Svet je divoký a nespútaný…tak ako môj život. Včera či predvčerom bol najsmutnejší deň môjho života a dnes už plačem od radosti. Vlastne najsmutnejší bol ten pred rokom či troma…vždy keď si uvedomím, že nie všetko je tak ako by som si želala. Mier na zemi, láska medzi nami, radosť, tešiť sa z maličkostí s mojou láskou, kamarátmi či úplne cudzími ľuďmi. Zakaždým na tej mojej ceste životom zakopnem o nejaký konár na ceste. Ale áno, každý ten konár viem z tej cesty odstrániť a znovu vykročiť…hm to je ten lepší prípad. Ale čo ak je na tej ceste jama ? A poviem Vám, že tých jám je viac ako by som si naozaj želala.. Niektoré sú menšie, že len zakopnem ba občas aj spadnem a rozbijem si nos, ale ako mamina hovorí, kým sa vydáš všetko bude v poriadku, tak si len povzdychnem, nos zalepím leukoplastom a idem ďalej. Najhoršie sú jamy, v ktorých stratím svoju súdnosť…hlboké, tmavé a chladné. Niekedy z tej bezmocnosti nedovidím ani hore a vtedy…vtedy mi nik nerozumie….a preto je mi smutno. Áno viem, vždy sa našla nejaká dobrá bytosť, ktorá mi podala rebrík a pomohla mi von znovu na tú moju cestu. Za každý tento okamih som každej tejto bytosti vďačná celým mojím srdcom, pretože znovu som dostala chuť ísť ďalej a nielen tak premárniť v nejakej jame sama svoj osud, ktorý naozaj chcem aby sa naplnil. Je mi jedno kedy, ale viem že sa tak stane. Viete, už som sa snažila obvolať cestárov, nech prídu a všetky tie jamy na ceste opravia, ale sú takí zaneprázdnení stavaním mostov nad priepasťami…ó áno dobre počujete….podaktorí z nás nepadnú len tak do nejakej jamy, ale zaseknú sa na kraji priepasti väčšej ako naša planéta. A ešte k tomu si myslia, že to zvládnu a skočia rovno dolu…hm, a podaktorí to aj neprežili ;o(, ale to je už o inom. Je mi ľúto ak niekto kto ma sprevádzal nejaký ten čas na mojej ceste spadne do takej jamy a vtedy mu práve ja aj keby som neviem ako chcela pomôcť neviem….ba niekedy mám pocit, že mu tú jamu kopem ešte hlbšiu ;o(…a cestári nie a nie k dispozícii, práve keď ich potrebuješ pre niekoho na kom Ti naozaj veľmi záleží…
Myslela som si, že mi záleží len samej na sebe, dúfam, že nie, ale niekedy sa jednoducho nedá ísť tou cestou, ktorá vyzerá najkrajšie…občas tie odbočky a zákruty ma zavedú do svetov, ktoré som ani netušila že existujú…a to je to čo sa mi na tomto svete a živote páči….viem, že keď som smutná, uvedomujem si okamihy, kedy mi je do smiechu viac ako kedykoľvek predtým….a najviac smutná som vtedy, keď je niekto smutný kôli mne…kiež by som vtedy absolútne nebola….