ACH…ČO TO BOLO?! OTOČILA SA, PRIŽMÚRILA SVOJE UŽ AJ TAK DOSŤ TENKÉ OČI A SNAŽILA SA V TEJTO STRAŠIDELNEJ POLOTME POHĽADOM NIEČO ZACHYTIŤ. ČLOVEK TO BYŤ NEMOHOL, VEĎ SVOJU DEDINU OPUSTILA UŽ DÁVNO. BOLELA JU SPOMIENKA NA PRIATEĽKU, KTORÚ PRÁVE PÁLIA NA NÁMESTÍ. VRAJ ČARODEJKA. VEĎ SPOLU VYRÁSTALI. OD MALIČKA SA SPOLU HRALI A ONI JU TERAZ UPÁLILI. DOKONCA VLASTNÝ RODIČIA JEJ ZAPÁLILI DREVO POD NOHAMI. JE SMUTNÉ AKO ĽAHKO ĽUDIA VŠETKÉMU UVERIA. NEMOHLA SA NA TO POZERAŤ. MUSELA UJSŤ. A TO VŠETKO IBA PRETO, ŽE SA RADA ZDOBILA. BOLA TAKÁ KRÁSNA S TÝMI NÁHRDELNÍKMI. RUKA JEJ SIAHLA DO VRECKA A NAHMATALA MALÚ SVETLOZELENÚ SKLENENÚ GULVÔČKU, KTORÚ JEJ IBA PREDNEDÁVNOM DAROVALA. RADA SA NA ŇU POZERALA, PREHADZOVALA SI JU V PRSTOCH, ALE NAJRADŠEJ SLEDOVALA JEJ TIEŇ, KTORÝ NA ZEMI VYZERAL AKO ZELENKASTÁ ŠKVRNA. UŽ MNOHOKRÁT NÍM NAHÁŇALA MRAVCE. TÁTO SPOMIENKA V NEJ VYVOLALA NA KRÁTKY OKAMIH ÚSMEV.
VZÁPÄTÍ SI VŠAK SPOMENULA, ŽE PRESNE TAKÚ ISTÚ GULVÔČKU NOSIEVALA KAHLAN NA KRKU. A KÔLY PRESNE TAKEJ A AJ MNOHÝM ĎALŠÍM MUSELA ZOMRIEŤ. KVÔLI TAKEJ HLÚPOSTI. ALE VEĽMI DOBRE POZNALA MIESTNEHO KŇAZA A TAKTIEŽ VEDELA, ŽE SPOLČENIE SA S DIABLOM BOLA IBA ZÁMIENKA NA UPEVNENIE MOCI A STRACHU U PROSTÝCH ĽUDÍ. PRI POMYSLENÍ NA TO VŠETKO SA JEJ ZDVIHOL ŽALÚDOK.
ZNOVU NIEČO ZAČULA. VYTRHLO JU TO Z MYŠLIENOK. BOLA UŽ NA SMRŤ UNAVENÁ. PRETRELA SI ZASLZENÉ OČI A ZNOVA SA ZAPOZERALA DO NEURČITA, DO NEZNÁMA SNAŽIAC SA POHĽADOM NIEČO VYSTOPOVAŤ. AKO SA TAK OBZERALA, UVEDOMILA SI, ŽE SA MÔŽE SPOLIEHAŤ IBA A IBA NA SVOJ SLUCH, PRETOŽE VŠETKO ČO VIDELA OKOLO SEBA BOLO IBA MNOŽSTVO STROMOV, ICH TMAVÉ TIENE A VŠADE, ÚPLNE VŠADE STARÉ ZOSCHNUTÉ LISTY. MIESTAMI VO SVOJEJ OSAMELOSTI VIDELA RÔZNE PRÍZRAKY,OBYVATEĽOV LESA ČI ZVIER, NO NAŠŤASTIE JU ROZUM NEOPUSTIL. UVEDOMILA SI, ŽE PRACUJE IBA JEJ FANTÁZIA. VEĎ V LESE SA POHYBOVALA OD MALIČKA. BOL TO JEJ DOMOV. ALE PREDSA JU NIEČO ZNEPOKOJOVALO. STROMY, KRÍKY, BA I HVIEZDY DNES PÔSOBILI NEJAKO STRAŠIDELNE.
