Je len jedno miesto, kam sa vo svojich spomienkach vraciam. Len jedno miesto, ktoré tak dokonale poznám. Bola som malé dievčatko, keď sme tam prišli prvýkrát, ale moje srdce k tomu miestu primklo tak, že si každučký detail pamätám aj dnes. Oáza kľudu a pohody, kam vkročilo len zopár ľudských nôh. Príroda tak krásna a voľná, že sa na ňu nedá zabudnúť. Ja sama sa tam vraciam, keď nemám kam ísť, keď si potrebujem odpočinúť a nechce sa mi bezcielne blúdiť niekde po meste. Stačí na to len privoňať k vrecúšku s materinou dúškou, lebo presne tak to miesto vonia. Vôňa poľných kvetov sa mieša s vôňou smrekových lesov. Pamätám si všetko. Hrachor sfarbený do ružova, fialova i biela, ktorý sa krútil pozdĺž celého plotu, pyžamové fialovobiele krokusy, belaso natreté polorozpadnuté drevené dvere aj obrovskú zelenú kaď, do ktorej sme zachytávali dažďovú vodu. Bordovo-čiernu farbu linolea v kuchyni, usporiadanie postelí aj izbu, do ktorej sme nesmeli chodiť. Nemali sme ta chodiť, lebo v nej kedysi bývala pani domu a moja babička si nepriala, aby sme tam niečo vyparatili. No aj tak sme tam ako deti chodili, ale k tomu miestu sme chovali posvätnú úctu. Zatiaľ čo sa po celom dome vinula vôňa babičkiných koláčov, sušených hríbov či malinového džemu, v tej jednej miestnosti to vždy voňalo inak, voňalo to tam akosi mdlo. Bolo tam cítiť, že tam nikto nežije, aj keď bola izba udržiavaná. Stále tam bolo strašne chladno, aj napriek tomu, že sa tam kúrilo. Ako som rástla, mohli sme do tej izby začať chodievať a postupne sa z nej vytratilo všetko čaro, už to nebolo to čo to bývalo. Kúzlo bolo preč. Ale les pre mňa kúzlo nikdy nestratil, ani po rokoch nie. Keď zatvorím oči, môžem sa ta prechádzať. Poznám každý milimeter toho lesa, od trpasličej lúky až po studienku, pri ktorej sme nachádzali sojčie pierka. Ako malá som robila na trpasličej lúke trpaslíkom z drievok cestičku, aby náhodou nezabudli po dlhej práci cestu domov. Koľkokrát som našla drievka na druhý deň rozhádzané a čertila som sa, že sú to obyčajní neporiadníci, keď si ani takú peknú cestičku nedokážu udržať v poriadku. Ale nakoniec som im ju vždy nanovo upravila. Pamätám ako som zvykla hríbiky v lese nahlas ubezpečovať, že im nič nespravím, nech sa neskrývajú, nech ukážu svoje hlávky, lebo mi začalo škvŕkať v bruchu a dostala som strašnú chuť na hríbovú polievku. A nezabudla som nazrieť do žiadneho krmelca a občas, keď rodičia neboli v dohľade som oblízala aj kamennú soľ, len aby som sa presvedčila, že je ako tá naša. Robila som lektvary z hríbov a rastlín natrhaných na lúke, obyčajne vo veľkom fúriku, ktorý som nakoniec vyliala na jedno miesto v lese v mojej skrýši. Nerobila som si bunker ako môj bratranec, ja som si našla miesto, na ktorom ma nemohli nájsť a tam som robila svoje prvé hókusy pókusy. Bola som schopná túlať sa po lese a po lúkach aj celý deň. Jesť ďatelinu, trhať maky starej Viktorke. Z Viktorky sme mali strach, bola stará a zhrbená, chodila o paličke, a zavše nás zavolala na ríbezle, ale ako malé deti sme sa ta neodvážili. Mala veľmi veľa mačiek, ale všetky boli divé, ani jedna sa nenechala chytiť, len nakŕmiť. Všetky sa schovávali vo Viktorkinej stodole a ona ich tam nechávala. Už nežije. Táto zvláštna osoba sa dožila vyše deväťdesiat rokov. Mala chalupu neďaleko pumpy, kam sme chodili naberať vodu. Toto bola práca mňa a môjho bratranca, pretekali sme ku chalupe tak, že sme zavše vyliali aj polku vedra s vodou. A potom sme museli ísť po ďalšie vedro. Počasie bývalo premenlivé, ale aj dažde boli vítané, veď po nich rástli hríby… a občas sa po búrke parilo zo všetkých okolitých lesov tak, akoby boli ponorené v rannej hmle. To miesto som milovala. Bolo čisté a ja som tam bola voľná. Moje srdce je sním navždy späté. Už tam nebudem môcť tráviť prázdniny, ale v duchu sa tam môžem vrátiť kedykoľvek. Oázu kľudu a pohody som si totiž odniesla so sebou vo svojom srdci a spomienkach.