Nevyhnutný k dýchaniu, ale aj prenášajúci množstvo smrteľných baktérií. Vôňa po letnej búrke, vôňa ihličnatého lesa, materinej dúšky, špecifická vôňa miest, ktoré milujem… Vietor, ktorý osviežuje za sparných letných dní, ktorý v zime zasekáva drobné ľadové kryštáliky do tváre ako tisíce ihiel. Vzduch je teda tretím elementom. Viaže sa mi s lietaním, vždy som závidela vtákom, že môžu tak vysoko lietať. Zažila som to len raz, keď som sa vzniesla vysoko nad oblaky, videla východ i západ slnka, malajzijské plantáže a červenú austrálsku pôdu, nekonečne hlboké more, nočne osvietené Sydney a búrku tak úžasnú, že na ňu nezabudnem celý svoj život. Vzniesla som sa do vzduchu ešte veľakrát, ale nie t tomto svete. V svete snov, kde som lietala ako vták, ľahučká ani pierko, kade sa mi chcelo. Ale to sa mi nestáva často. Chcela by som, aby sa mi o lietaní snívalo častejšie, ale snom človek len tak ľahko nerozkáže. Fantázii ale môže. Bola som raz na jednej zrúcanine hradu, ktorý bol postavený na vysokom strmom brale a pod tým bralom len hustý čierny les. Bola som tam v zime, krajina bola čiernobiela a bolo počuť sem tam škrekot vrán, ktoré ešte neodleteli zbierať odpadky do mesta. A ja som sa vyštverala čo najbližšie k zrázu a pozrela sa dole, do hĺbky. Zatúžila som premeniť sa na vranu, rozovrieť krídla, pustiť sa strmhlav dole bralom a míňať tie ostré vcholce ihličnatých stromov len o milimetre, nechať sa unášať silou vetra, a cítiť ho na celom tele. Skoro sa mi hlava zatočila. Skúšala som to aj na iných miestach, no tak silný pocit ma nepremkol už nikde inde. Možno malo to miesto zvláštnu moc, možno sa niekto predo mnou odvážil a skočil…sama neviem, čo to viselo vo vzduchu, no chcela by som to ešte raz zažiť. Rozprestrieť krídla a letieť nevedno kam.