Búrka.

2003.01.06

Čiernu oblohu pokrytú ťažkými mrakmi preťal ohnivý blesk.V okamžiku sa krajina rozžiarila jasným bielym svetlom. A vtedy si uvedomila, že je neskorý letný večer. Ten večer, v ktorý sa schyľuje k najtemnejšej víchrici tohto obdobia. Bolo dusno a teplo. No ona mala pocit akoby bola ponorená do ľadovej vody. Ohnivý blesk opäť preťal oblohu. Začína pršať. Rozbehla sa rýchlejšie. Jej cieľom bol mohutný vrch týčiaci sa rovno pred ňou. Zaťala päste, privrela oči a bežala ako šíp. Musela sa k nemu dostať skôr ako padne súmrak, aby ju Mandu nedostal.

Privrela oči a klesla na kolená s nemým výkrikom na perách. V jej tmavých očiach sa zračila magická posadnutosť. Biele zuby, navonok tak krehké ale schopné svojou ostrosťou kruto sa zaťať do tela svojej obete.Výkrik, ktorý ostal v jej tele ňou otriasol. Opäť vyskočila. Rozbehla sa, ale akási prekážka ju prinútilao nehybne stáť. Bolesť, ktorá ju premkla celým telom ju na okamih zmenila na dokonalú kamennú sochu. Usmial sa pri zvuku kvíliaceho železa a otočil sa, aby si vychutnal ten obraz. Sklopila zrak pod silou jeho pohľadu, ktorý prenikol do jej myšlienok.
“Nečítaj ich ! ” – vykríkla a otvorila oči.

V okamihu keď ohnivý blesk opäť preťal oblohu otvorila oči a zbadala, že je pár metrov pred veľkou železnou bránou. Je to sen, či skutočnosť ? Je tu vonku, čakajúca v daždi…alebo tam … Ďalší blesk preťal večernú oblohu. Striasla sa. Bála sa, že skrehnutými prstami nebude vedieť vytvoriť kúzlo na otvorenie brány a myšlienky v tejto chvíli nevedela ovládnuť. Zoslabnutá klesla na kolená so zaklínadlom na perách. Zatmelo sa jej pred očami a … Ucítila len mocné ruky, ktoré ju zachytili pred pádom a potom upadla do mdlôb.

Bolo to ako vo sne. Ona mocná čarodejka, vždy tak nedotknutá a chladná, teraz tu v jeho kamennom žalári pripútaná okovami. Chlad železa jej prenikal až do kostí. Nemala dosť síl ovládnuť myšlienkami kovové obruče, aby sa rozpadli na prach. Potrebovala oheň. Horúci oheň, ktorý by navrátil jej sily. Bola úžasná. Tajomné svetlo čo ju obklopovalo, sa menilo na lupene ruží skrývajúc tak chladný kameň. Opäť sa usmial. Strácal svoju temnotu až privrel oči aby sa na ňu nedíval. Nevedel skrotiť túžbu dať jej putá dolu a klaknúť pred ňou na kolená. Tušil, že ona vie aj keď sa nedíva, že vidí jej oči a úsmev. Vedela to … Usmiala sa, prestala vzdorovať a sadla si na zem. Rozosmiala sa zvonivým smiechom. To ho úplne zaskočilo. Zarazil sa a ostal nehybne stáť. Pozrela naňho svojím magickým pohľadom. V mysli uvidel obrazy z dávnych nepoznaných vekov. Skôr než zmizli, pocítil tlak jej vášnivých úst vo svojom rozroku. Neboli reťaze, nebol žalár len ona, on a ich vášeň…

Obraz prerušilo buchnutie železného kovadla dole pri bráne. Zaostril pohľad na plamene v kozube. Kde je žalár ? Kde je ona ? Kde to vlastne je ? Rozbehol sa k bráne. Ledva stihol zachytiť tú ženu do náručia skôr ako upadla do mdlôb. Pozrel na ženu, ktorú nepoznal a nevedel jej čítať myšlienky. Položil ju na diván a zamyslene ostal v tom pološere sa na ňu dívať. Nemohol sa ubrániť tomu pocitu, že je to ona. Možno sa to dozvie ráno keď sa prebudí. Nepostrehol okamih keď otvorila oči a s nenávisťou sa naňho vrhla s dýkou v ruke.
V poslednej chvíli stihol vysloviť kúzlo spútania a spútať ju železnými okovami. Ten kamenný žalár, jej bezmocnosť nad jeho kúzelnými okovami, ten chlad kameňa … Vedel, že to nebol sen… Nevedel čo bude ďalej ….

Autor:   Kategória: Próza     :: 220 views

Leave a comment

*