KEĎ SI UŽ BOLA ISTÁ, ŽE NIČ NEPOČUJE, ROZHODLA, ŽE PÔJDE ĎALEJ. BÁLA SA PRUDKO POHNÚŤ A PRETO SA IBA VÁHAVO, NEISTE A POMALY OTOČILA. EŠTE NA CHVÍĽKU SA ZAPOČÚVALA DO PRÁZDNA A RÝCHLYM KROKOM ZAČALA NAPREDOVAŤ. ZAČÍNALA ĽUTOVAŤ, ŽE ODBOČILA Z CHODNÍČKA. VEĽMI JU SPOMAĽOVALI JEDNAK HUSTÉ KRÍKY, JEDNAK KONÁRE, KTORÉ LEŽALI NA ZEMI. ČASTO SI ICH VŠIMLA KEĎ UŽ BOLO NESKORO A NEPEKNE SPADLA. JEJ STRACH SA PREHLBOVAL, PRETOŽE AJ NAPRIEK VYNIKAJÚCEMU ORIENTAČNÉMU ZMYSELU, ANI LEN NETUŠILA KDE JE A KAM VLASTNE IDE. EŠTE NIKDY NEBOLA TAK ĎALEKO OD DOMOVA. ALE TERAZ SA UŽ NEVRÁTI.
Bolelo ju celé telo. Cítila, ako má vo svojich dlhých čiernych vlasoch množstvo pavučín. Pravou rukou si odhrňovala z cesty prekážky a ľavou si začala prečesávať vlasy. Bola veľmi rada ,že neucítila žiadneho pavúka. Bála sa pavúkov. Na svete pre ňu neexistovalo nič horšie.Znenazdania sa pred ňou naskytol nádherný pohľad. Konečne videla vôkol seba na viac ako šesť krokov. Rozprestieralo sa pred ňou neveľké jazero. Ten pohľad ju ukľudňoval.

SPOMEDZI KONAROV STROMOV PRESVYTALA OBROVSKÁ ĽADOVÁ GUĽA. NA VELKÝCH SMUTNÝCH VŔBACH KTORÝCH DLHÉ TENKÉ RUKY PILY NEUSTÁLE Z VODY TOHTO KRÁSNE KÚTA ZAZRELA HNIEZDO. “ŠKODA, ŽE JE PRÁZDNE”, POMYSLELA SI. RADA BY SA NIEKOMU VYROZPRÁVALA.
CHVÍĽU IBA TAK STÁLA V NEMOM ÚŽASE KOCHAJÚC SA POHĽADOM NA TRBLIETAVÚ VODU, AŽ KÝM SI NEUVEDOMILA AKO VEĽMI JE SMÄDNÁ. PODIŠLA K VODE A KĽAKLA SI. KOLENÁ SA JEJ ZABORYLI DO STUDENÉHO BAHNA. TENTO POCIT JU UKOJEŠIL. PRSTOM SA DOTKLA VODNEJ HLADINY. TÝMTO JEMNÝM DOTYKOM SA NA HLADINE VYTVORILI MALÉ KRUHY, KTORÉ JEJ VO SVETLE MESIACA NIEČO PRIPOMÍNALI. NEVEDELA VŠAK PRÍSŤ NA TO, ČO. KVAPKOU, KTORÁ JEJ STEKALA PO PRSTE SI OVLHČILA JAZYK. VYVOLALO TO V NEJ TÚŽBU. PONORILA OBE DLANE DO VODY. BOLA MILO PREKVAPENÁ AKO JE VODA PRÍJEMNE CHLADNÁ A OSVIEŽUJÚCA. ROZOPLA SI PLÁŠŤ. NAHLA SA NAD VODU A DO DLANÍ SI VYRCHOVATO NABRALA VODU. RÝCHLYM POHYBOM DO NEJ PONORILA