Pevná zem pod nohami, vrtká pôda, korene. Druhým elementom je zem. Vybavuje sa mi neuveriteľne červená pôda, prelet nad Austráliou, vybavujú sa mi piesky s borovicovými lesmi a každoročné dovolenky na Záhorí. Tá vôňa borovíc je dodnes v mojej mysli. Vybavuje sa mi skala, po ktorej som sa roky liepala ako malé dieťa, a ktorá spôsobila to nespočetné množstvo jaziev na mojich kolenách. Alebo skalnaté hory, a podo mnou kam len oko dovidí samé lesy. Alebo prechádzanie bosými nohami po čerstvo pokosenej tráve…Alebo množstvo ílu a piesku, keď naši známi kopali studňu a tá radosť, keď konečne natrafili na vodu… Zem je podstata, máme v nej zapustené korene. Tam sa začína naše ja, u koreňov. A do zeme sa aj vrátime, keď už nebudeme existovať v tejto realite. Vždy som vedela ako chcem skončiť, rozprášená na svojom obľúbenom mieste, ale ešte stále neviem kde zapustiť korene. Som ako vytrhnutý strom. Korene mám, ale pôda je príliš sypká a mäkká, nemôžem ísť do hĺbky, všetko ostáva na povrchu. Nenašla som miesto, kam by som nadobro zapustila korene, alebo miesto, s ktorým by som bola naveky spojená. Asi som pútnik, pôda ma nedokáže zviazať. Zem, ktorá pre iných znamená kľud, bohatstvo, ale aj záhubu, je element, ktorý je mi vzdialený. Ocením ho asi až vtedy, keď nájdem živenú pôdu a nadobro, slobodne a oddane sa k nej pripútam.