezváhový stav náhle vystriedala obrovská rýchlosť, ktorou sa k nej začal blížiť.
Prudko otvoril oči. Sedel v kruhu ľudí….
Do uší sa mu vrátili známe predchádzajúce zvuky. Zaznel posledný silný úder a všetko stíchlo. Pár sekúnd na to sa rozhorelo veľké ohnisko pri chate. Dievča sediace vedľa sa na neho usmialo. Obzeral sa okolo seba, ale Armaina nikde nevidel. Pár ľudí sa zdvihlo a sadlo si k ohňu. Peter vstal. Celé telo sa mu triaslo, jeho myseľ však bola úplne čistá. Mierne sa zatackal, potom sa vydal smerom k ohňu. Neprisadol si však k tým, ktorí sa tam usadili. Prešiel popri ohnisku rovno k lesu. Jeho kroky viedla malá cestička, ktorá sa ťahala z lúky smerom do čierneho nočného lesa. Jeho oči si postupne zvykli na tmu. Cestička sa kľukatila rôznymi smermi. Zrazu v diaľke zbadal niečo veľké a tmavé. Ako sa postupne približoval, z tmavej neurčitej masy sa začal vynárať spadnutý strom, ktorý ležal krížom cez chodník. Peter ho začal pozorne skúmať. Rukou prechádzal po jeho kôre a mal pocit akoby bola živá.
“Hej!” Zvolal na neho niekto zhora.
Peter sa zľakol a pozrel tým smerom. Na strome niekto sedel. Predtým tam predsa nikto nebol. Alebo áno? Peter bol tak zaujatý skúmaním toho stromu, že nevnímal okolie.
“Kto si?” Opýtal sa hlas znova. Peter nevidel tej postave do tváre. Mala cez tvár prehodenú kapucňu a pohojdávala nohami. Zrazu sa začala chrapľavo a nahlas smiať. Petrovi prišlo zle a zatočila sa mu hlava. Posledné na čo si spomína je ako sa mu stratila zem pod nohami.

Zobudil sa až ráno vo svojom byte. Bolela ho hlava a cítil sa dolámaný. Pomaly sa posadil a postupne sa rozpamätával na predchádzajúcu noc. Obliekol sa a uvaril si v kuchyni kávu. Pohľadal svoje cigarety a sadol si k počítaču. Chvíľu sledoval blikajúci kurzor na prázdnom bielom pozadí. Začal písať, pričom sa snažil nevynechať ani jediný moment z uplynulého noci. Náhle sa však zastavil a pozrel von oknom. Dažďové kvapky plynulo stekali po skle. Peter sa neprítomne usmial. Naposledy letmo prešiel pohľadom po svojom článku a potom ho s úsmevom na tvári vymazal.