TVÁR. ĽUTOVALA, ŽE SA AKO MALÁ NENAUČILA PLÁVAŤ. ZNOVU NABRALA VODU A TENTOKRÁT JU HLTAVO VYPILA. PRÍJEMNE JU TO SCHLADILO. PO PRVÝ KRÁT SI UVEDOMILA, AKÁ JE TEPLÁ A KRÁSNA NOC. ZNOVA SI NADRALA DO DLANÍ VODU. OVLHČILA SI TVÁR A POKRAČOVALA PO VLASOCH, KTORÉ SA VLHKOSŤOU TROCHA ŽAČÍNALI VLNIŤ, DOLU K RAMENÁM. CÍTILA SA VEĽMI ŠPINAVÁ. POKRAČOVALA OD RAMIEN CEZ JEJ KRÁSNE PLNÉ PRSIA, BRUCHO, AŽ NA DORÁŇANÉ STEHNÁ. KEĎ SA JEJ STUDENÉ RUKY DOTKLI RÁN, JU TO ZAŠTÍPALO. ODHODILA PLÁŠŤ BOKOM. JEJ POKOŽKU POKRYLI ZIMOMRIAVKY. NIE VŠAK OD CHLADU. BOLO JEJ PRÍJEMNE. PO PRVÝ KRÁT ZA CELÚ NOC. POUSMIALA SA NAD MYŠLIENKOU, ŽE BY JU TERAZ VIDEL NEJAKÝ MLADÝ MUŽ Z ICH DEDINY. VŽDY PATRILA MEDZI NAJOBĽÚBENEJŠIE. NAHLA SA NAD HLADINU, CHCELA SI ZNOVU NABRAŤ TROCHU VODY DO DLANÍ. ZNENAZDANIA SA JEJ ZAČAL ZMOCNOVAŤ POCIT STRACHU A ÚZKOSTI. NESTIHLA SA ANI OTOČIŤ KEĎ UCÍTILA MRAZIVÝ DYCH NA SVOJOM KRKU, NEUVEDOMOVALA SI VÔBEC NIČ. IBA SA ZOTMENO.
OKAMIH PREDBEHOL STRACH.

OTVORILA OČI. NECÍTILA NIČ. NECÍTILA SVOJE TELO, NECÍTILA BOLESŤ, NECÍTILA CHLAD. JEDINÉ, ČO CÍTILA BOLA ÚNAVA. AŽ TERAZ SI UVEDOMYLA, ŽE PO CELÚ CESTU NEPOČULA NIČ ŽIVÉ. ŽIADNE ZVIERA, VTÁKA A ANI MUCHU DOKONCA ANI PREČO TYCH PREKLATYCH PAVÚKOV VO SVOJICH VLASOV NECÍTILA. UVEDOMILA SI, ŽE ZOMIERA… IBA ČAKALA. SPOMENULA SI, AKO JEJ VRAVELI, ŽE ČLOVEKU SA V MYSLI PRED SMRŤOU ZOPAKUJE CELÍ ŽIVOT. NIE, NIE JE TO TAK. NA NIČ NEMYSLELA. VŠETKO UŽ NEPOTREBOVALO DÔVOD. NEEXISTOVALO TEPLO A CHLAD, DOBRO A ZLO, UŽ NEEXISTOVALI PROTIKLADY. VŠETKO ČO VEDELA JE, ŽE JE UNAVENÁ A CHCE ZAVRIEŤ OČI. NEJDE TO VŠAK. PROSILA STVORITEĽA ABY JEJ DAL SILU, ALE ZBYTOČNE, VEĎ VLASTNE NIKDY NAOZAJ NEVERILA. ALE TERAZ UŽ ÁNO. ĎAKOVALA MU, ŽE NIČ NECÍTI.
LEŽALA TAKTO NAHÁ NA BREHU.
OČI MALA OTVORENÉ A POZERALA NA HVIEZDY.
BOLI VEĽMI PEKNÉ.
ALE NIEČO TU NEBOLO SPRÁVNE. BOLO ICH TAM AKOSI MENEJ NEŽ OBVYKLE.
“TAK TEDA DOBRE, BUDE ICH MUSIEŤ JEDNODUCHO SPOČÍTAŤ.”
JEDNA, DVA, A TRI…